Čert a tri sestry v krošni

Žena bez muža je ako ryba bez vody. Predsa však rodičia aj dievčatá majú mať rozum, aby sa nehnali za svadbou bez rozmyslu.
Raz žili v dome na samote otec, matka a tri dcéry, Zorka, Branica a Metka. Dcéram už bolo cez dvadsať rokov a rodičia sa začínali báť, aby dcéry neostali bez ženíchov, na octe. Ako sa tak o tom rozprávali, vyhlásil raz otec:
„Na octe neostanú, aj keby som ich mal povydávať za čertov.“
V tej chvíli šiel popri dome práve jeden čert. Ako začul, o čom ocko hovorí, pochopil, že by mu z toho domu mohli pribudnúť nejaké dušičky. Vyčaroval zlatý koč, seba urobil grófom a vošiel do domu. Zaliečal sa rodičom a nahovoril im, že žije v celom zámku sám a že hľadá nevestu. Netrvalo, ani čo by kašu uvaril, a čert požiadal o ruku najstaršiu Zorku a svadba nech je vraj hneď. Rodičia boli bez seba od radosti a len sa ospravedlňovali, že nemajú pripravenú žiadnu hostinu.
„To nič, všetko bude na zámku, len sa nebojte. Tešte sa radšej na darčeky, ktoré Vám s mojou milou ženou pošleme.“ vyhlásil čert, vzal Zorku, posadil ju do koča, práskol do koní a preč!
Prekvapenej rodine to ani nebolo čudné, že všetko prebehlo tak rýchlo. Azda ich zlato na koči oslepilo, azda že dcéru odviezol pán gróf, že zabudli na jeden zvyk: že dobrá svadba má trvať celý týždeň. Kdeže týždeň! Čert sa už trasel netrpezlivosťou, aby mal chytenú dušu doma.
Za chviľočku bol koč pri zámku. Ponurá šedá budova sa Zorke príliš nepozdávala, ibaže grófsky ženích ju upokojil; ukázal jej krásne komnaty a povedal jej:
„Tu budeme žiť a Ty tu budeš mať jedinú prácu, ktorou ma môžeš presvedčiť o svojej láske a oddanosti. Tu máš zlaté jablko a to budeš stále leštiť. Ak bude mať nejaké škvrnky alebo ak ho stratíš, beda Ti. A ešte na jedno starostlivo dbaj: Nikdy nesmieš otvoriť dvere do trinástej komnaty.“
To povedal a namiesto hostiny odletel do sveta hľadať a loviť ďalšie duše. Zorka sa pozrela na zlaté jablko a začala ho leštiť. Nezdalo sa jej to byť nijako zvláštnou prácou, bola v tej chvíli hotová. Jabĺčko sa blýskalo a Zorka sa nudila. Napadlo jej, že si prezrie komnaty pekne pomaly a sama. Šla a skúmala, čo kde v zámku je. Keď prišla k trinástej komnate, padla na ňu taká zvedavosť, že sa jej nemohla ubrániť. Otvorila bez váhania dvere a vyjajkla od strachu a zľaknutia. Za dverami bola hlboká jama a v nej kopa ľudí v pekelných mukách. A čo bolo najhoršie, ako sa Zorka zľakla, pustila zlaté jablko do pekelnej jamy. Len čo tam jablko spadlo, ozval sa pekelný chechot a za Zorkou stál jej gróf v čertovskej podobe. Zasmial sa, až okná zámku zarinčali, a hop!, strčil do Zorky. Dievča nestihlo ani vykríknuť a už bolo v pekelnej jame.
Čert si spokojne zamädlil ruky. Premenil sa opäť na grófa, vyčaroval si koč a rozbehol sa po druhú dušu, po Branicu. Zakrátko bol pred domom. Ohlásil sa a že vraj ide po Branicu. Zorka je na zámku sama a nemá sa ani s kým porozprávať. Rodičom to bolo čudné, no zvedavá Branica sa hneď hrnula do koča, aby už bola na zámku u Zorky. Ako sa však čudovala! Dopadlo to s ňou rovnako ako so Zorkou. Tiež mala leštiť zlaté jablko a rovnako zo zvedavosti otvorila trinástu komnatu, pustila zľaknutím zlaté jablko a čert ju strčil dolu.

