Ako Lála a Truhlík piekli vanilkové rožteky

Lála a Truhlík sú dvaja rozkošní kocúri a hlavne nerozluční kamaráti. Žijú spolu v jednej domácnosti už niekoľko rokov a od prvej chvíle si padli do oka. Lála tu bol ako prvý, dalo by sa povedať, že je už postarší, ale to by sa on určite urazil. Truhlíka si potom panička zaobstarala ako malé mačiatko, aby sa Lála nenudil. A to naozaj nehrozilo. Každú chvíľu tí dvaja vymýšľali nejaké darebáctva, a tak to ani tentoraz nemohlo prebehnúť celkom hladko. Zaujíma vás, čo zase vymysleli? No tak čítajte ďalej.

Blížili sa Vianoce a Lála a Truhlík sa rozhodli, že svoju paničku prekvapia a upečú skvelé vianočné pečivo. Najprv ale musia vymyslieť aké. Chcelo by to niečo, čo dobre poznajú, a tak to určite nebude také ťažké. A čo je najväčšia vianočná klasika? No predsa vanilkové rožteky. Bolo rozhodnuté a nič nebránilo tým dvom pustiť sa do diela. Našli si kuchárku pani domácej a nalistovali príslušnú stranu. Začítali sa do receptu, ale hneď na druhom riadku našli problém. Bolo tam napísané 1 vanilkový cukor. Lenže ani jeden z nich nevedel, čo to je. Obyčajný cukor poznajú, ale vanilkový? To bude nejaká špecialita. Lála odbehol do obývačky, kde bola cez celú jednu stenu veľká knižnica. Tam nájde vždy všetko, tak určite zistí, aj ako na tú vanilku. On totiž ide na všetko vedecky. Nasadil si na nos okuliare, veď už horšie videl, a zapátral v policiach. Najprv to chce zistiť, čo to vlastne tá vanilka je. Vytiahol preto encyklopédiu a našiel v nej správnu stranu. Zistil, že je to korenie a pochádza z Mexika. Kde to asi je? Našiel si atlas a na mape to Mexiko. Teda to je diaľka, udivilo ho. Musí existovať jednoduchší spôsob, ako tú vanilku zohnať. Veď ich panička tiež nechodí každý rok pred Vianocami do nejakého Mexika, o tom by niečo musel vedieť. Nanosil si ešte kopu ďalších kníh, ale nebol z nich o nič múdrejší. Truhlík na to išiel inak. On nebol premýšľavý typ ako Lála, radšej sa do všetkého pustil rovno po hlave. Od toho vzniklo aj jeho meno, nie že by bol hlúpy, ale bol hrozne unáhlený. Za ten čas, čo bol Lála v obývačke, vytiahal zo špajze a skriniek všetko, čo tam bolo. Jediná vec nezostala na svojom mieste. Keď Lála vkročil do kuchynských dverí, úplne sa zhrozil.

