princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel s manželkou rozlúčiť a odobrať sa do boja. Nedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojičky, obidvoch synov. Radosť bola po celej krajine, až sa to nedá povedať, a hneď sa vybrali poslovia, ktorí mali kráľovi radostnú správu doniesť. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody; no ten, čo bol o nejaký okamih starší, mal sa k svetu lepšie ako druhý, a tak to zostalo, aj keď trochu povyrástli. Starší bol vždy len na dvore, behal, skákal a driapal sa na koníka, ktorý bol s ním rovnako starý. Druhý však najradšej po mäkkých kobercoch poskakoval, okolo matky sa batoľal a inam nevyšiel, len s ňou do záhrady; preto aj matka prvému neprajila a mladší zostal jej maznáčikom. Chlapcom bolo sedem rokov, keď sa kráľ z boja vrátil a s nevýslovnou radosťou matku i deti privinul k srdcu.

„Ktorý je vlastne starší z nich a ktorý mladší?“ pýtal sa otec kráľovnú.

Tá, mysliac, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť budúcim kráľom, podsunula svojho maznáčika ako staršieho. Kráľ síce miloval svoje deti rovnakou mierou, ale keď prišli do mládeneckých rokov, počul predsa starší mladšieho menovať budúcim kráľom, a to ho mrzelo tak, že ho život doma omrzel a túžil len do sveta. Raz sa na svoju bolesť a ľútosť sťažoval malému koníkovi a hovoril mu, že by najradšej preč z domu.

Tu mu odpovie kôň ľudským hlasom: „Keď sa ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho dovolenia nechoď ani krok. Radím ti však, aby si nebral nikoho so sebou a na iného koňa nesadal než na mňa. Bude to k tvojmu šťastiu.“

Princ sa čudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom, a pýtal sa ho, ako je to možné.

Koník mu odpovedal: „Na to sa ma nepýtaj; ja chcem byť tvojím ochrancom a radcom, dokiaľ ma budeš poslúchať.“

Princ sľúbil koníkovi, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady, a odišiel do zámku opýtať sa otca, či smie do sveta. Keď svoju žiadosť rodičom predniesol, otec s tým nechcel nijako súhlasiť, ale matka hneď privolila. Princ však od svojho predsavzatia neupustil a nakoniec aj od otca súhlas vymámil. Hneď sa mali pripravovať služobníci, kone a družina pre princa na cestu. No ten si to všetko zakázal a povedal otcovi: „Načo potrebujem, otče, toľko družiny, koní a ľudí okolo seba, ja si vezmem nejaké peniaze a pôjdem na svojom malom koníkovi sám a sám do sveta; to mi nenarobí toľko starostí a ťažkostí.“

Zase musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Nakoniec bolo všetko na cestu pripravené, malý kôň stál osedlaný pri bráne a hore sa lúčil princ s rodičmi a s bratom. Plakali všetci horko a v poslednej chvíli bolo aj matke ľúto, že dieťa necháva takto ísť do sveta; i prikazovala mu prísne, aby buď za rok prišiel domov, alebo aspoň dal o sebe vedieť.

Za nejakú hodinu klusal s ním koník v šírom poli pekne ďaleko za hlavným mestom. Niekto by si myslel, že sedemnásťročný kôň už nie je taký čerstvý! Ale ten kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako zamat a nohy ako struny a čerstvý bol ako srna. Cesty ubúdalo; dlho išli, a princ nevedel, kam ho koník nesie, keď zrazu uvidel veže krásneho mesta. Vtom sa koník odklonil z cesty, klusal cez pole až k jednej skale, ktorá stála neďaleko pekného lesíka, a keď tam došli, kopol nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli dovnútra. Bola to pekná pohodlná stajňa.

„Teraz ma tu necháš,“ povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do neďalekého mesta ku dvoru; musíš sa však vydávať za nemého. Kráľ ťa do služby príjme, maj sa však na pozore, aby si sa neprezradil. Keď budeš niečo potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, trikrát zaklop a skala sa ti otvorí.“

Princ si pomyslel: môj koník je taký múdry, on iste vie, načo mi to poslúži; vzal svoje šaty a išiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa u kráľa ohlásiť. Kráľ videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a podržal si ho u seba. Čoskoro však videl, že ho môže veľmi dobre potrebovať na všetko. Nech bolo v zámku čokoľvek, on vedel vo všetkom rady a celý deň po zámku pobehoval a hľadal. Keď kráľ potreboval pisára, nebolo šikovnejšieho od neho. Všetci ho mali radi, ale že bol nemý a na všetko len „bajaja“ odpovedal, zostalo mu to meno Bajaja, takže ho potom nikto inak nenazýval.

Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú. Najstaršia sa volala Zdoběna, druhá Budinka a tá najmladšia Slavěna. Pri týchto troch dievčatách bol Bajaja najradšej a mal tiež dovolené byť s nimi aj celý deň.

Veď bol nemý, k tomu tváre snedé až strach a nosil jedno oko zaviazané; mohol kráľ myslieť, že by sa ktorej princeznej zapáčil? Princezné ho však predsa mali rady a všade musel s nimi chodiť. On im viazal vence, prinášal kytice, zvíjal zlaté nite, kreslil vtáky a rozličné kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej však slúžil najradšej a čo pre ňu urobil, bolo vždy najkrajšie, takže ju sestry v žarte doberali. Slavěna bola dobrota sama a všetko od sestier trpezlivo znášala.

Krátky čas bol Bajaja pri dvore. Raz zrána prišiel do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho sedieť celého zarmúteného. I pýta sa ho posunkami, čo mu chýba.

Kráľ sa naňho smutne pozrel a povedal: „Milý chlapče, prečo sa ma pýtaš; nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni ma čakajú?“

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bolo vidieť veľké zľaknutie. Kráľ mu zase povedal: „Tak ti to poviem, hoci nám pomôcť nemôžeš. Pred rokmi sem priletelo tri drakov, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Bola vtedy v mojom meste taká núdza, že od hrôzy vlasy na hlave vstávali. Ľudia sa skrývali, lebo si neboli istí životom. Pomaly nebolo už ani kúska dobytka nikde, pretože sa všetko týmto obludám muselo dať, aby sa do mesta nepustili. Napriek tomu však mnoho ľudí zožrali. Nemohúc sa dlhšie na ten nárek dívať, dal som priviesť ku dvoru čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tie obludy z krajiny vyhnal. Ale beda, keď mi oznámila, že tým, ak im sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Ja som myslel, že si pomôžem, len keď ich zo krajiny odbavím, a sľúbil som tú neslýchanú obetu. Kráľovná od žiaľu zomrela, ale dcéry sa o tom nedozvedeli. Od tej chvíle sa draci vysťahovali a po všetky tie roky o nich nebolo počuť, až včera večer pastier pribehol celý bez seba, že sú draci zase tu v tej istej skale, kde predtým boli, a že strašne revú. Ja nešťastný otec, zajtra musím dať prvé svoje dieťa za obeť pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a potom budem žobrákom.“

Tak bedákal úbohý kráľ a vlasy si z hlavy trhal.

S sklesnutou tvárou išiel Bajaja k princeznám, ale na smrť sa ich zľakol. V čiernych šatách, tváre ako z bieleho mramoru, sedeli všetky tri vedľa seba a plakali žalostne, že majú svoj mladý vek takým krutým spôsobom skončiť. Bajaja ich začal tešiť a ukazoval, že sa iste nejaký vysloboditeľ pre ne nájde. Úbohé to nepočuli a neprestávali slzy roniť. Taký zmätok a zármutok bol po celom meste, lebo každý kráľovskú rodinu miloval. Celé mesto bolo spolu s hradom čiernym súknom potiahnuté.

Bajaja sa tajne ponáhľal z mesta cez pole ku skale, kde mal koníka zatvoreného; keď trikrát zaklopal, skala sa otvorila a on do nej vošiel. Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal ho na bielu lysinu a povedal: „Koníku milý! Teraz idem k tebe po radu, a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný.“ Potom začal koníkovi všetko, čo sa v zámku udialo, rozprávať.

„O tom všetkom viem,“ odpovedal koník, „a preto som ťa sem priviedol, aby si princeznám pomohol. Zajtra zavčasu ráno sem príď a ja ti ostatné poviem.“

S veľkou radosťou bežal Bajaja k zámku a mnohý by mu to mohol zazlievať, že je taký veselý; ale našťastie ho nikto nevidel. Celý deň nevyšiel z princezniných izieb a všeličo vymýšľal, ako by ich trochu potešil, čo sa mu však nepodarilo.

Druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal: „Teraz zdvihni pod mojím žľabom kameň a čo tam nájdeš, to vyber.“

Bajaja ochotne poslúchol a vybral z diery, ktorá bola pod kameňom ukrytá, veľkú truhlicu. Koník mu prikázal, aby ju otvoril, a keď aj to urobil, vytiahol troje krásne šaty, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, striebrom a diamantmi vyšívané, a čo na nich bolo pevné, bolo z lesklej ocele; k tomu biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, zlatom vyšívané a brnenie a prilba zo zlata; chochol biely. Tretie boli však svetlomodré, striebrom, diamantmi a perlami bohato vyšité; k tomu biely a modrý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa len ligotala drahým kameňom, tak ako uzda na koňa.

