Divoké labute

Ďaleko odtiaľto, až kam odlietajú lastovičky, keď je u nás zima, býval kráľ a ten mal jedenásť synov a jednu dcéru, Elišku. Tých jedenásť bratov chodilo do školy s hviezdou na prsiach a šabľou po boku; písali na zlaté tabuľky diamantovými kamienkami, pekne čítali a učili sa naspamäť. Sestra Eliška sedávala na malej stoličke z krištáľového skla a v ruke držala obrázkovú knihu, ktorú jej kúpili za pol kráľovstva.
Ba, darilo sa tým deťom znamenite! Ale aj to malo koniec.
Ich otec, ktorý bol kráľom celej krajiny, sa oženil druhýkrát, a to so zlou kráľovnou, ktorá nemala jeho deti ani trochu rada. Hneď prvého dňa to spoznali. V celom zámku bola veľká slávnosť a deti spievali:
„Vitaj nám!“ Ale zatiaľ čo inokedy dostávali všetky koláče a pečené jablká, čo ich tam bolo, dala im macocha iba trochu piesku na čajovej miske a povedala im, aby si mysleli, že je to niečo dobré.
Za týždeň poslala kráľovná Elišku na vidiek k akejsi roľníckej rodine a čoskoro zase nahovorila kráľovi o úbohých princoch toľko zlého, že si ich už ani nevšímal.
„Leťte do sveta a starajte sa sami o seba!“ povedala zlá kráľovná, ktorá bola čarodejnicou. „Leťte ako tie veľké vtáky, ktoré nemajú hlas!“
Chlapci sa premenili na jedenásť krásnych divých labutí a leteli s podivným krikom z okien zámku preč, cez sad a les.
Bolo ešte veľmi zavčasu ráno, keď labute leteli okolo domu, kde spala sestrička Eliška v roľníckej izbe. Krúžili nad strechou, otáčali dlhé krky a tĺkli krídlami, ale nikto ich nepočul ani nevidel. A tak museli letieť ďalej, vysoko až k mrakom a ďaleko preč do širého sveta, až doleteli k veľkému, čiernemu lesu, ktorý sa rozprestieral až k morskému brehu.
Úbohá malá Eliška! Stála v roľníckej izbe a hrala sa so zeleným lístkom; iné hračky nemala. Prederavila lístok a pozerala cezeň na slnko. Vtedy jej pripadalo, akoby videla jasné oči svojich bratov, a kedykoľvek jej teplé slnečné lúče svietili na čelo, spomínala na všetky ich bozky.
Deň za dňom míňal, jeden ako druhý. Keď vánok povieval veľkými ružovými kríkmi pred domom, šepkal ružiam:
„Kto by mohol byť krajší ako vy?“ Ale ruže potriasali hlavinkami a vraveli:
„Eliška je krajšia!“ A keď v nedeľu večer sedávala stará roľníčka pred bránou a čítala v modlitbách, vtedy obracal vietor listy a hovoril knihe:
„Kto by mohol byť zbožnejší ako ty?“
„Eliška je zbožnejšia,“ vraveli modlitby. Bola svätá pravda, čo hovorili ruže a listy.
Keď mala Eliška pätnásť rokov, mala sa vrátiť domov. Keď však kráľovná videla, aká je krásna, nahnevala sa a kruto ju znenávidela. Bola by ju rada premenila na divú labuť ako jej bratov, ale netrúfala si to urobiť hneď, pretože kráľ chcel denne vidieť svoju dcéru.
Raz zavčasu ráno išla kráľovná do svojich mramorových kúpeľov. Boli vyzdobené mäkkými podušami a najkrajšími kobercami.
Kráľovná vzala tri ropuchy, pobozkala ich a povedala jednej:
„Až sa príde Eliška okúpať, sadni jej na hlavu, aby bola lenivá ako ty!“
„Sadni jej na čelo,“ povedala druhej, „aby bola škaredá ako ty, aby ju vlastný otec nespoznal!“
„Ľahni si jej na srdce,“ pošepkala tretej, „aby bola zlá a veľmi pre to trpela!“
Potom hodila ropuchy do jasnej vody, ktorá sa hneď zafarbila do zelena, zavolala Elišku, vyzliekla ju a poslala do vody. Keď sa ponorila, sadla jej jedna ropucha do vlasov, druhá na čelo a tretia na prsia, ale zdalo sa, že si to Eliška nevšíma.
Keď sa však vzpriamila, plávali po vode tri červené makové kvety. Keby ropuchy neboli jedovaté a čarodejnica ich nebola pobozkala, boli by sa premenili na červené ruže. Ale kvetmi sa predsa stali, pretože boli na dievčenskej hlave a pri jej srdci; Eliška bola totiž príliš zbožná a nevinná, aby čary mohli mať nad ňou nejakú moc.