„Truhlík, kto to všetko bude upratovať?“ Truhlík len pokrčil plecami a ďalej sa prehrabával všetkými možnými vecami, až mu pod ruku padlo malé vrecúško s nápisom vanilkový cukor. Obaja sa zaradovali a pustili sa do hľadania ostatných surovín. Nanosili si všetko potrebné na stôl a dali sa do práce. Takže jedno maslo, štvrť kila hladkej múky - počkať, koľko je štvrť kila? „Lála, ako to zistíme?“ pýtal sa Truhlík. Lála chcel ísť zase hľadať do múdrych kníh, ale potom si povedal, že to zvládnu sami. „Dáme tam tak akurát od všetkého a určite sa rožteky podaria,“ povedal Truhlíkovi. A tak teda sypali a sypali. Tak akurát múky, ešte trochu cukru, aj na oriešky nesmú zabudnúť. „Lála, ja si myslím, že by tie oriešky mali byť asi pomleté,“ váhal Truhlík. Lála sa zamyslel a prikývol. Vytiahli teda mlynček, ale nevedeli si s ním rady. Bol rozobraný na niekoľko kusov a oni ho nevedeli zložiť dokopy. „Vieš čo, dáme tam tie orechy celé,“ rozhodol potom Lála. Však to nemôže vadiť. A tak ich tam prisypali. Naposledy skontrolovali recept a presvedčili sa, že majú v ceste naozaj všetko. Obaja zaborili do cesta svoje labky a miesili. Ťahalo sa to a lepilo a o chvíľu nebol ani jeden na nepoznanie. Celú tvár mali od cesta, ich kožúšky sa zafarbili múkou do biela. Ale cesto sa podarilo, bolo tak akurát tuhé. Teraz je potrebné urobiť z neho tie rožteky. Každý si vzal kúsok cesta a skúsil si jeden vytvarovať. Ale ono to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Lála sa snažil uplácať pekný malý rožtek, ale stále mu z neho niekde liezli tie oriešky. Zato Truhlík už mal ten svoj hotový, lenže zasa bol väčší ako croissant, aký majú niekedy na raňajky. Ani jeden sa zďaleka nepodobal na tie, aké robí ich pani. Pozerali na tie svoje výtvory a nespokojne krútili hlavou. „Truhlík, takto to nepôjde,“ bolo jasné Lálovi. „A čo teda budeme robiť?“ pýtal sa ho Truhlík. „Niečo ma napadlo,“ povedal mu Lála, odštipol si kúsok cesta a pustil sa do diela. Za chviľočku mal uplácaný pekný malý bochníček. Rožtek to síce nebol, ale dôležitá bude chuť a nie tvar. Truhlíkovi sa to páčilo, a tak to skúsil tiež. O chvíľu mali plný plech a nezostávalo nič iné, len ho dať do rúry. Obaja si sadli pred ňu a bedlivo strážili, aby sa im to nespálilo. Lenže pri tom im začalo škvŕkať v bruškách, veď celý čas nič poriadne nejedli. Však to ešte chvíľu potrvá, tak si zatiaľ dajú niečo dobré, rozhodli sa. Odbehli do jedálne, kde mali svoje misky, a na rúru úplne zabudli. Až nepríjemný zápach im napovedal, že sa asi niečo deje. „Truhlík, rýchlo, páli sa nám pečivo,“ vykríkol Lála a obaja sa hnali do kuchyne. Na poslednú chvíľu vytiahli plech z rúry. Ich dielo bolo síce už trochu spálené, ale keď ho obalia v cukre, ako sa píše v recepte, určite to ani nebude poznať. A tak sa vrhli na obaľovanie. Oblaky cukru sa vznášali vo vzduchu a tiež pokrývali všetko naokolo. Toho si ale Lála s Truhlíkom nevšímali, boli na seba hrdí, ako sa im všetko pekne podarilo. Hrdo sa pozerali na tanier hotového pečiva a nemohli sa dočkať, kedy sa panička vráti domov. Tá bude pozerať!

No nemýlili sa, naozaj pozerala, ale nie tak, ako si predstavovali. „Preboha, čo sa tu stalo?“ vyľakala sa hneď, ako vošla do dverí. Dlažba na chodbe bola pokrytá bielymi odtlačkami labiek a až ku dverám sa šíril zápach spáleného cesta. Opatrne vošla ďalej a ostala ohromene stáť vo dverách do kuchyne. Takú katastrofu si nevedela ani predstaviť. Jedna cez druhú ležali po stole, stoličkách i na zemi všetky veci zo špajze, niečo rozsypané, niečo našťastie celé. Špinavé misy, vareškyšky a ďalšie riady sa váľali medzi tým a všetko pokrývala vrstva múky. A uprostred toho všetkého sedeli jej dvaja kocúriky, pokrytí tou múčnou zmesou od hlavy až po päty. „Čo ste tu robili?!“ spustila hneď a chcela im poriadne vyprášiť kožuchy, ale vtom si všimla tanier s pečivom pred nimi. Zarazila sa a nevedela, čo povedať. Síce mala stále zlosť, ale dojalo ju to. „Vy moji bláznivi kamaráti,“ oslovila ich o chvíľu, „ja viem, že ste to mysleli dobre, ale pozrite sa na ten neporiadok.“ Lála s Truhlíkom sa poobzerali a uvedomili si, že to asi naozaj prehnali. Pomohli preto pani domácej všetko upratať na svoje miesto, umyť podlahu a nakoniec sa museli ešte okúpať aj oni. Potom napäto čakali, čo na ich pečivo povie panička. Sedeli jej pri nohách, kým si kúsok nevzala a neochutnala.

„Teda to je ale výborné,“ chválila ich hneď. „Ale nabudúce to radšej nechajte na mňa, dobre?“ Obaja prikývli a hrdo odkráčali do obývačky, trochu sa po tej drine pospať. Pani domáca ešte doupratovala zvyšky neporiadku a potom nenápadne vyhodila to ich pečivo do koša. Veď na jedenie veľmi nebolo, ono od všetkého akurát nemusí byť vždy tá správna miera. Ale to im hovoriť nemusí, boli by z toho určite veľmi smutní, keď sa tak snažili. Ona tá snaha je totiž niekedy dôležitejšia ako samotný výsledok.