Belko a vranák

V jednom hlbokom lese bolo veľké jazero, pri ktorom býval rybár so svojou ženou. Boh im daroval päť synov, jedného krajšieho než druhého.
Každý deň, len čo sa rozodnilo, vyplával rybár na jazero, rozhodil svoje siete a večer ich vyťahoval vždy plné krásnych rýb. Akoby na jeho práci spočívalo podivuhodné požehnanie, ktoré pochádzalo od malého sivého mužíčka, ktorý sa každý deň na jazere zjavoval, z lodičky do sietí poskakoval, akoby do nich ryby vábil.
Keď rybárovi synovia vyrástli, museli s ním vyplávať na rybolov; a išlo to po rade, každý deň jeden, ostatní štyria zatiaľ nosili ryby do mesta a tam ich za pekný kus zlata predávali.
Najmladší, Jaromysl, ktorému bolo práve dvadsať rokov, vyšiel jedného dňa tiež s otcom na jazero. Ale toho dňa sa sivý mužík neukázal a večer nebola v sieťach ani rybka. Tak sa tí dvaja uberali domov, keď sa tu zrazu zjavil sivý mužíček a spýtal sa:
„No, ľudkovia, vy ľudkovia, akože vám to dnes išlo?“
„Zle, veľmi zle,“ povedal rybár, „nechytili sme ani rybu.“
„Rybár, nechceš mi predať svojho najmladšieho syna?“
„Za žiadnu cenu nepredám vlastnú krv!“ zvolal rybár.
„Naplním ti lodičku čistým zlatom, budeš na večné časy bohatý muž,“ povedal mužíček, „ak ma však nevyslyšíš, vedz, že ti už viackrát nepomôžem a včera si chytil svoju poslednú rybu!“
Vtedy začal rybár o tej veci rozmýšľať a potom povedal:
„Dobre, ale chcem vedieť, kam môjho syna odvedieš a čo tam bude robiť!“
„Nič zlé sa mu nestane, pôjde so mnou a bude kŕmiť dvoch koní, jedného belka a jedného vranáka. Vo zvyšnom čase sa môže prechádzať, jazdiť na koni, jednoducho robiť, čo bude chcieť. A každé tri mesiace ťa môže navštíviť.“
„Tak s tým som spokojný,“ povedal rybár, „ak bude chcieť môj syn s tebou ísť.“
Jaromysl bol človek s dobrým srdcom a povedal:
„Otec, ak vám tým dopomôžem k takému šťastiu, rád pôjdem s tým sivým mužíkom.“
Rybár sa rozlúčil so synom aj s tým podivným mužíkom, a keď prišiel k svojej lodičke, ligotala sa v nej kopa zlata a stal sa z neho vmig prebohatý muž.
Jaromysl nasledoval mužíčka, ktorý ho viedol stále hlbšie do lesa až ku krásnemu zámku. Tam mu ukázal všetky komnaty a tie boli také nádherné, že sa to vypovedať nedá. V jednej z nich bolo veľké množstvo kníh.
„Vo všetkých tých knihách si môžeš čítať,“ povedal mužík:
„ale na tú tam v rohu nesahaj, to by bolo tvoje nešťastie!“
Naposledy ho zaviedol do stajne, kde stáli dva kone, belko a vranák.
„O tých sa budeš starať,“ povedal mužíček, „to je celá tvoja práca. Na tom belkovi nesmieš nikdy jazdiť, každý deň mu dáš dva mázy vína a veľa dobrého chleba, dobre ho vykefuješ a budeš ho držať v čistote, lebo na tom koni si veľmi zakladám. Ten vranák dostane ovos a seno a vodu, na ňom môžeš jazdiť domov aj do lesa, koľko si budeš priať. Všetku prácu však musíš obstarať za denného svetla, po zotmení do stajne chodiť nesmieš. Pracuj oddane a usilovne a nepočúvaj rady svojej matky, potom sa tu budeš mať dobre a šťastie ti to prinesie.“
Jaromysl dal mužíkovi svoje slovo.
Keď bol s prácou hotový, čítal si v knihách a naučil sa mnohé veci, ktoré len tak niekto nevie. So zámkom to však bolo tak, že s ním niečo nebolo v poriadku. Cez deň zvyčajne videl len toho mužíčka, ktorý každý deň prichádzal a Jaromysla často za jeho usilovnosť chválil a nabádal ho, aby len tak pokračoval, že mu to šťastie prinesie.