Keď to zlá kráľovná zbadala, natierala Elišku orechovou šťavou, až bola tmavohnedá, pomazala jej krásnu tvár zapáchajúcou masťou a úplne jej rozcuchala krásne vlasy. Krásna Eliška bola zmenená na nepoznanie.
Keď ju otec zbadal, veľmi sa zľakol a povedal, že to nie je jeho dcéra. Nikto ju nechcel poznať okrem strážneho psa a lastovičiek, ale to boli len úbohé zvieratá a nemohli nič povedať.
Chúďatko Eliška plakala a spomínala na svojich jedenásť bratov, ktorí boli všetci ďaleko odtiaľto. Smutná sa vykradla zo zámku, šla celý deň poľom a túžila po svojich bratoch, ktorí iste boli vyhnaní do sveta práve tak ako ona. Chcela ich hľadať a túžila ich nájsť.
Krátko potom, čo prišla do lesa, nastala noc. Eliška úplne stratila cestu a zablúdila. Ľahla si teda na mäkký mach, pomodlila sa večernú modlitbu a oprela hlavu o peň.
Bolo tam ticho, vzduch bol príjemný a dookola žiarili na vetvičkách, v tráve a na machu ako zelenkavé svetielka stovky svätojánskych mušiek. Keď sa Eliška jemne rukou dotkla vetvičky, popadali k nej svietiace chrobáčiky ako malé padajúce hviezdy.
Celú noc sa jej snívalo o bratoch. Hrali sa opäť ako deti, písali diamantovými kamienkami na zlaté tabuľky a pozerali sa do krásnej obrázkovej knihy. Ale na tabuľky už nepísali ako predtým iba nuly a čiarky, ale najkrajšie činy, ktoré vykonali, a vôbec všetko, čo prežili a uvideli. A v obrázkovej knihe všetko ožilo, vtáky spievali a ľudia vystupovali z knihy a hovorili s Eliškou a s jej bratmi, ale keď obrátila list, hneď zase naskákali späť do knihy, aby sa obrázky navzájom nepomiešali.
Keď sa Eliška zobudila, stálo slnko už vysoko na oblohe. Ona ho, pravda, nemohla vidieť, pretože vysoké stromy rozkladali konáre príliš husto, ale lúče sa na nich pohrávali, akoby na ne kládli zlatý závoj. Zeleň voňala a vtáky by boli takmer sadali Elišce na plecia. Počula šumieť vodu; bolo tu veľa veľkých prameňov a všetky vtekali do jazera, ktoré malo najkrajšie piesčité dno. Pravda, rástlo tu husté krovie dookola, ale na jednom mieste jelene prerazili otvor a tadiaľ šla Eliška k vode. Voda bola taká jasná, že keby vietor nehýbal vetvami a krovinami, takže sa pohybovali, mohol by si myslieť, že sú namaľované na dne. Tak verne sa tu zrkadlil každý list, ktorý bol osvietený slnkom, aj tie, ktoré boli celkom v tieni.
Keď Eliška zbadala svoju tvár, veľmi sa zľakla, aká bola hnedá a škaredá. Ale keď si namočila ruku a potrela oči a čelo, presvitla opäť jej biela pleť. A tak odložila šaty a vstúpila do sviežej vody. Krajšie dievča, ako bola teraz ona, by si nenašiel na celom svete.
Keď sa opäť obliekla a upletla si dlhé vlasy, šla k bublajúcemu prameňu, napila sa z ruky a putovala ďalej do lesa, nevediac sama kam. Myslela na svojich bratov a v tých spomienkach sa dostala až k stromu, ktorého konáre sa prehýbali pod ovocím. Tam sa naobedovala, podoprela konáre stromu a šla potom do najtmavšej časti lesa.
Bolo tam také ticho, že počula vlastné kroky, počula každý zvädnutý list, ktorý sa pohol pod jej nohou. Ani vtáka nebolo vidieť, ani jediný slnečný lúč sa nemohol prederať veľkými, hustými korunami stromov. Vysoké kmene stáli tak blízko seba, že keď sa pozerala pred seba, pripadalo jej, akoby ju obkľučoval hustý tyčový plot. Tu bola samota, akú predtým nikdy nepoznala!
Noc bola veľmi tmavá. Ani jediná svätojánska mušička nežiarila z machu. Smutne si ľahla Eliška na spánok. Snívalo sa jej, že sa koruny stromov nad ňou uhýbajú nabok a malí anjelici vykúkajú medzi nimi.
