Švec Matej

Ako z domu pred čertom ušiel, ako sa potom všetko na dobré obrátilo, keď za jeden opravený črievik dostal plnú zásteru zlatníkov

Po stáročia už stojí nad sútokom rieky Otavy a Vltavy hrad Zvíkov, kedysi sídlo českých kráľov. Za tridsaťročnej vojny sa tu usadili cisárski vojaci, aby sa hrad nedostal do rúk nepriateľom, a potom tiež strážili plavbu po Vltave. Pretože nemali medzi sebou žiadneho ševca, zohnali v jednej dedine starého Mateja, aby im ševcoval. Matej bol starý mládenec a rád sa nasťahoval do domčeka pri Železnej bráne. Mal tam malú izbietku a roboty bolo habadej. Vojaci roztrhali topánok viac ako všetci páni dôstojníci s hajtmanom, ale zase si dávali šiť väčšinou nové topánky.
„Dobre, že tu sú páni vojaci,“ hovorieval Matej. „Keby nevojačili, driem v dedine biedu. A takto si aspoň nejaký ten zlatníček odložím na horšie časy. Keď chcem, zájdem do krčmy a všetko si zaplatím ako pán.“
Ale veľmi často do krčmy nechodil, radšej mal zlatníky v hrnčeku ako prelievané hrdlom.
V krčme sa mu smiali, že má každý zarobený peniaz natretý ševcovskou smolou, aby sa mu niekam nezatúlal. Radi však chodili s robotou až k nemu na hrad, pretože robil svoje remeslo poctivo.
Raz sa susedia v krčme dohodli, že niečo Matejovi vyvedú. Dlho nevedeli, ako na to, napokon sa prihlásil o slovo majster kominár.
„Ja by som niečo vedel, ale nesmeli by ste to na mňa Matejovi povedať. Chodievam na hrad vymetať vojenským pánom komíny a vždy sa zastavím u nášho Mateja. Má tam veľkú pec ako statného valacha, práve do polovice izby. Dávno som mu chcel postaviť novú, ale on tvrdí, že mu stačí stará. Keď do nej tajne vleziem z kuchynky, pekne ho môžem vyľakať.“
„Počúvaj, kominár, a nevieš náhodou aj, kde má Matej tie svoje zlatníčky?“ vypytovali sa susedia.
„Ale čo by som nevedel,“ vystatoval sa kominár. „Švec toho v izbietke veľa nemá, aby som ich nenašiel.“
„Len si daj pozor, aby ťa potom nevzal remeňom!“ varoval kominára krčmár, ktorý nerád videl medzi susedmi rozbroje.
Kominár sa smial a poriadne si prihýbal z krígľa, ktorý mu susedia objednali na posilnenie. Len čo dopil, mal sa k odchodu. Nemohol sa už dočkať. „Však uvidíte, susedia, ako Mateja vystrašim. Určite si o tom bude celé okolie rozprávať.“
Potom vykročil do noci. Keď prišiel k hradnej bráne, povedal strážnemu, že pre neho poslal sám hajtman, a stráž ho pustila. Kominár zašiel za vojakmi do strážnice na kus reči a bolo dosť neskoro, keď sa vybral k ševcovi.
V domčeku sa ešte svietilo, pretože Matej usilovne pracoval. Ani nepočul, že niekto vošiel do predsiene. Zatiaľ čo usilovne pritĺkal flaky, kominár vliezol dvierkami do pece a tam sa uložil.
„Ešte chvíľku počkám, kým bude polnoc, potom Mateja vystrašim,“ povedal si.
Pec bola teplá. Kominár si vyzliekol kabát. Opatrne si ho položil pod hlavu a za chvíľu zaspal.
Švec Matej si pri práci vždy pískal nejakú pesničku, aby mu nebolo smutno. Bolo pred hodmi a mal ešte opraviť dva páry topánok.
„Keby nebolo tých hodov, nechal by som si prácu na zajtra. Ráno však prídu páni a budú chcieť topánky, musím ich teda opraviť,“ bručal si Matej. „Mal by som si tiež upiecť hus, keď je zajtra svätého Václava, nech mám kus poriadneho mäsa.“ Už si robil slinky, ako tú hus kúpi a zareže, koľko z nej bude krvi a koľko bude mať tuku, až ju pekne dozlatista upečie v starej peci.