V radosti, ako mu to rýchlo a dobre ide, rozbehol sa ešte v ten istý deň aj po Metku. Tá však bola, čo čert nevedel, múdra ako Šalamún a vedela viac než kašu jesť. Pochopila, že sa s oboma sestrami stalo niečo nekalé. Naoko sa tvárila pokojne a ochotne s pánom grófom švagrom odišla. Keď jej čert na zámku rovnako všetko povedal o jablku a najmä o trinástej komnate, predstierala, že si ide po ceste oddýchnuť a do práce že sa pustí potom. Dobre si všimla, že tu sestry nie sú, a chcela si všetko dobre premyslieť. Keď si prezerala zlaté jablko, všimla si, že je na ňom niečo vyryté. Leštila, leštila a onedlho sa jej podarilo prečítať, čo na jablku stálo:
Ak ma ustrážiš, neopustím Ťa, ak neustrážiš, opustím Ťa.
Zašila si teda jabĺčko do zástery. Keď sa uistila, že švagor odišiel, šla rovno do trinástej komnaty. V prvej chvíli sa pekelnej jamy tiež zľakla. Čoskoro sa však spamätala a začala rozmýšľať, ako by sestry vyslobodila a prípadne aj iným ľuďom pomohla. Sestry na ňu hneď volali, aby ich dostala z tej jamy. Metka ich upokojila, že im pomôže, a šla zase z trinástej komnaty von a tvárila sa, akoby nič.
Keď sa večer čertovský gróf vrátil, čudoval sa, že Metka má stále zlaté jablko. Kým však stihol čokoľvek povedať, povedala mu Metka:
„Sľúbil si rodičom darček za každú z nás a doteraz si nepriniesol nič. Priprav sa, zajtra pôjdeš s prvým darom. A choď sa na tú námahu vyspať, žiadnym kočom nepôjdeš. Musíš ísť pešo, aby sa náklad nerozbil.“
Čert sa krútil, ako len mohol, lenže Metke nestačil ani v múdrosti, ani v reči. Keď ráno vstali, išli na dvor. Tam už bola pripravená veľká krošňa. Čert ani netušil, že je v nej ukrytá Zorka a že len navrchu je nasypané trochu zlata, aby dievča nebolo vidieť. Na samom vrchole nákladu bol jemný zvonec z krištáľového skla.
„Nikde sa nezastavuj a nepozeraj sa do krošne, aby si nerozbil sklenený zvon. To by som hneď začula a s Tebou by bolo zle!“
Čert brblal a zúril, nič však nezmohol. Vzal krošňu na chrbát a šiel. Supal a ťažko dýchal, kodrcal sa a klial, musel však sľub splniť. Keď prišiel k domu, zložil krošňu pri prahu a uháňal čím skôr k zámku, aby mu tam niečo nenaložili na spiatočnú cestu.
To bolo úžasu, keď rodičia krošňu našli, vysypali a uvideli zlato aj Zorku. Len čo však začuli, čo Zorka zažila, rozplakali sa od strachu o Branicu a Metku. Zorka ich márne tešila. Celú noc ani oka nezažmúrili a čakali, čo bude nasledujúci deň.
Čert spal po tej námahe, ako keď ho do vody hodí. Metka teda mohla pokojne pripraviť druhú krošňu. Do tej dala Branicu, na ňu nahádzala drahé kamene a celkom navrch umiestnila vajíčko z jemného fúkaného skla. Ráno zobudila čerta slovami:
„Vstávaj, pôjdeš zase! Sľúbil si darček za každú z nás, tak krošňu na chrbát a marš!“
Čert zúril, hneval sa a besnel, nemohol sa však brániť. Metka mala zlaté jablko a on nad ňou nemal moc. Opäť išli na dvor, opäť mu Metka ukázala krošňu, kde na drahokamoch, ktoré ukrývali Branicu, sa leskilo sklenené vajíčko.