Keď sa ráno zobudila, nevedela, či sa jej to snívalo, alebo to bola skutočnosť.
Sotva popošla niekoľko krokov, stretla starenu, ktorá niesla košík plný jahôd. Starena jej dala niekoľko jahôd a Eliška sa jej pýtala, či nevidela ísť lesom jedenásť princov.
„To nie,“ povedala starena, „ale videla som včera jedenásť labutí so zlatými korunkami na hlavách plávať tu blízko po rieke!“
Starena viedla Elišku kus cesty ku skale, pod ktorou tiekla rieka. Stromy na brehoch naťahovali k sebe dlhé, listnaté konáre, a kde na seba nemohli dosiahnuť, uvoľnili korene a viseli nad vodou s konármi do seba votkanými.
Eliška sa rozlúčila so starenou a šla popri rieke až tam, kde ústila do veľkého, otvoreného mora.
Celé krásne more ležalo teraz pred dievčaťom. Ale ani jedna plachta sa na ňom neukázala, nebolo vidieť ani jednu lodičku, na ktorej by sa dostala ďalej.
Pozerala sa na nespočetné množstvo kamienkov na brehu; voda ich všetky ohladila, takže boli celkom oblé. Sklo, železo, kamene, všetko, čo sem more naplavilo, dostalo svoj tvar od vody, ktorá bola predsa ešte oveľa mäkšia ako Eliščina jemná ruka. „Voda ich neúnavne valí, a tak sa ich hrany ohladzujú; chcem byť tiež taká neúnavná. Ďakujem za vaše naučenie, vy jasné, dvíhajúce sa vlny! Moje srdce mi hovorí, že ma raz zanesiete k mojim drahým bratom!“
Na zelenom pobreží, vlnami omývanom, ležalo jedenásť labutích pierok. Pozbierala ich a zviazala do kytice, na ktorej ešte boli kvapky vody; či to bola rosa, alebo slzy, to by nikto nemohol rozoznať.
Eliška bola na brehu sama, ale nebolo jej smutno; pozerala, ako sa more neustále mení. Keď prišiel veľký, čierny mrak, bolo to, akoby chcelo povedať: Ja tiež viem vyzerať zamračene. A keď zafúkal vietor, vtedy sa vlny rozhojdali a zbeleli penou. Keď sa však rozhoreli červánky a vietor driemal, bolo more ako ružový lupeň, zelenalo sa a opäť belelo. Ale aj keď odpočívalo najkľudnejšie, predsa bolo na brehu badať jemný pohyb. Voda sa ticho dvíhala ako hruď spiaceho dieťaťa.
Keď sa slnko blížilo k západu, zbadala Eliška letieť k pevnine jedenásť labutí so zlatými korunkami na hlavách. Leteli za sebou, takže vyzerali ako dlhá biela stuha.
A tak vystúpila Eliška na skalný útes a skryla sa za krovie. Labute sa snášali blízko nej a tĺkli veľkými, bielymi krídlami.
Len čo slnko zmizlo pod vodou, spadla z nich náhle labutia podoba a stálo tu jedenásť krásnych princov, Eliščiných bratov.
Vydala hlasný výkrik. Hoci sa veľmi zmenili, predsa vedela a cítila, že to sú a musia byť oni. A tak im vletela do náručia, volala ich menami a oni boli veľmi šťastní, keď zbadali a spoznali svoju sestričku, ktorá bola teraz už veľká a krásna. Smiali sa a plakali a hneď si povedali, aká zlá k nim všetkým bola ich macocha.
„My bratia,“ povedal najstarší, „lietame ako divé labute, kým slnko stojí na nebi. Keď zapadne, nadobudneme ľudskú podobu. Preto musíme vždy hľadieť, aby sme ešte pred západom slnka mali na čom spočinúť nohami. Keby sme ešte potom leteli v mrakoch, museli by sme sa ako ľudia zrútiť do hĺbky. Tu nebývame; na druhej strane mora leží práve tak krásna krajina, ako je táto, ale cesta tam je ďaleká, musíme cez veľké more a na ceste nie je žiadny ostrovček, kde by sme mohli prenocovať. Len osamelý malý útes trčí uprostred nad vodou, a ten je taký malý, že na ňom môžeme len tesne vedľa seba spočinúť. Keď je more rozbúrené, striká voda vysoko nad nás. Tam prenocujeme vo svojej ľudskej podobe; bez toho útesu by sme nikdy nemohli uzrieť svoju drahú vlasť, lebo na svoj let potrebujeme dva najdlhšie dni v roku. Len raz za rok je nám dopriate navštíviť domov; jedenásť dní tu smieme zostať, vzlietnuť nad tento veľký les, odkiaľ môžeme vidieť zámok, v ktorom sme sa narodili a kde býva otec, a zbadať vysokú vežu kostola, v ktorom je pochovaná matka. Tu sa nám zdá, že stromy a kroviny sú s nami spriaznené, tu sa preháňajú po rovinách divé kone, ako sme ich vídavali v detstve. Tu spieva uhliar v lese staré piesne, podľa ktorých sme tancovali ako deti, tu je naša vlasť, sem nás to láka a tu sme našli teba, drahá sestrička! Dva dni tu ešte smieme zostať, potom musíme preč, cez more, do krásnej krajiny, ktorá však nie je naším rodným krajom. Ako ťa vezmeme so sebou? Nemáme ani loď, ani čln!“
„Ako by som vás mohla zachrániť?“ pýtala sa sestra.
