Čert a Káča

V jednej dedine žila stará slúžka menom Káča. Mala chalupku, záhradu a k tomu ešte zopár zlatých, ale keby aj celá v zlate sedela, nebol by si ju vzal ani ten najchudobnejší mládenec, pretože bola ako čert zlá a jazyčná. Mala starú matku a občas potrebovala pomoc, ale keby mohol niekto za groš spasiť a ona platila dukátmi, nebol by jej urobil ani to najmenšie, pretože sa hneď o každé slovo súdila a škriepila, až to bolo počuť na desať honov. K tomu všetkému nebola pekná, a tak zostávala na octe, až mala už pomaly štyridsať rokov. Ako to z väčšej časti po dedinách býva, že je každú nedeľu popoludní muzika, bolo to aj tu. Keď sa ozvali u richtára alebo v krčme gajdy, hneď bola izba plná chlapcov v sieni a na prípecku stáli dievčatá a pri oknách deti. Ale najprvnejšia zo všetkých bola Káča; chlapci na dievčatá kývali a tie sa uberali do kola, ale Kačenke sa toho šťastia, čo živá bola, ani raz nedostalo, hoci by gajdošovi aj sama zaplatila, no napriek tomu nevynechala ani jednu nedeľu. Raz ide tiež a myslí si po ceste:
„Tak stará som už a ešte som s chlapcom netancovala, nie je to na zlosť? Veru dnes by som tancovala aj s čertom.“
So zlosťou príde do krčmy, sadne si ku kachliam a pozerá, ktorý ktorú berie do tanca. Zrazu vojde do dverí pán v poľovníckom odeve, sadne si neďaleko Kačenky za stôl a dá si naliať. Slúžka prinesie pivo, pán ho vezme a nesie Kačenke pripiť. Kačenka sa chvíľu v duchu čudovala, že jej ten pán preukazuje takú česť, chvíľku sa vyberala, ale napokon sa ešte rada napila. Pán krčah postaví, vytiahne z vrecka dukát, hodí ho gajdošovi a kričí:
„Sólo, chlapci!“ Chlapci sa rozostúpia a pán berie Káču do tanca.
„Čo to, na kýho šľaka, kto asi je?“ pýtajú sa starí a strkajú hlavy k sebe; chlapci sa uškŕňajú a dievčatá schovávajú hlavu jedna za druhou a prikrývajú ústa zásterou, aby Káča nezbadala, že sa jej smejú. Ale Káča nevidela nikoho, ona bola rada, že tancuje, aj keby sa jej bol celý svet smial, nebola by si z toho nič robila. Celé popoludnie, celý večer tancoval pán len s Káčou, kupoval marcipán aj sladkú vodku, a keď prišiel čas ísť domov, vyprevádzal ju po dedine.
„Kiežby som mohla s Vami tak do smrti tancovať ako dnes,“ povedala Káča, keď sa mali rozchádzať.
„Aj to sa Ti môže stať, poď so mnou.“
„A kde bývate?“
„Chyť sa ma okolo krku, ja Ti poviem.“
Káča ho schmatla, ale v tom okamihu sa pán premenil na čerta a letel s ňou rovno do pekla. Pri bráne sa zastavil a búchal, kamaráti prišli, otvorili, a keď uvideli tovariša, že je celý zadychčaný, chceli mu uľahčiť a Káču z neho zložiť. Ale tá sa držala ako kliešť a živou mocou sa odtrhnúť nedala; chtiac-nechtiac musel sa čert s Káčou na krku odobrať k pánovi Antikristovi.
„Koho to neseš?“ pýtal sa ho pán.
A tu rozprával čert, ako chodil po zemi, že začul Káčin nárek za tanečníkom, a myslel ju trochu postrašiť, že sa s ňou pustil do tanca, a potom že jej na chvíľu chcel ukázať aj peklo. „Ja som nevedel,“ dokončil, „že sa ma nebude chcieť pustiť.“
„Pretože si hlupák a moje poučenie si nepamätáš,“ vyjazdil naňho starý pán. „Skôr než s niekým niečo začneš, máš poznať jeho zmýšľanie; keby si si bol na to spomenul, keď Ťa Káča vyprevádzala, nebol by si ju bral so sebou. Teraz mi zmizni z očí a hľaď, ako sa jej zbavíš.“
Plný mrzutosti štrachal sa čert s pannou Kačenkou na zem. Sľuboval jej hory-doly, ak ho pustí, preklínal ju, ale všetko nič platné. Unavený, rozzúrený príde so svojou záťažou na jednu lúku, kde mladý ovčiak v obrovskom kožuchu zabalený pásol ovce. Čert bol premenený na obyčajného človeka, a tak ho ovčiak nespoznal.
„Koho to nesiete, priateľu?“ pýta sa dôverne čerta.
