ŠURINA PÁN KRÁĽ A OTOLIENKA

Žili raz na svete dvaja králi. Jeden bol Šurina pán kráľ, a bol dobrý a dobrosrdečný kráľ. — Ten druhý bol však strigôň a bol zlý a bezbožný, a každý sa ho bál. Najväčšiu zlosť mal však strigôň kráľ na Šurinu kráľa, lebo bol dobrý a lebo dostal za ženu pannu, ktorú chcel mať aj on. A tak sa mu mstil, kde len mohol, a robil mu čo najhoršie. — Šurina pán kráľ mal synčeka utešeného, ktorého tiež volali Šurina, a na toho strigôň dávno striehol, ako by ho zničil. Jedného dňa sa mladý Šurina vybral na poľovačku, a ako tu celý rozjasený poľoval za jednou srnou, zabehol do hustých, ďalekých hôr (lesov) a stratil sa poľovníkom z očí. Ako to náhle onen strigôň, ktorý naňho stále striehol, spozoroval, urobil sa šarkanom, schytil Šurinu mladého kráľa za pazuchy a odniesol si ho do svojho kráľovstva. Darmo Šurina kričal a vzpieral sa, nikto ho nepočul a strigôň naňho nedbal. — Neďaleko svojho zámku sa s ním spustil na zem a potom ho tam doviedol. — Všetka družina i rodina sa zbehla, smiali sa mladému Šurinovi, aj dve strigoňove princezné mu nadávali a pokrikovali naňho, iba tá najmladšia, Otolienka, naňho súcitne pozerala. Šurina to všetko dobre spozoroval. Strigôň kráľ ho dal hneď odviesť do temnice a prísne zakázal, aby mu okrem vody a chleba nič nedávali, a to raz za deň. Otolienka mu však vždy večer doniesla kus mäsa a pohár vína, lebo si ho zamilovala od prvého okamihu. Ale jej otec, ten zlostný strigôň kráľ, aby ho ešte väčšmi mohol mučiť, kázal ho z temnice priviesť k sebe. Keď ho priviedli, povedal mu nahnevane: „Vieš ty čo, pôjdeš tu dolu domov, tam nájdeš jednu čistinu, tú skopeš, stromy nasadíš, ale tak, aby do rána aj vyrástli, aj zakvitli, aj ovocie mali, a ovocie mi doneseš. Hybaj!“ — Otolienka, prítomná pri otcovom rozkaze, bystro pozrela na Šurinu, ale on jej pohľadu nerozumel a zronený odišiel. — Ako mohol dokázať takú robotu? Videl, že je to nemožné a že on život stratí. Šiel na tú čistinu, dal sa tiež do kopania, ale čím ďalej kopal, tým väčšmi sa presviedčal, že z jeho práce nič nebude. — Rozmrzený odhodil motyku a sadol si na medzu. „Darmo ja tu robím,“ povedal si sám, „veď toto nikdy človek nepočul, takú robotu za taký krátky čas spraviť!“ — Položil si hlavu do dlaní a sedel celý zronený. Aj Otolienke sa za mládencom stýskalo. Kráľova žena uvarila Šurinovi na obed žaby, nasypala ich do hrnčeka a potom kázala Otolienke, aby mu ich zaniesla. Otolienka dobre vedela, v čom je vec, — vyčkala si čas, keď matka vyšla z izby, a vtedy jej vzala prútik, ktorý mala matka schovaný, lebo bola tiež striga. Bolo jej proti mysli niesť mu na obed žaby, a tak mu radšej niesla svoj vlastný obed. Tak sa vybrala k Šurinovi a našla ho zronene sedieť na zemi. „Ej, duša moja, veď sa mi netráp,“ — volala naňho zďaleka. „Poslala ti, pravda, kráľovná žaby na obed, ale ja som ich vykydala na zem a dobrý obed som ti doniesla.“ Šurina kráľ ukázal dievčaťu na urobenú prácu. „Eh, za tú robotu sa neboj — hľaď, tuto mám prútik, ak ním pošibem túto zem, všetko do rána vyrastie, zakvitne a ovocie donesie, ako to otec prikázal.