Tak spolu hovorili skoro celú noc, len na niekoľko hodín si driemli.
Eliška sa zobudila šumom labutích krídel, ktoré nad ňou šelestili. Bratia boli opäť premenení a lietali veľkými kruhmi, až napokon odleteli ďaleko odtiaľto; len jeden z nich, najmladší, tu zostal. A táto labuť jej položila hlavu do lona a Eliška hladila jej krídlo.
Celý deň boli spolu. K večeru sa vrátili ostatní, a keď slnko zašlo, boli bratia opäť vo svojej prirodzenej podobe.
„Zajtra odtiaľto odletíme a nesmieme sa vrátiť celý rok,“ povedal najstarší brat, „ale teba nemôžeme takto opustiť. Máš odvahu letieť s nami? Moje rameno je dosť silné, aby som ťa preniesol cez les, a prečo by nemali byť krídla nás všetkých dosť silné, aby sme s tebou preleteli more?“
„Áno, vezmite ma so sebou!“ volala Eliška.
Celú noc trávili pletením hniezda z mäkkej vŕbovej kôry a tuhej trstiny; urobili ho pekne veľké a silné. Eliška sa naň položila, a keď potom slnko vyšlo a bratia sa premenili na divé labute, chopili sa hniezda zobákmi a vyleteli vysoko k mrakom s drahou sestričkou, ktorá ešte spala. Slnečné lúče jej padali práve na čelo, preto letela jedna z labutí nad jej hlavou, aby ju svojimi krídlami zatienila.
Boli ďaleko od pevniny, keď sa Eliška zobudila. Myslela si, že ešte spí a že sa jej to sníva, tak podivné jej pripadalo, že ju nesú nad morom, vysoko vo vzduchu. Vedľa nej ležala kytička krásnych zrelých jahôd a zväzok chutných koreňov. To nazbieral najmladší brat a položil vedľa nej. Eliška sa naň vďačne usmiala, pretože poznala, že to on letí nad jej hlavou a tieni ju krídlami.
Boli tak vysoko, že im najväčšia loď, ktorú zbadali pod sebou, pripadala ako biela čajka, plávajúca po vode. Veľký mrak bol za nimi ako vysoká hora a na ňom videla Eliška svoj vlastný tieň a tiene jedenástich labutí; všetko na ňom bolo zväčšené, takže vyzerali ako obri. Bol to obraz, krajší ako ktorý ešte nevidela. Keď však slnko vystúpilo vyššie a mrak zostal ďalej za nimi, zmizol aj vzdušný tieňový obraz.
Celý deň leteli dopredu ako svištiaci oštep vzduchom, ale predsa boli pomalší ako inokedy, pretože museli niesť sestru.
Nastávalo nečas a večer sa blížil; plná úzkosti videla Eliška, ako slnko zapadá, a po osamelom skalisku v mori nebolo ešte ani stopy. Pripadalo jej, že labute mávajú mocnejšie perutami. Ach, ona je na vine, že nemôžu letieť dosť rýchlo! Až slnko zajde, stanú sa ľuďmi, zrútia sa do mora a utopia sa.
Čierny mrak sa blížil, silný víchor ohlasoval búrku; mraky sa kopili do jediného veľkého, zlovestného zhluku, ktorý sa valil dopredu ako olovo. Blesk stíhal blesk.
Slnko už bolo na okraji mora. Elišce bilo srdce. Vtedy sa rútili labute dole tak prudko, že sa domnievala, že padajú. Ale opäť sa vznášali. Slnko bolo z polovice vo vode; vtedy konečne zbadala pod sebou malý útes, ktorý nevyzeral väčší ako tuleň, ktorý vystrčil hlavu nad vodu. Slnko potom rýchlo zapadalo; bolo už len ako hviezdička.