„Tú krošňu nepovezieš, ale poneseš, aby si vajíčko nerozbil. Keby spadlo alebo keby si sa chcel zastaviť a niečo z krošne vysypať a uľahčiť si, bolo by s Tebou zle.“
Čert preklínal chvíľu, keď ho napadlo uloviť tieto tri duše. Nedalo sa však nič robiť, sľub je sľub a to platí aj pre čerta. Vzal krošňu na chrbát a vykročil cez výmole a kamene k domčeku. Takmer bez dychu došiel konečne do cieľa. Zložil opatrne krošňu na prah a rýchlo preč! Preč od toho prekliateho domu, ktorý ho stál už toľko námahy. Priletel domov na zámok a chcel rovno do postele, aby sa z toho trmácania vyspal. Metka ho však zastavila:
„Kým zaspíš, ešte Ti niečo poviem. Vzal si u nás tri sestry, musíš ešte zajtra s jedným darom. Tentoraz za mňa.“
Čert sa chcel brániť, ale nič nepomohlo. Metka mala jablko a tak na to on žiadnym svojím kúzlom nestačil.
„A ešte Ti niečo poviem,“ pokračovala Metka, „chodíš príliš pomaly. Ráno vyjdeš ešte za šera.“
Čertovi už bolo všetko jedno. Zabrblal len, zazíval a už spal ako poleno. Metka však nespala, musela pripraviť tretiu krošňu pre seba. Mala už ušitú veľkú slamenú pannu a tú obliekla do svojich šiat. Posadila ju k stolu; čert si ráno musí myslieť, že je to Metka, aby neprezeral krošňu. Dievča si vliezlo do krošne, na seba dalo vrecúško perál, ktoré ho zakrylo, a celkom navrch prišlo tenučké brúsené zrkadlo.
Ráno sa čert zobudil ešte za tmy. Zbadal pri stole tú bábku. Myslel, že je to Metka, a zabrblal:
„Tak ja idem. Ale naposledy! Viackrát žiadne dary nebudú.“
A len tak pre seba zamrmlal:
„Len počkajte všetky tri, ja Vám v jame dám pekelné dary!“
Vyšiel na dvor a potiahol si krošňu. Zdala sa mu opäť ťažšia než tá včerajšia. Chcel sa pozrieť, čo tam vlastne je, no v tej chvíli zavolalo zlaté jablko Metkiným hlasom:
„Nesiahaj, vidím Ťa!“
Čert sa zľakol, schmatol krošňu a vyšiel. Netrvalo dlho a už skladal svoj náklad pri prahu domu. Otočil sa a letel, aby sa na Metke hneď pomstil. Vletel do kuchyne a rovno zamieril k stolu. Schmatol Metku, no nahmatal len šuštiacu slamu. Zase ho napálila a oklamala! Utekal teda do trinástej komnaty a hľadal v jame Zorku a Branicu, tie tam však tiež neboli. Čert sa už nepoznal zúrivosťou. Vyrazil zo zámku a letel vzduchom k domu, kde si robil také nádeje na dušičky. Teraz sa pomstí! Ako sa však sklamal! Pred domom stála Metka so zlatým jablkom. Bolo zle, čertova moc cez jablko nesiahala. Pekelník bezmocne zaklial a odletel zase preč.
V dome vládla veľká radosť, že to takto vďaka Metkinej múdrosti a odvahe dopadlo. Čerta sa už nebáli, no predsa len predali dom a odsťahovali sa ďaleko, aby ich čert tak ľahko nenašiel. Zorka, Branica aj Metka si našli dobrých ženíchov a všetky rodiny žili šťastne a spokojne. Čertove dary im naplnili pokladničku na dlhý čas. Len zlaté jablko Metka nikdy nepredala a svojim deťom často rozprávala, ako ho čert nosil v krošni a ako jablko kričalo:
„Ja Ťa vidím!“
Možno že práve od zlatého jablka sa naučili mamičky hovoriť zlobivým deťom, ktoré sa niekam schovali, tiež:
„Len si nemysli, ja Ťa vidím!“