„Tie troje šaty sú tvoje, najprv si však vezmi tie červené.“

Bajaja sa pristrojil, pripäl si meč a uzdu hodil koňovi cez hlavu.

„To ti vravím, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len seč do tej obludy a spoľahni sa na svoj meč.“ Tak prikazoval koníček, keď vychádzal zo skaly. Medzitým bolo v zámku smutné lúčenie a zástup ľudí vyprevádzal úbohú Zdoběnu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zosadla, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Vtom letí z diaľky kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Keď došiel až k nim, prikázal, aby sa ľudia vzdialili, princeznú odviedli a jeho nechali samého. S akou radosťou každý ten rozkaz splnil, to si môžeme pomyslieť; ale princezná nechcela odísť, chcela sa pozerať, aký to bude mať koniec.

Sotva vystúpili na jeden vrch, už sa skala s otrasom otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von, obzerajúc sa po svojej koristi. Vtom pricválal na koníkovi Bajaja, vytiahol meč, jedným rázom odťal tri hlavy. Drak sa zvíjal, chrlil oheň a metal sa, až mu jed ďaleko široko striekal, ale princ si to nevšímal, sekal, až mu všetkých deväť hláv odsekal, ostatné dorazil koník kopytami.

Keď drak zahynul, obrátil sa princ a odcválal, odkiaľ prišiel. S údivom hľadela za ním Zdoběna, ale spomenula si, že otec bude čakať, preto sa rýchlo so spoločnosťou obrátila k zámku. Opísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, a radosť sestier, že sa azda aj im vysloboditeľ dostaví, kto by to dokázal! Bajaja tiež pribehol a tu stále ukazoval, aby verili, že im Boh vysloboditeľa pošle. Hoci sa báli druhého dňa, predsa už boli veselšie a s Bajajom sa rozprávali.

Druhý deň bola vyvedená Budinka. Tak ako prvý deň sestre, stalo sa aj jej. Len čo došli na miesto, videli rytiera s bielym chocholom prichádzať a o chvíľu sa s osemnásťhlavým drakom statočne potýkať, až obluda zdochla. Po vykonanej seči odcválal ako prvý deň. Keď sa princezná vrátila do zámku, ľutovali všetci, že udatnému rytierovi nemôžu preukázať svoju vďačnosť.

„Ja viem, sestry,“ povedala Slavěna, keď boli spolu, „vy ste rytiera neprosili. Ale ja pred ním kľaknem a tak dlho budem žiadať, aby so mnou šiel, až to urobí.“

„Čo sa smeješ, Bajaja?“ pýtala sa Zdoběna, keď videla usmievajúcu sa tvár nemého. Ale Bajaja začal skákať po izbe a dával na vedomie, že sa na toho rytiera teší.

„Blázon, ešte tu nie je,“ odpovedala Zdoběna.

Tretí deň bola vyvezená Slavěna a vtedy išiel s ňou sám kráľ. Srdce sa úbohej od hrôzy triaslo, keď si pomyslela, že ak nepríde vysloboditeľ, bude daná drakovi. Vtom sa strhol radostný krik, že rytier ide. Tak ako prvých dvoch drakov, zabil Bajaja aj tretieho, hoci on i jeho kôň od mdloby div nepadli. Vtedy pristúpil kráľ i Slavěna a prosili rytiera, aby s nimi šiel na hrad, čo on nijako urobiť nechcel. Slavěna pred ním kľakla, a chytiac sa jeho rúcha, prosila tak vrúcne, tak milo, že princovi srdce bilo. Vtom sa koník trhol a už nebolo rytiera vidieť.

Smutná, že sa nemôže svojmu vysloboditeľovi odmeniť, vracala sa Slavěna s otcom domov. Všetci mysleli, že privedú rytiera, ale nádej ich opäť sklamala.

Teraz boli zase všetci šťastní! To však netrvalo dlho a nastal im nový zármutok. Jedného dňa dostal kráľ od susedného kráľa vyzvanie na vojnu. Kráľ sa toho veľmi zľakol, lebo vedel, že sused je oveľa silnejší. Hneď teda rozpísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky strany, aby zvolali kniežatá a veľkých pánov ku kráľovskému dvoru na snem. To sa stalo rýchlo a panstvo sa zišlo v okamihu. Kráľ im predniesol svoju starosť a o pomoc ich prosil, podávajúc za odmenu svoje dcéry. Kto by sa za takú odmenu zdráhal? Všetci sa rozišli a sľúbili, že sa v určený deň so svojimi vojskami dostavia. Teraz sa všetko chystalo do boja a kráľ sám chcel svoje vojsko do poľa viesť. Predposledný deň prišli kniežatá a konala sa veľká hostina; potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, prikázal ešte Bajajovi, aby na všetko dal pozor, a pri zvuku trúb a píšťal sa vydali do poľa.