„Ach, milý človek, sotva dýcham. Uvážte len, ja som šiel svojou cestou, na nič som ani nepomyslel, tu mi skočí tá ženská na krk a nechce sa ma živou mocou pustiť. Chcel som ju niesť až do najbližšej dediny a tam sa jej nejako zbaviť, ale nie som v stave, nohy sa pode mnou podlamujú.“
„No, počkajte chvíľku, ja Vám od tej neodbytnice pomôžem, ale nie na dlho, pretože musím zasa pásť; asi na pol cesty ju odnesiem.“
„Aj to budem rád.“
„Počuješ, ty, chyť sa ma,“ kričal ovčiak na Káču.
Len čo to Káča začula, pustila sa čerta a chytila sa huňatého kožucha. Teraz mal štíhly ovčiak čo niesť, Káču a hrozne veľký kožuch, ktorý si ráno od nádvorníka vypožičal. Avšak aj ho to dosť skoro omrzelo; i rozmýšľal, ako by sa Káče zbavil. Príde k rybníku, a tu mu napadne, aby ju tam hodil. Ale ako? Keby tak mohol kožuch aj s ňou vyzliecť! Bol mu síce dosť voľný, a preto sa o to pomaličky pokúšal, či by to išlo. A hľa! vyberie jednu ruku, Káča nevie nič, vyberie druhú, Káča nevie ešte nič, odopne prvú pentličku z gombíka, odopne druhú, tretiu a žblnk ..... Káča leží v rybníku aj s kožuchom.
Čert nešiel za ovčiakom, on sedel na medzi a pásol ovce, díval sa, či sa ovčiak s Káčou čoskoro vráti. Nemusel dlho čakať. Mokrý kožuch na pleci, pospiechal ovčiak k lúke, myslel, že bude cudzinec už azda pri dedine a ovce že sú samy. Keď sa zočili, pozeral jeden na druhého. Čert, že ide ovčiak bez Káče, a ovčiak, že tam pán ešte sedí. Keď sa dohovorili, povedal čert ovčiakovi:
„Ja Ti ďakujem, Ty si mi preukázal veľkú službu, veď by som sa bol azda musel do súdneho dňa s Káčou nosiť. Nikdy na Teba nezabudnem a raz sa Ti bohato odmením. Aby si ale vedel, komu si z núdze pomohol, poviem Ti, že som čert.“
To dopovedal a zmizol. Ovčiak zostal chvíľu ako omámený stáť, potom povedal sám sebe:
„Ak sú všetci takí hlúpi ako on, tak je dobre.“
Nad tou zemou, kde náš ovčiak žil, panoval mladý knieža. Bohatstva mal dosť; ako slobodný pán nad všetkým užíval všetko v plnej miere. Deň za dňom sa kochal v rozkošiach, aké len svet môže poskytnúť, a keď nastala noc, ozýval sa z kniežacích siení spev rozpustilých hýrivých mladíkov. Zem spravovali dvaja správcovia, ktorí neboli o nič lepší ako sám pán. Čo neprehýril knieža, nechali si títo dvaja, a úbohý ľud nevedel, kde má už peňazí nabrať. Kto mal krásnu dcéru alebo peniaze, ten nemal pokojné chvíle, lebo mohol s istotou očakávať rozkaz, že to knieža právom pre seba požiada, a milosť božia tomu, kto by sa jeho vôli protivil! Kto by mohol takého panovníka milovať? Po celej zemi preklínal ľud kniežaťa i správcov zeme. Raz, keď už nevedel, čo si má vymyslieť, povolal knieža hviezdara a prikázal, aby jemu i dvom jeho správcom čítal planéty. Hviezdar poslúchol a skúmal v hviezdach, aký koniec vezme život troch márnotratníkov.
„Odpusť, kniežacia Milosť,“ povedal, keď bol hotový so svojím skúmaním, „Tvojmu životu i Tvojim správcom hrozí také nebezpečenstvo, že sa to vysloviť obávam.“
„Len hovor, nech je to čokoľvek! Ty tu ale zostať musíš, a ak sa Tvoje slová nesplnia, prídeš o hlavu.“
„Ja sa rád spravodlivému rozkazu podvoľujem. Počúvaj teda: kým bude druhá štvrť mesiaca, príde po oboch správcov čert, v tú a tú hodinu, ten a ten deň, a v splne príde potom aj po Teba, kniežacia Milosť, a všetkých troch Vás zaživa do pekla odnesie.“
„Do väzenia odveďte toho luhavého šejdiara!“ prikázal knieža a služobníci urobili podľa rozkazu. V srdci nebolo kniežaťu tak, ako sa tváril; slová hviezdarove ním otriasli ako hlas súdny. Prvýkrát sa v ňom ozvalo svedomie! Správcov odviezli polomŕtvych domov, žiadny z nich nevzal nič do úst. Pozbierajúc všetko svoje imanie, sadli do vozov, odišli na svoje statky a dali hrady zo všetkých strán zatarasiť, aby si po nich čerti nemohli prísť. Knieža sa obrátil na pravú cestu, žil ticho a pokojne a postupne sa púšťal do spravovania zeme, dúfajúc, že sa azda predsa krutý osud nesplní.