“ — Šurina nevedel ani, ako má dobrému dievčaťu poďakovať. — Sadli si spolu na zem, rozprávali sa a jedli spolu, a kým Otolienka odišla, pošibala prútikom zem, a tu hneď rozličné stromy z nej vyrastali, dorástli, zakvitli a napokon (naposledy) niesli ovocie. — Potom Otolienka odišla a Šurina rozmýšľal, aké je to dievča dobré a krásne. — Na druhý deň ráno doniesol zlostnému strigoňovi ovocie, čomu sa ten náramne čudoval, nebol by si myslel, že to Šurina vykoná. „Nuž a na dnes akú mi robotu dáte?“ — pýtal sa ho mladík. „Choď tam a tam na ten briežok, vykoľuj ho, vysaď vínnou révou a zajtra ráno mi doneš hrozno,“ kázal mu rozzúrený kráľ strigôň. Šurina sa odobral k určenej práci, trochu začal koliť, ale myslel si: „Eh, darmo ustávam, hrozno do rána vyhotoviť nemôžem, ak mi to krásne dievča pomáhať nebude.“ — Sadol si na zem a čakal ju, ale predsa sa bál, keď dlho nešla, či príde; bolo by sa mu zle viedlo. — Ale Šurina mladý kráľ bol šuhaj pekný a Otolienka ho mala rada; ako prvý deň prišla aj druhý a zďaleka volala na šuhaja, aby sa len netrápil. „Kráľovná ti uvarila hady na obed, ale ja som ich na zem vykydala; či by si bol hoden jesť hady! Nuž, ten prútik som tiež doniesla, a tú vinicu spravíme, len sa mi netráp, duša moja.“ — Podala Šurinovi obed, pošibala zem a hneď zmizli staré kmene, vinič vyrastal zo zeme, zelenel, kvitol, rástol, a kým Otolienka odchádzala, viseli ťažké strapce na kroch. „Ach, krásne dievča, čím sa ja tebe odslúžim, čo ty pre mňa robíš!“ — povedal jej Šurina. Ale Otolienka sa usmiala, pozbierala hrnček a prútik a odišla domov. — Šurina medzitým myslel na Otolienku. Ráno doniesol strigoňovi hrozno; ten neveril ani svojim očiam, že by to bolo možné, aby to niekto vykonal okrem neho. — Šurina čakal na nový rozkaz. „Pôjdeš dolu dolinou a nájdeš tam kopu skál, tie skaly zomelieš a zajtra mi doneš napečený chlieb,“ — rozkázal kráľ, domnievajúc sa, že to určite nevykoná. — Šurina odišiel. Ale to ovocie a to hrozno vŕtalo kráľovnej v hlave. „Muž, to nejde po pravde. To naše dievča je v dorozumení so Šurinom, lebo by on to sám od seba nebol vykonal. Musím to ja vypáčiť, a potom obidvom odplatím. Pôjdem ja sama s obedom, mňa veru nik neoklame.“ — „Jaj!“ vykríkol zlostný kráľ, „čože máš rozprávať, Otolienka je dobré dieťa, nie je na ňu pochybnosti. Daj tomu pokoj, čo máš za nimi striehnuť.“ „No, no, starý blázon, veď uvidíš,“ — povedala stará striga a stíchla. — Uvarila Šurinovi na obed jašterice a vyprevadila Otolienku s obedom. Ale to opatrné dievča spozorovalo, že sa starí o niečom dohadovali a že starý kráľ vrčal, preto prútik dobre ukrylo a s obedom zo zámku pospiechalo. Šurina kráľ nalámal skál, — ale kdeže múka a chlieb! Čakal veľmi dychtivo na Otolienku, a ako ju zďaleka uzrel, išiel jej v ústrety. „Mala som ti doniesť jašterice na obed, ale by nepadli dobre, doniesla som ti lepší obed. — Moja mať nás má v podozrení, že ti ja pomáham; málo chýbalo, že ti sama obed nedoniesla, ale ju predsa kráľ priviedol na lepšie myšlienky. Keby bola ona prišla, boli by sme aj obaja o život prišli.“ „Ale ja by som to za celý svet nedal, že si ty tu, moje krásne sladké dievča,“ zvolal Šurina a schytil ju za ruky. — Ale ona mu podala obed, aby jedol; Šurina nechcel jesť, chcel sa s ňou len rozprávať. „Ej, my tu rozprávame, a treba múku mlieť a chlieb piecť,“ rozpamätala sa Otolienka, a hneď vzala prútik, udrela na skaly, a tie sa hneď začali drviť, pošibala zem, a vybudoval sa mlyn a múka sa sama mlela, samo sa cesto miesilo, chlieb sa váľal, do pece sadal a z pece vyvaľoval. Keď to bolo urobené, povedala Otolienka: „My nemôžeme v tom dome dlho bývať, lebo nás určite kráľovná, mať moja, dopáči, a potom nám bude beda.