Pán Kavka

Ako svojvoľne si viedol, ako slobodníkom ich stará práva bral a ako s nimi aj jednal ako sprostý zbojník

Kedysi vládol na hrade Brumov zlý vrchný. Bol to taký človek, že sa nebál ani spolku s čertom, a preto sa mu vraj všetko darilo. Vrchný Kavka stále len premýšľal, ako by pre seba nahrabal čo najviac majetku a koho by oň pripravil. So svojimi ľuďmi čakával pri cestách na bohatých kupcov a pobral im všetko, čo so sebou viezli. A neštítil sa ani siahnuť na cudzí život.
Len čo niekde uvidel silného a statného chlapa, musel k nemu do služby za drába, aby naháňal ľudí na robotu. Každý z nich potom dostal panský mundúr a poriadnu lieskovicu, jedlo a pitie mal zadarmo. Pán Kavka sa tých drábov nahnal dosť, a predsa sa mu stále zdalo, že ich je málo. Keď prikázal, umlátili človeka aj na smrť. Najviac mal pán vrchný Kavka namierené na slobodníkov, ktorí nemali voči hradu robotnú povinnosť. Kde mohol, tam ich utláčal a vymýšľal na nich rôzne útlaky. Často ľudia prišli na pastve o dobytok, alebo im na ceste náklad ukradli, ale zlodeja nikdy nechytili.
Keď jednému slobodníkovi z Poteče prevrátili Kavkovi pacholkovia v lesoch voz a ten si prišiel na hrad sťažovať, pán Kavka ako vždy trval na svojom:
„A čo by ste ešte nechceli? To Vám mám strážiť aj stodolu? Kto vie, ako to vlastne všetko bolo.“
„Pán vrchný, tentoraz som jedného z tých chlapov chytil týmito vlastnými rukami a spoznal som ho. Je tu od Vás z Brumova,“ nedal sa slobodník odbiť. Keď to pán Kavka počul, ani okom nemihol a hneď sa pýtal:
„A kde máš toho chlapa? Ak je to pravda, dám ho zavrieť, až bude čierny.“ Sedliak sa mu to zdráhal povedať. Keď pán Kavka ale stále naliehal, nakoniec si predsa len dal povedať.
„Vzal som ho palicou po hlave a je celý dobitý. Ak ho chcete vidieť, leží u mňa v stodole na slame.“ Vrchný až poskočil, keď to počul, a hneď sľuboval: „Ešte dnes si po neho pošlem a viac už škodu robiť nebude.“ Potom vyprevadil slobodníka z dverí a zle sa pritom mračil. Hneď poslal po starého drába, ktorý tých mladších cepoval v službe. Sotva sa starý objavil vo dverách, spustil naňho: „Na Vás už nie je žiadne spoliehanie, chlapi! Bol tu slobodník z Poteče a sťažoval sa. Vezmi voz a zaskoč k nemu! Máš tam v stodole u neho jedného chlapa. Keď ste mu ten voz prevrátili, mali ste utiecť, Vy hlupáci!“
„To bolo ťažké, milostpane! Ten sedliak okolo seba bil ako valach. Mali sme čo robiť, aby sme sa z toho dostali,“ ospravedlňoval sa dráb.
„Ak sa ešte raz dáte nachytať, dám Vás všetkých zavrieť do väzenia len o vode a do smrti z tej diery už nevyliezete!“
S tým ho vrchný prepustil. Keď sa pán Kavka hneval, išli mu aj otrlí chlapi radšej z cesty. Nikdy nikto nevedel, čo bude, a každý mal svoju hlavu radšej na vlastnom krku než v oprati.
Niekoľko dní potom chodil vrchný Kavka ako zmora. Stále premýšľal, ako by slobodníka dostal do hrsti, až nakoniec na to prišiel. Dal zapriahnuť dva páry vraníkov, sadol do koča a hnal kone do Poteče. Všetci mu uhýbali z cesty, išiel akoby o závod s čertom.
Keď gazda videl, kto to k nim ide na gazdovstvo, všetky ženské vyhnal zo stavenia, pretože pán Kavka mával na ne namierené. Jeho žena síce ísť nechcela, ale muž trval na svojom, že si s pánom prehovorí sám.
Kone zastavili na dvore a len sa z nich parilo. Gazda hosťa pekne privítal a v najlepšej zhode išli spolu do izby. Ale len čo si sadli za stôl, pán Kavka spustil zhurta:
„Kde máš svoje privilégiá, gazda! Pán gróf ich chce vidieť. Znovu Ti vraj potvrdí slobodný statok.“
„Keď to pán prikázal, prídem zajtra na Brumov,“ povedal rozvážne slobodník a ponúkol pánovi vrchnému pohár dobrého vína.