Bajaja bol kráľovým slovám poslušný, na všetko dohliadal, ale predsa nezanedbával s najväčšou ochotou sa o všelijaké rozptýlenie pre princezné starať, aby sa im nezasmútilo. Zrazu mu však napadlo, že je chorý, a nedbajúc na lekára, ktorý mu chcel pomôcť, vravel, že si pôjde sám po korenie, ktoré ho lepšie než všetky lieky vylieči. Princezné si pomysleli, že je blázon, a nechali ho ísť. On však nešiel po korenie, to aj tak pre jeho bolesť nerástlo nikde inde než v jasných očiach krásnej Slavěny, on šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi vo vojne pomôcť. Koník ho privítal, prikázal mu, aby si obliekol biele šaty, vzal meč, vsadol naňho, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to zbozkával.

Koľko dní už trvala vojna a kráľovo vojsko slabelo, nemohúc odolať veľkej sile nepriateľov. Bola určená hlavná bitka na druhý deň, kde sa malo rozhodnúť, kto s koho. Celú noc dával kráľ rozkazy a vypravil aj poslov k dcéram s nariadením, čo sa má stať, keby prehrali.

Ráno sa odovzdali do ochrany božej a stavali sa do šíkov. Vtom zazneli trúby, zbrane začali rinčať, strely lietať a krik a lomoz sa rozliehal po širokom údolí. Vtedy sa ocitol medzi nepriateľmi mladík v bielych šatách, so zlatou prilbou s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal obrovský meč, ktorým tak rázne do nepriateľov sekal, že nemysleli inak, než že to zlý duch palicou do nich mláti. Vtedy sa spamätalo aj kráľovské vojsko a statočnému hrdinovi po boku sa postavilo. Čoskoro ustupovali nepriatelia, a keď biely rytier ich vodcu zabil, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Vtedy bol však biely rytier ľahko na nohu ranený, takže mu krv biele rúcho zafarbila. Keď to kráľ zbadal, zoskočil dolu, roztrhol svoj plášť a zaviazal mu sám krvavú ranu, prosiac ho, aby s ním do stanu vošiel. Ale rytier mu poďakoval, bodol koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už po štvrtý raz rytier ušiel, ktorému bol toľkými vďakami zaviazaný. Víťaz sa vracal s nesmiernou korisťou domov. S jasotom ho v hlavnom meste privítali a v zámku boli pripravené rozličné slávnosti a radovánky.

„Nuž, správca môj,“ oslovil kráľ Bajaju, „ako si spravoval náš dom, kým som bol vzdialený?“

Bajaja prikývol, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavěna povedala: „Musím sa ti sťažovať, otče, na tvojho správcu, lebo je neposlušný. Začal chorľavieť, náš lekár mu chcel dať dobrý liek, ale on povedal, že si sám pôjde po korenie. Išiel a neprišiel až za dva dni, celý chromý a chorľavejší, než bol predtým.“

Kráľ sa obrátil na Bajaju, ten sa však usmial a zatočil sa na päte, akoby ukazoval, že mu nič nechýba. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ opäť otcovi v boji pomohol, neradi súhlasili s tým, že sa stanú manželkami kniežat, lebo sa domnievali, že by predsa mohol rytier pre niektorú prísť. Samozrejme, žiadna nevedela, či je pekný, alebo nie, pretože ho v tvári nevideli, ale každá si ho maľovala ako anjela.

Kráľ bol v rozpakoch, ako to s odmenou vybaviť. Každý z kniežat mu pomáhal, koľko mu sily stačilo, a všetci sa vo vojne statočne držali. Komu dať dcéry? I vymyslel jeden prostriedok, ktorým by všetkým vyhovel, a potom vošiel ku kniežatám so slovami: „Priatelia milí! Ja som povedal, že ktorí mi najviac pomáhať budú v tej vojne, tým že svoje dcéry za manželky dám. Vy ste mi však všetci verne pomáhali, a preto chcem urobiť takto, aby som žiadnemu neukrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna dolu každá zlaté jablko; ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane manželom tej princeznej. Ste s tým spokojní?“