Vtom sa dotkla jej noha pevnej pôdy. Slnko zhaslo ako posledný plameň horiaceho papiera. Ruka v ruke stáli teraz bratia okolo nej; ale viac miesta ako práve pre ňu a bratov tu naprosto nebolo. More bilo do skaliska a prelievalo sa cez ne ako záplava.
Nebo žiarilo akoby v plameňoch večného ohňa, rana za ranou znela z blížiacej sa búrky. Ale sestra a bratia sa držali za ruky, spievali si a tým si dodávali odvahy a mysle.
Za svitania bol vzduch čistý a pokojný. Len čo slnko vyšlo, odleteli labute s Eliškou z ostrova; more sa ešte silno dvíhalo, a keď sa naň pozerali z veľkej výšky, vyzerala biela pena na tmavozelenom mori ako milióny plávajúcich labutí.
Keď slnko vystúpilo vyššie, zbadala Eliška pred sebou akoby vo vzduchu napoly sa vznášajúcu hornatú krajinu so žiariacimi skupinami ľadovcov na skalách. Uprostred krajiny sa rozkladal iste na míľu dlhý zámok s odvážne stavaným stĺporadím v niekoľkých radoch nad sebou. Dole sa vlnili palmové lesy a nádherné kvety veľké ako mlynské kolesá.
Eliška sa pýtala bratov, či je to tá krajina, ku ktorej letia, ale labute potriasali hlavami, pretože to, čo videli, bol krásny, stále sa meniaci oblačný prelud, do ktorého sa nesmel dostať žiadny človek.
Eliška sa na ňu zadívala. Ale náhle sa zrútili hory, lesy aj zámok a stálo tu dvadsať hrdých kostolov, jeden ako druhý, s vysokými vežami a špicatými oknami. Zdalo sa jej, že počuje zvuk organov, ale to počula len more. Už boli kostoly celkom nablízku, ale vtedy sa premenili na celú flotilu, ktorá pod ňou plávala. Pozrela sa dolu a poznala, že je to iba hmla, ktorá sa vznášala nad morom.
Áno, bola to večná zmena. Teraz však zbadala aj skutočnú krajinu, ku ktorej smerovali. Tam sa dvíhali krásne modré hory s cédrovými lesmi, mestami a zámkami. Ešte pred západom slnka sedela potom Eliška na poli pred veľkou jaskyňou, ktorá bola zarastená jemnými popínavými rastlinami, takže vyzerala ako vyšívaný koberec.
„Tak sa pozrieme, čo sa ti dnes v noci u nás bude snívať,“ povedal najstarší brat a ukázal jej jej spálňu.
„Kiež by sa mi snívalo, ako by som vás vyslobodila!“ povedala Eliška. Myslela na to neustále.
Snívalo sa jej, že letí vysoko do vzduchu k zámku onoho preludu v mrakoch a že jej prichádza v ústrety víla, veľmi krásna a žiarivá, ale predsa úplne podobná starej žene, ktorá jej dala v lese jahody a rozprávala jej o labutiach so zlatými korunkami.
„Tvojich bratov je možné vyslobodiť,“ povedala. „Ale máš na to odvahu a vytrvalosť? More je mäkšie ako tvoje jemné ruky, a predsa ohladí tvrdé kamene. Ale ono nepociťuje bolesti, aké budú znášať tvoje ruky. Nemá srdce, netrpí úzkosťou a bolesťou, ty však musíš všetko vydržať. Vidíš túto žihľavu v mojej ruke? Takých rastie veľa okolo jaskyne, v ktorej spíš. Len tie môžeš použiť a potom žihľavy, ktoré rastú na cintoríne, pamätaj si to! Natrhaj ich, hoci by ťa pálila koža a naskakovali by ti na nej pľuzgiere. Potom žihľavy bosými nohami rozšliapni a dostaneš ľan. Z neho potom utkaj a uši jedenásť pancierových košieľ s dlhými rukávmi. Keď hodíš košele na jedenásť labutí, budú vyslobodené. Ale pamätaj si dobre, že od okamihu, keď začneš túto prácu, až do tej doby, kým ju úplne dokončíš, nesmieš prehovoriť, aj keby medzitým uplynuli roky. Prvé slovo, ktoré vyslovíš, prejde ako smrtiaca dýka srdcom tvojich bratov. Na tvojom jazyku závisí ich život. Pamätaj si to všetko!“
Potom sa starena dotkla jej ruky žihľavou, akoby žeravým železom, až sa tým Eliška zobudila. Bol jasný deň a blízko miesta, kde spala, ležala žihľava, práve taká, akú zbadala vo sne. A tak vyšla von z jaskyne, aby sa dala do práce.
