Soľ nad zlato

Raz sa stretlo Šťastie s Rozumom na akejsi lávke. „Vyhni sa mi!“ povedalo Šťastie. Rozum bol vtedy ešte neskúsený, nevedel, kto sa má komu vyhýbať; a tak povedal: „Prečo by som sa ti ja vyhýbal? Nie si lepšie ako ja.“
„Lepší je ten,“ odpovedalo Šťastie, „kto dokáže viac. Vidíš tam toho gazdovského synka, čo na poli orie? Vojdi do neho; a ak s tebou pochodí lepšie ako so mnou, budem sa ti vždy slušne uhýbať z cesty, kedykoľvek a kdekoľvek sa stretneme.“
Rozum s tým súhlasil a hneď vošiel oráčovi do hlavy. Len čo oráč pocítil, že má v hlave rozum, začal rozmýšľať: „Či musím ja až do smrti chodiť za pluhom? Veď môžem aj inde a ľahšie svoje šťastie dosiahnuť!“ Nechal orbu, zložil pluh a išiel domov. „Oco,“ vraví, „nepáči sa mi to gazdovanie; radšej sa budem učiť za záhradníka.“
Otec povedal: „Čo si sa, Vaňko, pomiatol na rozume?“, ale potom si to rozmyslel a vraví: „No keď chceš, uč sa s pánom Bohom, túto chalupu po mne dostane tvoj brat.“
Vaňko prišiel o chalupu; ale nedbal na to, šiel a dal sa ku kráľovskému záhradníkovi do učenia. Záhradník mu veľa neukazoval, o to viac chápal Vaňko. Čoskoro potom ani záhradníka nepočúval, ako má čo robiť, a robil všetko po svojom. Najprv sa záhradník mrzel, ale potom, keď videl, že sa takto všetko lepšie darí, bol spokojný. „Vidím, že máš viac rozumu ako ja,“ povedal, a nechal potom Vaňka záhradníčiť, ako sám chcel. Za nedlhý čas zveľadil Vaňko záhradu tak, že kráľ mal z nej veľké potešenie a často sa v nej so svojou kráľovnou a so svojou jedinou dcérou prechádzal.
Tá kráľovská dcéra bola panna veľmi krásna, ale od svojho dvanásteho roku prestala hovoriť a nikto od nej nepočul ani slova. Kráľ sa preto veľmi trápil a dal vyhlásiť: kto spôsobí, aby zas hovorila, bude jej manželom. Hlásilo sa mnoho mladých kráľov, kniežat a iných veľkých pánov, jeden po druhom; ale ako prišli, tak aj odišli: nikomu sa nepodarilo docieliť, aby prehovorila. „A prečo by som ja tiež nemal skúsiť svoje šťastie?“ pomyslel si Vaňko. „Kdovie, či sa mi ju nepodarí priviesť k tomu, aby odpovedala, keď sa jej budem pýtať?“
A tak sa dal hneď u kráľa ohlásiť a kráľ ho so svojimi radcami zaviedol do izby, kde jeho dcéra bývala. Tá dcéra mala pekného psíka a mala ho veľmi rada, pretože bol veľmi čulý: všetkému rozumel, čo chcela mať.
Keď Vaňko s kráľom a s tými radcami vstúpil do jej izby, robil, akoby tú pannu kráľovskú ani nevidel; len sa obrátil k tomu psíkovi a vraví: „Počul som, psík, že si veľmi čulý, a idem k tebe po radu. Boli sme traja tovariši: jeden rezbár, druhý krajčír a ja. Raz sme šli lesom a museli sme v ňom zostať cez noc. Aby sme boli pred vlkmi v bezpečí, narobili sme si oheň a dohodli sme sa, že budeme strážiť jeden po druhom. Najprv strážil rezbár a na skrátenie chvíle vzal poleno a vyrezal z neho peknú pannu. Keď bola hotová, zobudil krajčíra, aby zasa strážil on. Krajčír, keď uvidel drevenú pannu, pýtal sa, čo to je.