Bolo okolo polnoci, keď sa kominár zrazu prebudil. Zmožený dobrým pitím ani nevedel, kde je. Rýchlo chcel vstať, ale nemohol. Tu ho posadla taká hrôza, že sa dal do kriku a za každú cenu sa dobýjal von. Vtom sa ozvala hromová rana, pec sa rozletela na kusy a kominár vpadol do izby. Ako ho švec uvidel, dal sa do kriku a vyrazil z dverí.
„Čert! Čert! Zachráňte dušu, ľudia! Čert vyskočil z pece.“
Švec bežal ako obarený, preletel bránou popri strážach a rovno dolu k rieke. Strážny za ním volal, ale on ho v tom strachu ani nepočul. Keď dobehol až dolu na lúku, padol ako podťatý a ďalej nemohol.
Mesiac tej noci svietil ako koláč, rieka mala strieborný opar. V tráve bola rosa a všade to voňalo jeseňou. Matej sa čoskoro v mokrej tráve spamätal a mrzelo ho, že sa na toho čerta lepšie nepozrel. Ako tam tak sedel uprostred lúky a uvažoval, čo robiť, začul zrazu ľúbeznú hudbu.
Zo Zvíkova vyšiel pestrý sprievod panstva, pred nimi hudci a pážatá, za nimi trubači. Všetci šli tichúčko, len muzikanti vyhrávali neznámu pieseň. Matejovi sa to nejako nezdalo.
„To som asi blázon, alebo už dobre nepočujem. Toľko muzikantov by muselo robiť poriadnu muziku. Ani sa mi nechce veriť, že by všetci hrali,“ uvažoval nahlas. „To je práve nebeská muzika, toto panstvo sa vznáša ako anjeli. Ale o takom nebi farár v kostole nikdy nehovoril. Škoda, že tí páni nepotrebujú ševca, hneď by som sa im ponúkol do služby.“
Panstvo zatiaľ zišlo až dolu na lúku a neďaleko Mateja sa dalo do tanca. Švec sa na nich díval a mohol si oči vyočiť, toľko krásy v živote azda nevidel. Páni mali zamatové kabátce podšité kožušinou a panie dlhé šaty s vlečkou. Každá niesla sukňu vysoko, aby ju v tráve neurosila. Jedna mala na hlave zlatú čelenku, iná priesvitný závoj. Tanečné páry chodili proti sebe sem a tam, točili sa dookola ako niekde na zámku.
Matejovi sa ten tanec aj muzika veľmi páčili. Potichučky si pritom pobrukoval a ani sa nepohol, aby tých pánov nevyplašil. Vtom sa jednej krásnej pani zvrtla v tráve nôžka, zlomila si podpätok. Všetko panstvo sa okolo zhluklo a bolo po tanci.
„Teraz je, Matej, tvoja chvíľa! Azda ti hlavu neodtrhnú, keď im povieš, že si švec.“
Rýchlo sa zdvihol z trávy, došiel k pani a uctivo sa pred ňou poklonil.
„Ja by som ten črievik opravil. Som švec Matej a tuto na hrade opravujem pánom vojakom všelijakú obuv. Azda si aj s vaším črievikom poradím.“
Krásna pani sa naňho milo usmiala a podala mu zlatý črievik.
„Verím ti, Matej, že si poctivý majster. Ukáž teda, čo dokážeš!“
A skôr než sa nazdal, stál pred ním ševcovský verpánok s trojnožkou. Ale na čudovanie nemal veľa času, dal sa radšej do diela. Panstvo sa dívalo, ako mu ide práca pekne od ruky, a muzikanti stále potichu vyhrávali. Matej videl, že ten črievik je celý zlatý a ešte k tomu vykladaný drahokamami. Ale ani jeden si neuštipol, pretože bol poctivec. Keď podpätok poriadne pribil k črievikovi, šatkou ho pekne očistil, potom si pred pani kľakol do trávy a zlatý črievik jej opatrne obul.
„Tak a dielo je hotové. Ten bude držať najmenej sto rokov!“ zasmial sa spokojne Matej a pani mu zaň pekne poďakovala.