Svojimi jemnými rukami sa zaborila do škaredých žihľav, ktoré pálili ako oheň. Na rukách a na pleciach jej naskákali veľké pľuzgiere, ale znášala to rada, len keď vyslobodí drahých bratov. Každú žihľavu rozšliapala bosými nohami a priadla zelený ľan.
Keď slnko zašlo, prišli bratia a zľakli sa, že je sestra nemá. Mysleli si, že je to nové kúzlo zlej macochy. Ale keď zbadali Eliščine ruky, pochopili, čo pre nich urobila. Najmladší brat sa dal do plaču, a kam dopadli slzy na jej telo, necítila už bolesť a pálčivé pľuzgiere zmizli.
Eliška pracovala celú noc, pretože nemala pokoj, kým nevyslobodí drahých bratov. Po celý nasledujúci deň, zatiaľ čo labute boli preč, sedela osamelá, ale nikdy jej čas tak rýchlo neubiehal. Jedna pancierová košeľa bola už úplne hotová, a tak začala pracovať na druhej.
Náhle zaznel medzi horami lesný roh. Veľmi sa zľakla. Zvuk sa blížil, už počula štekať psov. Preľaknutá sa vkradla do jaskyne a zviazala do otepi žihľavy, ktoré nazbierala a vyčesala.
Vtom vybehol z krovia veľký pes a hneď za ním druhý a potom ešte jeden. Štekali hlasno, behali k nej a zase späť. Za niekoľko minút stáli lovci pred jaskyňou. Najkrajší medzi nimi bol kráľ tej krajiny. Pristúpil k Elišce; nikdy nezbadal krajšie dievča.
„Ako si sa sem dostala, spanilé dievča?“ pýtal sa jej.
Eliška pokrútila hlavou; nesmela hovoriť, pretože na tom záležala záchrana jej bratov. A tak skryla ruky pod zásteru, aby kráľ nevidel, čo musí vytrpieť.
„Poď so mnou,“ nahováral ju kráľ, „tu nesmieš zostať! Ak si taká dobrá, ako si krásna, budem ťa obliekať do hodvábu a zamatu, postavím ti na hlavu zlatú korunu a budeš bývať v mojom najnádhernejšom zámku!“
Vysadil ju k sebe na koňa. Eliška plakala a lomila rukami, ale kráľ povedal:
„Chcem len tvoje šťastie. Raz mi budeš ďakovať.“
Cválal dopredu medzi horami, držiac ju pred sebou na koni, a lovci leteli za ním.
Keď slnko zašlo, ležalo pred nimi nádherné kráľovské mesto s kostolmi a kupolami. Kráľ ju viedol do zámku, kde vo vysokých mramorových sálach špliechali veľké fontány, kde steny a stropy boli vyzdobené maľbami. Ale Eliška si to nevšímala, plakala a bola smutná. Nechávala sa od žien obliekať do kráľovských šiat, votkávať si perly do vlasov a navliekať jemné rukavičky cez spálené prsty.
Keď stála v plnej nádhere, bola taká krásna, že sa dvorstvo pred ňou klaňalo ešte hlbšie. Kráľ si ju vyvolil za svoju nevestu, hoci arcibiskup krútil hlavou a šepkal, že tá krásna lesná dievčina je iste čarodejnica, ktorá oslepila ich zrak a omámila kráľovo srdce.
Ale kráľ ho nepočúval. Kázal hudbe, aby hrala, dal nosiť na stôl najdrahocennejšie jedlá a najspanilejším dievčatám kázal tancovať okolo Elišky. Potom ju viedli voňavými záhradami do nádherných sál. No ani jediný úsmev jej neprešiel cez pery, ani nezažiaril v očiach; mala v duši hlboký smútok.
Vtedy otvoril kráľ malú izbičku tesne vedľa jej spálne; bola vyzdobená drahocennými zelenými kobercami a podobala sa úplne jaskyni, v ktorej Eliška bývala. Na podlahe ležala otep ľanu, ktorý načesala zo žihľav, a pri strope visela pancierová košeľa, ktorú upletla. To všetko vzal so sebou jeden z lovcov ako čosi zvláštne.
„Tu si môžeš snívať o svojom predošlom domove,“ povedal kráľ. „Tu je práca, ktorou si sa zaoberala. Bude ťa asi uprostred všetkej nádhery tešiť spomínanie na minulé časy.“
Keď Eliška zbadala všetko to, čo bolo jej srdcu také blízke, zahral jej úsmev okolo úst a krv sa vrátila do líc. Myslela na vyslobodenie svojich bratov, bozkávala kráľovu ruku a kráľ ju tlačil k srdcu a dal zvoniť všetkými zvonmi na slávnosť zasnúbenia. Krásna nemá dievčina bola kráľovnou krajiny.