‚Ako vidíš,‘ povedal rezbár, ‚bolo mi dlho a vyrezal som z polena pannu; ak bude dlho tebe, môžeš ju obliecť.‘ Krajčír hneď vybral nožnice, ihlu a niť, ostrihol na šaty a dal sa do šitia; a keď boli šaty hotové, pannu odel. Potom zavolal na mňa, aby som išiel strážiť ja. A pýtam sa ho tiež, čo to má.
‚Ako vidíš,‘ povedal krajčír, ‚rezbárovi bolo dlho a vyrezal z polena pannu a ja som ju z dlhej chvíle obliekol; a ak bude dlho aj tebe, môžeš ju naučiť rozprávať.‘ A naozaj som ju do rána naučil rozprávať. Ale ráno, keď sa moji tovariši zobudili, chcel každý tú pannu mať. Rezbár vraví: ‚Ja som ju urobil.‘ Krajčír: ‚Ja som ju obliekol.‘ A ja som si tiež hájil svoje právo. Povedz mi teda, psík, komu z nás tá panna patrí.“
Psík mlčal; ale namiesto psíka odpovedala kráľovská dcéra: „Komu by inému patrila ako tebe? Načo rezbárova panna bez života? Načo krajčírovo odenie bez reči? Ty si jej dal najlepší dar: život a reč, a preto právom patrí tebe.“
„Sama si o sebe rozhodla,“ povedal Vaňko, „aj tebe som zasa dal reč a nový život, a preto mi právom patríš.“
Vtedy povedal jeden kráľovský radca: „Jeho kráľovská Milosť ti dá hojnú odmenu za to, že sa ti podarilo rozviazať jazyk jeho dcére; ale ju si vziať nemôžeš, si prostého rodu.“
A kráľ povedal: „Si prostého rodu, dám ti namiesto svojej dcéry hojnú odmenu.“
Ale Vaňko nechcel o žiadnej inej odmene ani počuť a povedal: „Kráľ bez výnimky sľúbil: kto spôsobí, aby jeho dcéra zas hovorila, bude jej manželom. Kráľovské slovo je zákon; a ak chce kráľ, aby iní jeho zákony dodržiavali, musí ich sám najprv zachovávať. A preto mi kráľ musí svoju dcéru dať.“
„Pochopi, zviažte ho!“ volal ten radca. „Kto hovorí, že niečo kráľ musí, uráža kráľovskú Milosť a je hoden smrti. Vaša kráľovská Milosť, ráčte rozkázať, nech je ten zločinec mečom popravený.“
A kráľ povedal: „Nech je mečom popravený!“
Hneď Vaňka zviazali a viedli na popravu. Keď prišli na miesto popravy, už tam na nich Šťastie čakalo a povedalo potajomky Rozumu: „Hľa, ako s tebou ten človek pochodil: už má prísť o hlavu! Ustúp, nech ja vojdem na tvoje miesto!“ Len čo Šťastie do Vaňka vstúpilo, zlomil sa katovi meč až pri rukoväti, ako keby ho niekto preťal; a skôr ako mu priniesli iný, prišiel z mesta na koni trubač, akoby letel, trúbil veselo a točil bielou zástavkou, a za ním prišiel po Vaňka kráľovský koč.
A to bolo tak: tá kráľovská dcéra potom doma povedala otcovi, že Vaňko predsa len hovoril pravdu a že kráľovské slovo sa nemá rušiť, a ak je Vaňko z prostého rodu, že ho kráľ ľahko môže urobiť kniežaťom. A kráľ povedal: „Máš pravdu, nech je kniežaťom!“ Hneď po Vaňka poslali kráľovský koč a namiesto neho popravili toho radcu, ktorý kráľa proti Vaňkovi popudil.
A keď potom Vaňko a tá kráľovská dcéra spolu išli od oddavkov, natrafil sa na tej ceste Rozum; a keď uvidel, že by sa musel stretnúť so Šťastím, sklopil hlavu a utekal nabok, akoby ho poliali. A od tých čias vraj Rozum, kedykoľvek sa má stretnúť so Šťastím, zďaleka sa mu vyhýba.