“ „I ja som už na to myslel,“ povedal Šurina, „či by dobre nebolo, keby sme nočnou hodinou utiekli. Čo ty myslíš?“ „Určite, lepšie nemôžeme urobiť,“ odpovedala Otolienka; „len buď trpezlivý, ešte si to rozvážim.“ — S tým sa rozlúčili. — Ráno doniesol Šurina kráľovi napečený chlieb zo skál. Kráľ sa od jedu rozpálil, ale nepovedal nič. — „No, vidím, že si všetko urobil, čo som ti rozkázal; dnes si odpočiň, zajtra ti zase robotu dám,“ — povedal mu a Šurina odišiel. Kráľ ale bol celý rozzúrený a dohovoril sa so ženou, že Šurinu mladého kráľa uvaria v kotli. Otolienka to všetko počula a Šurinovi povedala, čo sa v dome deje, a dohodli sa, že v noci ujdú. „Keď budem umývať riad a trikrát tanierom cinknem, buď pripravený.“ — Takéto mu určila znamenie. A tak sa aj stalo. Polnoc sa blížila, voda vrela, a Otolienka mala otca zobudiť, ale ona zobudila Šurinu. „No, len ticho,“ šepkala mu, „a ešte mi sľúb, že na mňa nikdy nezabudneš!“ — Šurina jej to s radosťou sľúbil, lebo ju veľmi miloval. Potom vzala Otolienka prútik, šla k ohnisku, kde voda vrela, urobila na jednej hlaňke prútikom koliesko a do toho kolieska pľula. — Potom premenila seba na holubičku, Šurinu na holuba a von oknom vyleteli. — Zanedlho potom sa prebudil aj strigôň kráľ. „Otolienka,“ volá, „či tá voda vrie?“ — „Vrie, vrie,“ odpovedá slina na hlaňke. — Po chvíli zase volá otec: „Otolienka, či vstávaš?“ „Vstávam, vstávam,“ odpovedala zase slinka. — V tom sa prebrala aj kráľovná. „Otolienka, podaj mi kintoš a rub,“ — volala na dcéru, a slinka z hlane zase „hneď, hneď“ – odpovedala. „Jaj, čože je to, že sa tak dlho obliekaš, a my toľko musíme čakať,“ po chvíli sa zase ozvala kráľovná, a netrpezlivá vstala z lôžka, díva sa, a pri ohnisku nikto; lôžko Otolienky prázdne a komora prázdna. — „Veď tých dvoch na moju vieru tu niet. Vidíš, starý blázon, tí ušli!“ — volala stará. „Aby ich Paromova strela,“ zakričí starý strigôň a vyskočil z lôžka. „To tá tvoja dcéra — len jej ver druhý raz, ty starý truľo!“ — Starý sa pokoril, vidiac, že pochybil. „No, a teraz hybaj, urob sa na biely oblak, a čo môžeš, ich doháňaj!“ — Strigôň sa rýchlo premenil a odletel. V tú dobu práve hovorí Otolienka Šurinovi: „Ej, či ma ľavé líčko páli, obzri sa, obzri, či niekoho nevidíš?“ „Nevidím, nevidím, iba jeden biely obláčik,“ — odpovie Šurina. „No, veď je to niekto z nich. Postoj!“ A udrela prútikom o zem, a hneď bola tá roľa zorana, ona sa urobila pšenicou a on ju strážil, premenený na prostáčika. Obláčik sa spustil dolu, starý strigôň k nemu pristúpil a pýtal sa ho: „Človeče, či ste nevideli tu dvoch pocestných ísť, jedného šuhaja s jedným dievčaťom?“ — „Ba veru som videl,“ povedal mu Šurina, „ale len vtedy, keď som hen túto pšenicu sial; vtedy práve tadiaľto takí pár ľudí šiel, akých hľadáte!“ — Starý kráľ sa zlostne mykol, obrátil sa na oblak a odletel späť. „Čože si vykonal, ty hlava mužská, že si sa tak skoro vrátil?