„Dobre si prácu odviedol. Naozaj musí vydržať najmenej sto rokov. Za ten čas sa tu vždy v noci pred svätým Václavom schádzame a musíme za trest tancovať, že sme sa kedysi na Štedrý deň na Zvíkove veselili a tak prepadli peklu. To ťa ale mrzieť nemusí, za tvoju pomoc ti dobre zaplatím. Teraz nastav, Matej, svoju koženú zásteru!“
Milý švec sa nezmohol ani na slovo, ale krásnu pani rád poslúchol. Len čo nastavil zásteru, zo všetkých strán mu do nej pršali samé zlatníky. Každý z tých pánov a dám mu ich hodil plnú hrsť. Potom sa s Matejom rozlúčili a dali sa zase do tanca. Mesiac stále svietil a rieka sa penila, zatiaľ čo na lúke pokračoval panský tanec. Potom sa páni pekne za sebou zoradili, za nimi panie a pážatá, nakoniec muzikanti. Sprievod sa pomaly vydal na spiatočnú cestu k hradu. Švec Matej chcel bežať za nimi, ale nemohol sa z miesta pohnúť, nohy mu akoby zdreveneli. Zrazu sa od Čiernej veže valil dolu veľký ohnivý sud, panstvo sa don všetko zmestilo a zjavenie zmizlo. „Matej! Si blázon, alebo nie si?“ ale keď sa pozrel do zástery, videl, že ju má plnú zlatníkov a bol by najradšej tancoval. „Nech už to bolo, ako chcelo, toľko krásnych pánov a dám už v živote neuvidím.“
Potom sa švec pozbieral a pomaly sa vliekol na Zvíkov. Domov sa mu veľmi nechcelo, pretože nevedel, čo ho tam čaká. Ticho prešmykol bránou, aby strážneho nezobudil, a došiel až k domčeku. Chvíľu okúňal okolo dverí. Nevedel, či má ísť dnu, alebo počkať vonku do rána. V tom nočnom tichu sa mu zrazu zdalo, že odniekiaľ počuje niekoho hlasno dýchať.
„Ja už asi počujem aj trávu rásť,“ povzdychol si, nedalo mu to však a potichu otvoril dvere do predsiene.
Odtiaľ sa ozývalo chrápanie, akoby niekto pílou rezal. Mesiac za ním nazrel dnu a ako sa trochu rozjasnilo, uvidel Matej pri dverách ležať kominára. Zatriasol ním prudko a skríkol mu do ucha: „Vstávaj, Kubo, do roboty! Už je čas.“
Kominár vyskočil, akoby doňho strelil. Vtom spoznal ševca, padol na kolená a začal ho prosiť, ako len vedel najlepšie.
„Matejko! Matej! Odpusť mi to! Ja som ťa chcel len poriadne vystrašiť, ale prišla na mňa driemota. Pec bola ešte horúca, a ja som sa prebudil, nevedel som, kam skôr. Musel som ju rozbúrať, inak by som sa tam udusil.“
„Hrom do toho, Kubo! Ja ti naložím remeňom, že ani domov nedojdeš!“ dopálil sa švec, ale pre plnú zásteru zlatníkov si nemohol po remeň odskočiť. Kominár zatiaľ sľuboval ševcovi hory-doly, len aby sa naňho už nehneval.
„Ja ti všetku škodu zaplatím, Matejko! Aj novú pec ti postavím.“
„To sa vie, že zaplatíš a urobíš, čo si pokazil!“ kričal švec. „A máš už najvyšší čas, aby si s prácou začal. Ráno pôjdem kúpiť hus a chcem si ju upiecť ešte na hody.“
Okolo nich bolo plno vojakov a všetci počúvali, ako Matej hreší kominára.
A Kubovi nezostalo nič iné ako pustiť sa do tej pece. Zatiaľ čo sa mordoval s vynášaním tehál, Matej v izbietke schoval zlatníky do suda od kapusty a prikryl ho zásterou. Toho dňa pec ešte nestála a nebola ani pečená hus, pretože to Kuba všetko nestihol. Zato večer pozval Mateja do krčmy, aby tú nevydarenú taškáriciu spolu zapili. A Matej sa nedal prosiť.
Keď si s Kubom sadli v krčme za stôl, susedia sa ich vypytovali, ako sa dnes na hody vyspali. Kuba mlčal, ale Matej si vzal slovo.
„Keď vám budem rozprávať, čo som dnes v noci zažil, nebudete mi to veriť. Na lúke pod hradom som opravoval jednej krásnej pani črievik z pravého zlata.“ Susedia mali oči na stopkách a na tú spadnutú pec sa zabudlo. Pred svätým Václavom vraj dodnes chodí ten panský sprievod na Zvíkove, ale od tej doby, čo je lúka zaplavená vodou, nemajú už páni kde tancovať.