Keď však večer sedával v záhrade a nad rozličnými vecami rozmýšľal, často videl v tme sa chvieť dve zjavenia, o ktorých nevedel, čo povedať; azda len to, že jedno bolo veľké ako obor a predsa to obor nebol, to druhé bolo menšie a vyzeralo ako žena a predsa to žena nebola. Zjavenia sa prechádzali po záhrade, zjavovali sa a zase mizli a nič iné Jaromysl nepozoroval, len sa mu zdalo, že to menšie vyzeralo veľmi utrápene a akoby plakalo. Často si kvôli tomu lámal hlavu, ale nebol z toho ani o vlások múdrejší ako predtým.
Keď uplynul štvrťrok, Jaromysl si vyžiadal od mužíka dovolenie, aby mohol zase vidieť svojich rodičov. Mužík rád súhlasil, len Jaromyslovi ešte raz kládol na srdce, aby radám svojej matky sluch nedopriaval.
Jaromysl išiel na vranákovi a skôr než sa nazdal, stáli pri jazere. Keď však pri ňom hľadal otcovský dom, viac ho nenašiel, lebo na jeho mieste stál prenádherný zámok. Určite si viete predstaviť, s akou veľkou radosťou ho rodičia vítali. Jeho bratia boli všetci ženatí a stali sa bohatými kupcami v meste. Tu mu matka vyčítala a vravela:
„Tvoji bratia sú zaopatrení, ale ty ešte nie si ničím, mal by si čoskoro začať rozmýšľať o svojej budúcnosti!“
Potom jej Jaromysl rozprával, ako to na zámku chodí, čo jej pokoja nepridalo, a povedala:
„Nebuď hlupák a vyzvedaj všetko, ten sivý mužík ti žiadne šťastie nepraje. Ja by som na tvojom mieste musela o všetkom vedieť, čo v tej zakázanej knihe stojí, skôr by som v noci nemohla oči privrieť a nechutilo by mi ani jesť ani piť. Ten mužík sa o tom predsa nedozvie, musíš to robiť potajomky.“
Matka doňho tak dlho a veľa hovorila, kým jej Jaromysl neslúbil, že tú knihu prečíta a keď sa zase uvidia, že jej povie, čo v nej stojí. O niekoľko dní sa Jaromysl s rodičmi rozlúčil a išiel na vranákovi späť na zámok.
Spočiatku svoje pokušenie siahnuť na tú zakázanú knihu Jaromysl ovládal, ale pomaličky polahučky, aj keď si neustále opakoval, že mu je predsa zakázané, aby ju čítal, jeho pokušenie rástlo. A potom si povedal, že keď len trošku do nej nahliadne, akoby ju ani nečítal, avšak keď sa konečne dal do čítania, nemal pokoja dovtedy, kým knihu celú neprečítal.
Teraz vedel všetko; že ten belko je zakliata princezná a ten obor je jej otec, ktorému patrí zámok, a každú noc majú svoju ľudskú podobu, a tiež vedel, ako môžu byť vyslobodení, ale v tom istom okamihu, keď dočítal, objavil sa pred ním onen sivý mužíček a zvolal rozhorčene:
„Čo si to urobil?!“
Zapieranie nepomohlo, sivák ho schmatol za hrdlo a hodil ním pred zámockú bránu a povedal:
„Mal si len rok moje rozkazy poslúchať a potom by si bol šťastný po celý život, teraz však budeš len svine pásť. To je tvoja odmena!“ a zavrel bránu.
Tak zostal Jaromysl v tom divokom lese celkom sám. Ale čoskoro sa mu vrátila odvaha, pomyslel si, že ešte nie je všetko stratené, veď teraz už vie, ako by mohol princeznú vyslobodiť, odrezal si poriadnu palicu a začal si klčiť cestu húštinou.
Mnoho dní šiel ďalej a ďalej a živil sa koreňmi a bylinkami. Konečne sa rozjasnilo, ako prišiel na koniec toho lesa do akejsi dediny. Tam sa popýtal sedliakov, či pre neho nemajú nejakú službu.
„Ale iste,“ odvetil jeden z nich:
„ak chceš pásť moje svine, poď so mnou.“
To bol tvrdý chlebík, najmä po tom, čo sa tak dlhý čas mal tak dobre, ale čo iné si mal počať? Dohodol sa so sedliakom na mizernej odmene; vyhradili mu malý kútik vedľa prasacích chlievikov ako miesto na spanie a druhého rána vyhnal stádo sviň na pašu.
