Borovica

Ozaj ste, deti, boli niekedy choré? Asi každý z vás mal niekedy nádchu, pár dní ste si poležali v postieľke, mamička vám varila čaj, nosila lieky a o pár dní ste boli opäť zdraví ako ryby. Ale sú aj deti, ktoré nemajú také šťastie ako vy. Možno viete o niekom, kto je chorý stále. Sú rôzne choroby, ktoré človeka sprevádzajú dlhý čas, niekedy aj celý život.

Pavlík mal astmu. (To je choroba, pri ktorej deti veľa kašlú a niekedy tak veľmi, že sa začnú dusiť a rodičia musia rýchlo privolať lekára.) Pavlík musel stále užívať lieky, musel na seba dávať pozor a vôbec nemohol dovádzať s ostatnými deťmi tak, ako by chcel.

Pán doktor mamičke a ockovi poradil, že by Pavlíkovi veľmi pomohlo, keby mohol ísť na dlhší čas k moru. Najlepšie na celé prázdniny. Ale ako to urobiť? Pavlíkova mamička sa stará o chorú babičku a na takú dlhú dobu odísť nemôže. Ocko musí pracovať, ani on by nemohol byť taký dlhý čas preč.

„Nedá sa nič robiť, Pavlíku, pôjdeš s inými chorými deťmi a dobrými lekármi, sestričkami a tetami, ktoré sa tam o vás budú starať. Veď už nie si maličký, už máš šesť rokov.“

To viete, Pavlíkovi sa bez mamičky a ocka nikam ísť nechcelo. Keď však v noci dostal silný astmatický záchvat a nemohol poriadne dýchať, musel uznať, že takto to ďalej nejde. A ak mu more môže pomôcť, tých pár týždňov bez rodičov predsa len vydrží.

Nastalo veľké chystanie a balenie: „Mamička, hlavne plavky a tašku na mušličky.“ Pavlík sa už celkom tešil. To viete, pri lúčení pri autobuse ukvapkalo pár slzičiek, ale za tie sa predsa nemusí nikto hanbiť. Potom prišla cesta: dlhá, predlhá cesta, o ktorej si deti začali myslieť, že azda nikdy neskončí.

Ale predsa len skončila a tety si viedli deti do pekných malých domčekov. Pavlík sa obzeral okolo seba a všetko mu tu prišlo cudzie, neznáme, zvláštne: namiesto stromov palmy, namiesto hliny piesok, aj tráva iná. Ľudia tu na seba volali cudzou rečou... ešte že aspoň teta Jana, ktorá sa bude starať o ich domček, je taká milá a dobrá, skoro ako mamička. Ale mamička tu nie je, ani ocko, ani nikto známy, ešte sa ani nezoznámil s deťmi, s ktorými bude v domčeku. Pavlíkovi je opäť do plaču. Ale na smútok teraz nie je čas, teta už na deti volá:

„Poďte, deti, pozrieme sa na more!“

„Sláva, hurá, konečne more!“ Radovali sa deti.

Pavlík si rýchlo hľadal tašku na mušličky. Aké však bolo jeho sklamanie, keď uvidel toľko piesku a toľko vody, ale mušličku nenašiel žiadnu. Ani jednu! A to sa tešil, ako sa bude mušličkami prehrabávať a tie najkrajšie privezie mamičke a ockovi. Ani do vody hneď nesmeli, vraj, až sa naobedujú a usporiadajú si svoje veci.

Pavlíka nič netešilo. Rýchlo si vyskladal svoje veci z kufra do skrinky. Bol zo všetkých detí najskôr hotový, doma za neho mamička nikdy nič skladať nemusela. Teta Jana Pavlíka veľmi chválila a dovolila mu, kým budú hotové ostatné deti, že si môže pozrieť záhradu okolo domčekov.

Záhrada... doma poznal Pavlík všetky kvety aj stromy, ale tu, pri mori? Chodil po záhrade a bolo mu ešte smutnejšie. Také kvety ešte nikdy nevidel, sú krásne, ale cudzie. Doma vyšplhá na čerešňu aj na jabloň, ako asi môžu miestni chlapci šplhať po týchto palmách? Iné stromy tu azda ani nie sú, myslel si smutne. A vtom „Bum!“ Pred Pavlíka niečo spadlo. Bola to šiška. Obrovská šiška, akú ešte nikdy nevidel, odkiaľ spadla?

„No nie, borovica! Skoro taká borovica, aké rastú u nás doma.“ Pavlíkovi bolo, akoby stretol dobrú kamarátku: „Zdravím ťa, borovica, to som rád, že tu si. Ďakujem za šišku, to budú deti pozerať.“ Pavlík zdvihol zo zeme nečakaný darček a pohladil drsný kmeň borovice: „Ako si vyhriata od slnka a ako voniaš... celkom ako borovica u nás v lese. Keď mi bude smutno, môžem za tebou prísť?“ Zdalo sa to len Pavlíkovi? Alebo naozaj započul láskavý hlas:

„Budem sa na teba tešiť.“

Pavlík poskočil a vďačne sa na svoju novú kamarátku usmial. Kdeže, už tu nie je sám. Keď potom ukazoval obrovskú šišku tete Jane, dozvedel sa, že ten krásny strom sa volá pinia a je to sestrička borovíc, ktoré rastú u nás doma.

Cestou k moru sa Pavlík tety Jany pýtal na mená ostatných stromov aj kvetov naokolo a teta mu rada odpovedala. Vo vode si potom ani nespomenul, že mu niekedy bolo smutno. Dovádzal s ostatnými deťmi, skákal a čľapkal okolo seba, dokonca aj niekoľko mušličiek našiel. Ani cestou späť do domčeka mu smutno nebolo. Díval sa na kvety a stromy a snažil sa spomenúť si, ako sa volajú, už neboli také cudzie. Aj medzi deťmi si Pavlík našiel kamarátov.

Keď večer líhal do postieľky, cítil, ako dobre sa mu dýcha ten vlhký slaný vzduch a že skoro vôbec nemusí kašlať. Spomenul si na mamičku a na ocka a tešil sa, až im ukáže tú obrovskú šišku. Ešte viac sa však tešil, ako bude zajtra s deťmi dovádzať v priezračnom mori a behať po vyhriatom piesku.

„Dobrú noc, borovica.“ Zašepkal ešte smerom k oknu a započul tichunké:

„Dobrú noc, Pavlíku...“