“ čudovala sa striga. „Kto vie, kde sa tí, — ja som živej duše nevidel, iba jedného strážcu pri pšenici,“ — odpovedal starý. — „Nuž čože myslíš, veď to boli oni! Eh, takto sa dať oklamať! Či si nevedel vziať jeden klas z tej pšenice, ty starý trúp, ty!“ — hnevala sa kráľovná, a starý sa hneď musel premeniť na čierny oblak a zase utečencov naháňať. Otolienka napomenula práve v tú dobu Šurinu, aby sa obrátil, či nevidí niekoho za nimi ísť, že ju pravé líčko páli. — „Vidím tamto čierny oblak letieť,“ odpovedal Šurina. Otolienka hneď vedela, že to je jeden z nich. „Postoj,“ kázala, „seba urobím kostolíkom a teba pustovníkom.“ — A udrela prútikom o zem a stala sa kostolíkom a Šurina bol pustovníkom. Kráľ sa spustil dolu a pýta sa pustovníka: „Povedz mi, bračok, či si nevidel dvoch pocestných, jedného šuhaja s jedným dievčaťom?“ — „Ja tu bývam od dávnych čias, ale som nikdy človeka nevidel, iba keď sa ten kostolík staval, videl som dvoch ľudí tadiaľto ísť.“ — Starý kráľ sa hrozne mrzel. „Bodaj ich porantalo, keď som ja zbytočne ustával,“ s tým sa vrátil nazad. Stará kráľovná ho už čakala, a keď videla, že ide sám, kypela. „Nuž, ty starý blázon, zase nikoho nevedieš, čože sa tak nadarmo trepeš? čo si vykonal, čo si videl?“ — Kráľ jej povedal, čo videl, a tu mu ona povedala, že ten kostolík a ten pustovník boli oni. „Tak idem ja len sama, však ich ja dohonim,“ povedala a rozohnená bežala do kúta, obula si veľké čižmy, také čižmy, že kto ich obul, jedným krokom míľu cesty prešiel. — Tak bežala, až sa jej hlava natriasala. „Ej,“ hovorí v tú dobu Otolienka, „či ma obe líčka páľa, obzri sa.“ „No, veru už ide, hľaď, ako si vykračuje, pozri len, pozri!“ — Sotva uzrela Otolienka starú kráľovnú, kázala Šurinovi, aby odbehol kúsok cesty napred. Sama potom hneď udrela prútikom o zem a hneď sa urobilo jazierko a ona sama sa urobila kačicou. „Tu ste,“ zvolala matka. „Paromova strela, už mi neujdete!“ — A vyzula čižmy a za kačicou do vody. Tá plávala neustále k prostriedku, a keď až tam stará kráľovná za ňou išla, rýchlo ako strela odplávala k brehu, kde stáli čižmy, premenila sa na pannu, čižmy obula a rýchlo za Šurinom pospiechala, a stará zostala oklamaná stáť v blate. Zo zlosti zaklela Šurinu, aby hneď na Otolienku zabudol, len čo by ho iná, ženská pobozkala, a Otolienku zaklela, aby so Šurinom sedem rokov nebývala. — A kráľovná musela dvesto míľ domov pešo, na ceste všetky kúzla stratila (zabudla), a starý strigôň sa jej ešte k tomu ku všetkému vysmial, že sa dala oklamať. Tí dvaja plní radosti, že sú už vyslobodení, šli ďalej a cestou sa radili, kam sa najskôr obrátiť. „Najlepšie sa stane,“ myslel si Šurina, „keď pôjdem rovno k mojim rodičom, tam si budeme podľa vôle žiť.“ — „Ja pôjdem s tebou, keď chceš, alebo zostanem, kde ma necháš,“ — povedalo dievča. Ale ešte mali ďalekú cestu a prešli mnoho dolín i hôr i ciest, kým prišli k mestu, kde sídlil starý Šurina pán kráľ. Keď však prišli až tam, povedal pred bránou Šurina svojej milej: „Vieš ty čo, ja pôjdem do zámku, zjavím sa svojim poddaným, a keď ma prijmú, sem sa k tebe vrátim. Ty len tu pri tejto studničke zostaň, alebo vyjdi na tento hrubý strom a čakaj, kým sa vrátim.“ „Ale ty na mňa zabudneš,“ nariekala Otolienka, rozpamätajúc sa na matkinu kliatbu. „Nikdy, moja drahá duša!