Všetci, že áno. Kráľ to oznámil princeznám a tie s tým museli tiež byť spokojné, aby neponechali otca v hanbe. Skvostne sa pristrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a šla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi práve pri samých ženíchoch stál Bajaja. Najprv hodila jablko Zdoběna; kotúľalo sa, kotúľalo, a priamo k nohám nemého. Ale Bajaja sa uhol a ono sa kotúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktoré ho s radosťou zdvihlo a z radu vystúpilo. Teraz hodila Budinka a ako predtým kotúľalo sa aj druhé k nohám Bajajovým; ale zase ho nemý tak šikovne odmrštil, že sa zdalo bežať priamou cestou k druhému peknému pánovi, ktorý ho zdvihol a s túžbou k balkónu na peknú nevestu pozeral. Teraz hádzala Slavěna; tentoraz sa Bajaja jabĺčku neuhol, ale s radosťou ho zdvihol, bežal hore, pred princeznou kľakol a jej ruku bozkával. Ale ona sa mu vytrhla, bežala do svojich izieb a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, stalo sa a nedalo sa napraviť. Potom bola hostina a po hostine bolo rytierske potýkanie, pri ktorom mala ceny dávať jedna nevesta. Pri hostine sedela Slavěna ako ohromená a slova nepovedala; ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ myslel, že azda nahnevaný utiekol. Všetci úbohú ľutovali, a chcúc ju trochu rozptýliť, prosili, aby ona ceny rozdávala.

Slavěna nakoniec privolila. Už sedeli páni okolo zábradlia, už sa súperi potýkali a jeden druhého premáhal, vtom oznamuje hlásnik, že stojí vonku rytier na malom koni, žiadajúc, aby bol k hre pripustený. Kráľ pokynul, že áno. Vtedy vojde na plac rytier v modrom a striebornom odeve, na striebornej prilbe biely a modrý chochol. Princezné by boli takmer vykríkli, keď videli postavu a koňa statočného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil dámam a začal sa s kniežatami potýkať, ale koľko ich bolo, všetkých premohol a zostal sám víťazom. Slavěna zišla k nemu a niesla zlatý opasok. Rytier sa pred ňou skloníl na kolená a ona mu zavesila na krk opasok, ktorý sama vyšívala. Ruky sa jej triasli a tváre jej horeli; a nevedela, či slnko tak páli, alebo ohnivé zraky krásneho rytiera. Oči sklopiac, počula len sladké slová: „Nevesta krásna, ešte dnes ťa uvidím.“

Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zadržali a jemu sa za všetko odslúžili. Ale on pobozkal v lete Slavěne ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepol. Zase boli hody, a len Slavěna sedela vo svojej izbe a nechcela medzi hostí.

Mesiac zasvietil a od skaly niesol koník naposledy svojho pána. Keď ho doniesol až k hradu, zoskočil Bajaja dolu, pobozkal ho na krk a lysinu a koník mu zmizol z očí. Neradi stratil náš rytier verného priateľa, ale zato ho čakala sladšia náhrada.

Zamyslená sedela Slavěna a myslela si, že už sotva rytier príde; vtom otvorí slúžka dvere a hovorí, že chce Bajaja s princeznou hovoriť. Slavěna neodpovedala a hlava jej klesla do vankúšov. Vtom ju niekto vezme za ruku, ona zdvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho vysloboditeľa.

„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?“ pýtal sa Bajaja.

„Prečo sa ma na to pýtaš, veď nie si môj ženích,“ šepkala Slavěna.

„Som, panna, pred tebou stojí nemý Bajaja, ktorý ti kytice viazal, od smrti vyslobodil teba i tvoje sestry a otcovi vo vojne pomohol. Ja som tvoj ženích!“

Že sa Slavěna naňho nehnevala, mohol byť každý istý. Za peknú chvíľu potom sa rozleteli dvere hodovnej siene a do nich vkročí Slavěna s rytierom v bielom odeve a zlatej prilbe, predstavujúc ho otcovi ako svojho ženícha, nemého Bajaju! Otec sa tešil, hostia sa čudovali a sestry poškuľovali. Až vtedy nastala pravá veselosť a pilo sa na zdravie zasnúbencov až do bieleho rána.

Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavěnou, aby sa išiel pozrieť k rodičom; ale ako sa zľakol, keď videl celé mesto potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená, a počuje, že zomrel mladý kráľ. Ponáhľal sa k zámku, aby svojich rodičov potešil, čo sa naozaj len jemu mohlo podariť, lebo ho mali aj za nebožtíka, pretože tak dlhý čas o ňom nepočuli. Zase sa do zámku nasťahovala radosť, čierne súkno sa zložilo a namiesto neho nastúpilo červené. Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a užíval až do smrti so svojou manželkou nezakalené šťastie.