Keď tak teraz na poli sedel a o svojom osude rozmýšľal, zrazu to vo vzduchu nad ním zasvišťalo a okolo preletel vták Noh a v diaľke zasadol na jednu horu. Jaromysl si spokojne zamädlil ruky a šťastne sa zasmial, lebo o vtákovi Nohovi sa v tej knihe dočítal. Keď vták Noh aj druhého dňa priletel a tou istou cestou sa do diaľky vydal, rozprával o tom večer Jaromysl sedliakovi.
„Toho vtáka dobre poznám,“ povedal sedliak:
„už mi nejednu svinu zožral, preto sa pred ním maj na pozore a do blízkosti tej hory nechoď!“
„Mne žiadnu svinu neodnesie,“ zvolal Jaromysl:
„zajtra vyženiem svine rovno na tú horu!“
„To môžeš síce urobiť,“ odvetil sedliak:
„ale ak ti večer bude chýbať jediná svina, dostaneš výprask a vyženiem ťa!“
„Odvážnemu šťastie praje!“ zasmial sa Jaromysl a druhého rána vyhnal stádo a uberal sa s ním rovno cestou k tej hore, lebo aj o tej hore vám bolo písané v zakázanej knihe.
Okolo poludnia priletel vták Noh ako obrovský čierny mrak a keď pri hore videl stádo sviň, zniesol sa ako blesk dolu a jednu do svojich obrovských pazúrov schmatol. Ale Jaromysl nezabudol, čo bolo v knihe písané, rýchlo vytrhol Nohovi tri perá a dve si strčil za uši a jedno si dal do úst.
Teraz bol silný a mohol lietať rovnako ako vták Noh. Vytrhol mu svinu, schmatol ho za krk a tak dlho ho škrtil, kým vták Noh nepadol mŕtvy k zemi. Potom mu Jaromysl nožom rozparil brucho a vytiahol z neho veľké biele vajce, s tým mohol princeznú vyslobodiť.
Hejsa! Teraz bol Jaromysl opäť na koni a so žiadnym kráľom ani cisárom na svete by nemenil.
Jasajúc a spievajúc hnal stádo sviň domov. Sedliak sa začudoval, že sa vrátil v poriadku, ale skôr než sa mohol opýtať na príčinu toho veselia, zdvihol sa pred jeho očami Jaromysl do výšky a sedliak len oči vyvaľoval.
Jaromysl letel stále vyššie a vyššie a obzeral sa, kým zámok nezazrel. V jeho blízkosti sa zniesol medzi stromy a vyčkal večera. Potom vyletel na jednu vysokú lipu, čo stála v záhrade a pod ktorou večer vídaval tie zjavenia sedávať. Ukryl sa vo vetvách a čakal.
Za malú chvíľu sa otvorili vráta od stajne, najprv vyšiel sivý mužík, za ním to plačúce ženské stvorenie a nakoniec obor. Mužík zmizol v zámku, ale tí dvaja prišli k lipe a posadili sa pod ňu.
Ako teraz Jaromyslovi búšilo srdce!
Opatrne siahol do tašky, schmatol vajce, zamieril a hodil ho oborovi priamo do čela. V tom okamihu strašne zahrmelo, akoby zámok puknul, až sa musel Jaromysl poriadne chytiť vetiev a zavrieť oči.
Keď ich opäť otvoril, obe tie zjavenia zmizli a stál tam kráľ so zlatou korunou na hlave a prekrásna princezná, že podobnú by ste nenašli. Zo zámku pribiehali dvorania a sluhovia, zdravili sa a objímali a zavládlo všeobecné veselie.
Kráľ sa obzrel a zavolal na Jaromysla, že už môže zliezť dolu, a keď to Jaromysl urobil, vtedy ho kráľ vzal za ruku a vložil mu do nej ruku princezninu a povedal:
„Ty si nás vyslobodil a budeš teraz mojím synom, pretože za dobrotu tvojho srdca ti toto šťastie patrí!“
Tak sa stal rybárov syn princom. Kto vie, čo bude raz z vás.
Čo sa stalo s tým sivým mužíkom? To už starý nádenník Honza, ktorý mu túto rozprávku rozprával, zabudol. Skúste však za ním zájsť a spýtať sa ho, možno si to zase vybaví.