Len čo si spolu pripili, začal sa pán Kavka vrtieť a stále sa okolo seba obzeral. A potom akoby nič hovoril:
„A čo by si zajtra cestoval, veď máš na gazdovstve práce dosť. Ušetrím Ti cestu. Daj mi tie privilégiá so sebou, ja ich sám dám grófovi potvrdiť. Ako budeš mať okolo cestu, tak sa u mňa po ne zastavíš.“
Sedliak bol dobrák a pánovi uveril. Išiel do komory, v truhlici vyhľadal tie staré pergameny a pánovi Kavkovi ich dal. Potom sa spolu ešte napili, ale vrchný už nemal pokoja. Ešte keď bol vo dverách, sedliaka uisťoval, že sám dohliadne, aby mu privilégiá gróf čoskoro potvrdil.
„Aby som nezabudol, toho zbojníka som dal prísne potrestať. Vtáčik už sedí vo väzení a dlho si nezaletí.“ Slobodník sa však za neho začal prihovárať, aby ho pán vrchný dlho netrápil.
„Dal som mu viac, než si zaslúži. Bude si to pamätať. Už toho iste má dosť,“ hovoril dobromyseľne.
Potom pán Kavka práskol do koní a išiel späť na brumovský hrad ako diabol, len iskry pod kolesami odletovali.
Keď sa gazdiná vrátila do izby, pýtala sa muža, čo od neho Kavka chcel.
„Ale to vieš, páni na hrade majú stále nejaké starosti. Chcú mi znovu potvrdiť tie staré privilégiá. Pán gróf mi odkázal.“
„A veď si mu ich snáď nedal, človeče nešťastný?“ starala sa žena.
„I dal. Prečo by som mu ich nedal. Však si po ne zajtra pôjdem.“
„Môj ty svet! Čo Ťa to len napadlo?“ začala nariekať. „To je tak, keď nedáš na moju radu. Ak nás o ne pripravia, pôjdeme žobrať, alebo sa ešte dožijem, že budem robotovať na panskom ako nejaká úbožiačka.“
„To sú len ženské strachy,“ bručal sedliak. „Vo všetkom len vidíš klam a zatiaľ sa predsa ešte nič také nestalo. Zajtra zájdem na Brumov a privilégiá prinesiem.“ Ale samotného ho mrzelo, že tak bláhovo pánovi Kavkovi naletel.
Na Brumove zatiaľ pán Kavka nelenil. Zavolal si pisára, aby mu tie sedliakove privilégiá prečítal, potom ich hodil do ohňa a bol spokojný. O jedného slobodníka bolo na panstve menej.
Druhý deň sedliak prišiel, ako sa spolu dohodli, a žiadal svoje privilégiá. Ale vrchný sa len zhovievavo usmial.
„Milý gazda! Pán gróf išiel včera večer do Uhorska a vzal ich so sebou. Musíš nejaký deň počkať, inak Ti nemôžem pomôcť.“
Sedliak videl, že je zle. Ale čo mal robiť? Svedkov žiadnych nemal, musel teda domov naprázdno. Keď to gazdiná počula, vyvádzala a nariekala, ale čo to bolo platné, privilégiá nemali.
Tak chodil slobodník nejaký čas na hrad, ale nikdy mu nič nedali, potom už ani o ničom nevedeli. I pán Kavka sa nemohol nejako upamätať. Nebola platná ani sťažnosť úbohého sedliaka na zemskom súde. Pretože nemal v knihách nič zapísané, prehral spor a nikto mu už privilégiá neuznal.
Jedného dňa poslal vrchný Kavka do Poteče drába, aby šiel sedliak na panskú robotu. Márne sa gazda bránil. Ako pán prikázal, pri tom zostalo. Ale všetky dlhy sú na svete splatné. Ani pán Kavka skrátka neprišiel. Ako jazdieval zaživa v koči, tak musel jazdiť aj po smrti a šla z neho ešte väčšia hrôza. Od polnoci do jednej sa premával po Vizovických vrchoch so splašenými koňmi, ktorým sršal z papule na všetky strany oheň, a kto sa im nevyhol, bol ako popálený od blesku. Medzi ľuďmi sa hovorievalo, že taký veľký pán hreší viac ako tí úbožiaci, a má teda po smrti aj horšiu odplatu. Tí úbožiaci majú aspoň v hrobe pokoj, ale páni musia strašiť ďalej.