Arcibiskup šepkal kráľovi do uší zlé slová, ale tie sa nedostali k jeho srdcu. Konal sa sobáš a arcibiskup sám musel Elišce vložiť korunu na hlavu. Pretože však mal zlosť, pritisol jej tesný kruh tak silno k čelu, až to kráľovnú zabolelo.
Ale ťažší kruh zvieral jej srdce, totiž starosť o bratov, a tak necítila telesnú bolesť. Jej ústa boli nemé, jediné slovo mohlo bratov zbaviť života; ale z jej očí vyzerala hlboká láska k dobrému, krásnemu kráľovi, ktorý robil všetko, aby ju rozveselil.
Milovala ho z celého srdca deň čo deň viac. Ó, keby sa mu mohla aspoň zveriť, vyrozprávať mu svoje utrpenie! Ale musela zostať nemá, musela mlčky vykonať svoje dielo.
Preto sa v noci od neho odkrádala do svojej komôrky, ktorá bola vyzdobená ako jaskyňa, a pletla košeľu za košeľou. Ale keď začala siedmu, nemala už žiadny ľan.
Vedela, že na cintoríne rastú žihľavy, ktoré mohla použiť, ale musela ich sama natrhať; ako to len zariadiť?
Ó, čo je bolesť mojich prstov proti žiaľu, ktorým trpí moje srdce! pomyslela si. Pokúsim sa o to!
So stiesneným srdcom, akoby sa pokúšala o zlý čin, vykradla sa za mesačnej noci do záhrady, šla dlhými alejami a potom von opustenými ulicami k cintorínu. Tu zbadala na najširšom náhrobku sedieť spoločnosť ježibab, škaredých čarodejníc, ktoré vyzliekali svoje handry, akoby sa chceli kúpať, a potom hrabali svojimi dlhými chudými prstami v nových hroboch, vyberali z nich mŕtvoly a jedli ich mäso. Eliška musela ísť okolo nich a ony na ňu upierali zlé oči. Ale ona len zbierala pálčivé žihľavy a odniesla ich domov do zámku.
Len jediný človek ju zbadal ..... arcibiskup. Bdel, keď ostatní spali.
Tak som predsa mal pravdu, pomyslel si, že to s kráľovnou nie je také, aké by malo byť. Je to čarodejnica, a preto omámila kráľa a celý národ.
V spovedelnici povedal kráľovi, čo zbadal a čoho sa obáva. Nad tvrdými slovami, ktoré vychádzali z jeho úst, potriasali vyrezávaní svätci v kostole hlavami, akoby chceli povedať: „To nie je pravda, Eliška je nevinná!“
Ale arcibiskup si to vykladal inak. Domnieval sa, že svedčia proti nej, že potriasajú hlavami nad jej hriechmi. Vtedy sa na kráľove líce vyronili dve slzy a on šiel domov s pochybnosťou v srdci.
Potom robil, akoby v noci spal, ale pokojný spánok sa nesnášal na jeho oči. Pozoroval, že Eliška vstala, a presvedčil sa, že to robí každú noc. Zakaždým ju totiž sledoval a zbadal, že zmizla vo svojej komôrke.
Jeho tvár sa deň čo deň viac zachmúrovala. Eliška to videla, ale nechápala prečo. Predsa ju to však znepokojovalo. Čo k tomu ešte skúšala vo svojom srdci pre bratov! Na kráľovský zamat a purpur splývali jej horké slzy a spočívali tu ako diamanty.
Zatiaľ bola jej práca u konca; len jedna pancierová košeľa jej ešte chýbala. Ale nemala už žiadny ľan a ani jedinú žihľavu. Ešte raz, naposledy musela ísť na cintorín a natrhať niekoľko hrstí žihľav. Pomýšľala s úzkosťou na osamelú púť a na strašné ježibaby; ale mala pevnú vôľu.
Eliška šla, ale kráľ s arcibiskupom šli za ňou. Videli, ako mizne za mrežovou bránou cintorína. A keď sa priblížili k bráne, zbadali cez ňu na náhrobnom kameni sedieť ježibaby, ktoré aj Eliška videla. Kráľ odvrátil tvár, pretože sa domnieval, že je medzi nimi tá, ktorej hlava ešte toho večera spočívala na jeho hrudi.
„Nech ju súdi ľud!“ povedal.