“ uisťoval Šurina a bozkával ju na líce, a keď mu veriť nechcela, zaprisahal sa jej, že na ňu nezabudne. Prosila ho ešte, aby sa nedal nikomu bozkať, a potom ho prepustila. Keď prišiel do mesta, pýtal sa Šurina jedného suseda, čo majú nové. „Ach, veľmi málo,“ odpovie sused, „starý kráľ Šurina umrel, a dediča nemáme, sú to samé pletky teraz.“ A Šurina ľutoval otca a smutný nad tou správou šiel do zámku k matke. Matka ho hneď poznala a objímala ho a chcela ho aj pobozkať, ale to jej nedal. — Poznali ho aj ostatní, hneď sa to po krajine rozhlásilo a Šurina mladý princ bol vyhlásený za skutočného kráľa. Šurina chcel hneď pre svoju ochrankyňu zájsť, ale náramne unavený si sadol, aby si odpočinul, a vtom zadriemal. Tu k nemu matka pristúpila a pobozkala ho; prebudil sa, ale na Otolienku už nespomenul, ani o tom nevedel, čo sa s ním dialo. — Keď Šurina dlho neprichádzal, vedela už Otolienka, že na ňu zabudol. Horko nariekala a plakala, ale kliatba matkina stála. — Odišla od studničky, bližšie k zámku sa postavila k jednému dvorcu a premenila sa na krásny, vysoký topoľ. — Zďaleka bolo ten topoľ vidieť, nech sa pozrel z ktorejkoľvek strany, a práve sa pozeral na okná v zámku, kde býval Šurina mladý kráľ. Každému sa ten topoľ páčil, každý sa mu čudoval, len mladý kráľ sa naň mrzel, že mu zacláňa výhľad na krajinu, a raz sa tak rozhneval, že rozkázal topoľ zrúbať. Prosili ľudia, aby ten krásny strom podťať nedával, ale on zostal pri svojom, a tak topoľ zrúbali. Nedlho potom vyrástla pod samým zámkom krásna jabloň, a každý sa čudoval, kde sa tam vzala. — Ale jabloň rástla, kvitla a jablká nosila ako zlato, že im v chuti rovných nebolo. — Tá jabloň bola aj Šurinovi kráľovi veľmi milá, nedal nikomu z nej jablká oberať. — Sám ich oberal a vône i chuti si nemohol dosť vychváliť. Ale zase mrzela tá jabloň starú kráľovnú, že jej tieni do izby, a tak dlho vrčala a pokoj nedala kráľovi, až sa raz kráľ domrzel a jabloň podťať kázal. Zanedlho, keď jabloň zrúbali, ukázala sa na jazierku, práve pod oknami Šurinu kráľa, zlatá kačica, neustále sem tam plávala a gágala. A bolo to divné všetkému ľudu, kde sa tá krásna zlatá kačica vzala; Šurinovi to bolo tiež divné, po dlhé chvíle stával pri jazere a díval sa na zlatú kačicu. Aby sa lepšie na ňu pozrieť mohol, kázal, aby ju chytili; ale čože — chytali ju, lapali, ale uchytiť nemohli. Poslal kráľ po rybárov, po vtáčnikov, ale nijaký ju dostať nemohol; plávala pekne po jazierku, a hoci sa jej na vzdory všetkému namáhaniu niekto dotkol, ako strela odfrkla na druhý koniec alebo sa schovala pod vodu. — Kráľ, keď videl, že ju nikto nemôže chytiť, rozhneval sa na kačicu, sadol na lodičku a že ju sám chytí. — Ale kačica prehnala aj kráľa pekne po jazere, hneď sa mu chytiť nedala — ale keď si už myslel, že ani on ju nedostane, vtedy sa k nemu sama priblížila až k samej lodičke, a keď rukou po nej siahol, dala sa mu chytiť. „Ej, kačica ty zlá, čože si také fígle robila? Teraz ťa ja viac nepustím, teraz budeš moja,“ — povedal Šurina kráľ, pohladkal kačicu po hrdielku a po hlávke ju pobozkal — a hľa, v tú chvíľu sa premenila kačica na Otolienku, a Šurina kráľ sa ihneď rozpamätal, čo sa s ním bolo dialo. Sedem rokov bolo tomu, čo ich matka zaklela. — A objímal ju plný radosti, doviedol ju k matke a potom slávili hlučné veselie. Dlho a šťastne panoval Šurina pán kráľ s krásnou Otolienkou.