O tých veciach nemal chudobný ovčiak ani poňatia; deň čo deň pásol svoje stádo a nestaral sa nič o to, čo sa vo svete deje. Jedného dňa znenazdajky stojí pred ním čert a hovorí mu:
„Prišiel som, ovčiačik, aby som sa Ti za Tvoju službu odmenil. Keď bude štvrť mesiaca, mám odniesť do pekla bývalých správcov zeme, pretože okrádali chudobný ľud a kniežaťu zle radili. Ale vieš čo, keďže vidím, že sa polepšia, nechám ich tu a zároveň sa Ti hneď odmením. Keď príde ten a ten deň, vojdi do prvého hradu, kde bude množstvo ľudu. Keď sa v hrade strhne krik, služobníci otvoria vráta a ja pána preč povediem, vtedy ku mne pristúp a povedz: ‚Odíď v tej chvíli, inak bude zle!‘ Ja Ťa poslúchnem a pôjdem. Potom si ale daj od pána dať dve vrecia zlata, a ak nebude chcieť, povedz len, že ma zavoláš. Od toho choď k druhému hradu a rovnako urob a rovnaký plat si vyžiadaj. S peniazmi ale dobre hospodár a užívaj ich na dobré. Keď bude mesiac v splne, musím odniesť samé knieža, no to by som Ti neradil, aby si ho chcel vyslobodiť, inak by si musel nastaviť vlastnú kožu.“ To dopovedal a odišiel.
Ovčiak si pamätal každé slovo. Keď bola štvrť mesiaca, vypovedal službu a šiel k hradu, kde jeden z tých dvoch správcov zostával. Prišiel tam práve včas. Zástupy ľudí tu stáli a dívali sa, až čert pána ponesie. Tu sa strhne v zámku zúfalý krik, vráta sa otvoria a čierny ťahá pána von, zosinalého a polomŕtveho. Tu vystúpi z ľudu ovčiak, vezme pána za ruku a čerta odstrčiac volá:
„Odíď, inak bude s Tebou zle!“ Tú chvíľu čert zmizne a potešený pán bozkáva ovčiakovi ruku, pýtajúc sa ho, čo žiada za odmenu. Keď povedal ovčiak, že dve vrecia zlata, prikázal pán, aby sa mu ho toľko bez meškania vydalo.
Spokojný šiel ovčiak k druhému hradu a pochodil rovnako dobre ako pri prvom. Rozumie sa samo sebou, že sa knieža dosť skoro o ovčiakovi dozvedel, veď sa aj tak stále vypytoval, ako to s pánmi dopadlo. Keď to všetko počul, poslal voz so štyrmi koňmi po milého ovčiaka, a keď ho priviezli, snažne ho žiadal, aby sa aj nad ním zmiloval a z pazúrov pekelných ho vyslobodil.
„Pane môj,“ odpovedal ovčiak, „Vám to sľúbiť nemôžem; ide tu o mňa. Vy ste veľký hriešnik, ale keby ste sa chceli celkom polepšiť, spravodlivo, dobrotivo a múdro svoj ľud spravovať, ako sa na knieža patrí a sluší, pokúsil by som sa o to, aj keby som mal sám za Vás ísť do horúceho pekla.“
Knieža s úprimnou mysľou všetko sľúbil a ovčiak odišiel, prisľúbiac mu, že sa v určený deň nájde.
So strachom a hrôzou očakávali všade splň mesiaca. Ako to spočiatku kniežaťu priali, tak ho teraz ľutovali, lebo od tej chvíle, čo sa polepšil, nemohol si nik lepšieho kniežaťa priať. Dni ubiehajú, či ich človek počíta s radosťou, alebo so žiaľom! Skôr než sa knieža nazdal, bol za dverami deň, v ktorom sa so všetkým, čo ho tešilo, musel rozlúčiť. Načierno odetý, na smrť vyľakaný sedel knieža a očakával buď ovčiaka, alebo čerta. Zrazu sa otvoria dvere a čierny stojí pred ním.
„Chystaj sa, pane knieža, hodina vypršala, ja som tu po Teba.“
Ani slova neodpovedajúc, vstal knieža a kráčal za čertom na dvor, kde stálo nesmierne množstvo ľudí. Tu sa prediera húfom ovčiak celý zadychčaný a beží rovno k čertovi, volajúc zďaleka:
„Uteč, uteč, inak bude s Tebou zle!“
„Ako sa môžeš opovážiť ma zdržiavať? Nevieš, čo som Ti povedal?“ pošepol čert ovčiakovi.
„Blázon, mne tu nejde o knieža, ale ide mi o Teba. Káča je živá a pýta sa po Tebe.“
Len čo začul čert o Káči, bol hneď preč a nechal knieža na pokoji. Ovčiak sa mu v duchu vysmial a bol rád, že touto lsťou knieža vyslobodil. Za to ho urobil knieža svojím najprvším dvoranom a ako vlastného brata ho miloval. Avšak sa aj s dobrou spýtal, pretože bol chudobný pastier úprimný radca a správny dvoran. Zo štyroch vriec zlata si nenechal ani krajciar; pomohol nimi tým, od ktorých ich správcovia vydierali.