A ľud usúdil:
„Nech je spálená červenými plameňmi!“
Z nádherných kráľovských siení ju odvliekli do temného, vlhkého podzemia, kde vietor hvízdal cez zamrežované okno. Namiesto zamatu a hodvábu jej dali otep žihľav, ktoré nazbierala, aby na ne položila hlavu. Tvrdé, pálčivé pancierové košele, ktoré upletla, mali jej byť podušami a prikrývkou. Ale nemohli jej nič milšie darovať; dala sa opäť do práce. Vonku o nej uličníci spievali potupné piesne; ani jediná duša ju nepotešila láskavým slovom.
Vtedy k večeru zašumelo tesne pri mreži labutie krídlo. Bol to najmladší brat, ktorý sestru našiel. A tak zavzlykala nahlas od radosti, hoci vedela, že noc, ktorá príde, bude azda posledná v jej živote. Ale teraz bola práca tiež skoro hotová a jej bratia boli tu.
Arcibiskup prišiel, aby bol poslednú chvíľu pri Elišce; sľúbil tak kráľovi. Ale ona potriasala hlavou, prosila pohľadom a posunkami, aby odišiel. Túto noc mala totiž ukončiť svoju prácu, inak bolo všetko márne, všetko ..... bolesti, slzy a bezsenné noci. Arcibiskup odišiel, zasypávajúc ju zlými slovami, ale úbohá Eliška vedela, že je nevinná, a pokračovala vo svojej práci.
Myšky behali po podlahe, privliekli žihľavy až k jej nohám, aby jej trochu pomohli, a drozd si sadol na okennú mrežu a spieval celú noc tak veselo, ako len vedel, aby neklesla na mysli.
Práve sa začínalo rozodnievať, ešte za hodinu malo vyjsť slnko. Vtedy stálo jedenásť bratov pred bránou a žiadali, aby ich uviedli pred kráľa. Ale odpovedali im, že sa to nemôže stať, pretože je ešte noc a kráľ spí a nikto ho nesmie zobudiť. Prosili, hrozili, stráž prišla, ba sám kráľ vyšiel a pýtal sa, čo to znamená. Než vtom vyšlo slnko a nebolo vidieť žiadnych bratov, ale nad zámkom letelo jedenásť labutí.
Z mestských brán prúdilo všetko obyvateľstvo; chceli vidieť, ako bude čarodejnica upálená. Vychudnutý koník ťahal voz, v ktorom Eliška sedela. Dali jej blúzku z hrubého vreciva. Jej krásne dlhé vlasy splývali jej voľne okolo krásnej hlavy, jej líca boli smrteľne bledé, jej pery sa ticho pohybovali a prsty tkali zelený ľan. Ani na ceste na smrť nezanechala začatej práce, desať pancierových košieľ jej ležalo pri nohách, jedenástu pletla. Luza sa jej posmievala.
„Pozrite sa na čarodejnicu, ako bručí! Ani nemá v ruke modlitebnú knihu; zaoberá sa len ohavnými čarami! Vytrhnite jej to a roztrhajte na tisíc kusov!“
A všetci sa k nej tlačili a chceli to roztrhať. Vtom priletelo jedenásť bielych labutí, sadli si okolo nej na voz a tĺkli svojimi veľkými krídlami. Vtedy ustúpil zástup nabok.
„To je znamenie z neba! Je iste nevinná!“ šepkali mnohí, ale netrúfali si to povedať nahlas.
Vtedy ju uchopil katov pacholok za ruku. Ale ona rýchlo hodila tých jedenásť košieľ na labute a už tu stálo jedenásť krásnych princov. Najmladší mal jedno labutie krídlo namiesto jedného ramena, pretože chýbal rukáv na jeho pancierovej košeli, ktorú ona nedokončila.
„Teraz smiem hovoriť,“ povedala. „Som nevinná!“
A ľud, ktorý zbadal, čo sa stalo, klaňal sa pred ňou ako pred sväticou. Ale ona klesla ako bez života do náručia bratov, tak ju premohli strach a bolesť.
„Áno, je nevinná!“ povedal najstarší brat, a rozprával všetko, čo sa stalo. A čo takto rozprával, šírila sa okolo vôňa ako z milióna ruží, pretože každé poleno na hranici, na ktorej mala byť upálená, zapustilo korene a vyhnalo konáre. Stálo tu voňavé krovie, veľmi vysoké a husté, plné ruží. Najvyššie bol belostný kvet, ktorý svietil ako hviezda; ten utrhol kráľ a pripevnil Elišce na prsia.
Vtedy sa prebudila z mdlôb s pokojom a radosťou v duši. A všetky kostolné zvony sa samy rozozvučali a vtáky priletovali vo veľkých húfoch. Späť do zámku sa vracal svadobný sprievod, aký ešte žiadny kráľ nevidel.