A boli dvaja bratia

Kde bolo, tam bolo, žili raz dvaja bratia, a ako to už na tom svete chodí, jednému bolo do skoku a ten druhý od samého ach a jaj nevedel, kam skôr skočiť. Ten bohatý bol zlatník a srdce mal zo zlata, práve takisto studené a nedoprajné. Ten chudobný sa živil viazaním metiel a tomu sa srdiečko v tele chvelo ako sliepočka v trstine. A čo pánboh dlhoval tomu chudákovi na majetku, to mu nadelil na jeho dvoch synoch. Boli dvojčatá a podobali sa jeden na druhého ako dve kvapky vody. Chlapci občas zašli do domu toho bohatého, kde dostali na jedenie zvyšky zo stola, aby sa trochu posilnili.

Raz išiel chudobný brat do lesa, aby si priniesol prútie na metly, keď tu uvidel vtáka, ktorý bol celý zlatý a taký krásny, že krajšieho svet ešte nevidel. Chudák zodvihol kameň a trafil vtáka tak šťastne, že na zem spadlo jedno zlaté pero; vták sám však odletel preč. Chudák vzal pierko a doniesol ho bratovi zlatníkovi, ktorý si ho obzrel a povedal: „To je pravé zlato.“ A vyplatil mu zaň pekný peniaz.

Na druhý deň vyliezol chudák v lese na jednu brezu, aby si narezal pár konárov. Vtedy z koruny stromu vyletel zlatý vták, a keď sa muž poobzeral, našiel hniezdo a v ňom ležalo zlaté vajce. Vzal vajce domov a zaniesol ho bratovi, ktorý povedal: „To je rydzie zlato.“ A opäť mu vyplatil, koľko sa patrilo, a povedal: „Toho vtáka by som rád mal.“ Keď išiel chudák po tretí raz do lesa, uvidel opäť na jednom strome sedieť zlatého vtáka. Neváhal, schmatol kameň a dobre mierenou ranou ho zrazil dolu. Vtáka doniesol svojmu bratovi, ktorý mu zaň dal hŕbu zlata, až sa z toho chudák radoval, ako si pomohol, a spokojne išiel domov.

Ale ten zlatník nebol žiadny hlupáčik, bol to vykuk ľstivý a múdry ako líška, dobre vedel, čo je to za vtáčika. Zavolal ženu a povedal jej: „Upeč mi toho zlatého vtáka a dávaj pozor, nech z neho nespadne ani sústo, celého zjem sám!“ Ten vták bol totiž kúzelný! Kto zje jeho pečeň a srdiečko, nájde každý deň ráno pod vankúšom kúsok zlata! Žena hydinu vypitvala, oškubala, očistila, napichla na ražeň a dala piecť. A kým sa vták piekol, odišla z kuchyne za inou prácou. Ale čo čert nechcel, prišli práve tí dvaja chlapci chudobného brata a vôňa ich pritiahla až k ražňu. Len sa tak okolo motkali, párkrát ním otočili, a keď z pečienky spadli dolu na panvicu dva voňavé kúsky mäsa, jeden z nich povedal: „Mám taký hlad. Vieš čo? Tie dva kúsky zjeme, nikto to nespozná!“ A ako povedali, tak urobili. Práve sa však vrátila žena a videla, že niečo jedia, a spýtala sa: „Čo ste to zjedli?“ „Dva kúsky, čo spadli z toho vtáka,“ priznali sa. „Jemináčik! To bolo srdiečko a pečeň!“ povedala žena zľaknuto; aby muž nič nespozoroval a nehneval sa, rýchlo zabila kura, vzala srdce a pečeň a položila ich k zlatému vtákovi. Keď bol hotový, zaniesla ho zlatníkovi, ktorý ho celkom sám celého zjedol.

Na druhý deň ráno siahol zlatník pod vankúš, aby si vytiahol svoj kúsok zlata, ale ouha! Nebolo tam nič. A druhý aj tretí deň to bolo rovnako! Zato u chudáka to bolo na radosť. Keď chlapci ráno vstali, niečo s cinknutím spadlo na zem a bolo to zlato! Tomu sa otec naozaj podivil. „Kde sa to tu vzalo?“ Ale druhého aj tretieho dňa to bolo rovnako, a tak sa vydal k svojmu bratovi a tú podivuhodnú historku mu rozprával. Zlatník bol hneď doma, teraz mu svitlo, kto zjedol srdce a pečeň zlatého vtáka, a bolo to jeho srdce z rydzieho zlata, ktoré mu nahovorilo, čo povedal: „Tvoje deti sú v spojení s diablom! To zlato si od nich neber a radšej ich vyžeň z domu, inak sa stane nejaké nešťastie.“ A keďže chudák bol zbožný a diabla sa nadovšetko bál, s ťažkým srdcom odviedol dvojčatá do lesa a tam ich nechal osudu.

Deti blúdili po lese a hľadali cestu domov, ale to blúdenie ich zaviedlo stále hlbšie a hlbšie do lesa. Napokon stretli akéhosi poľovníka, ktorý sa ich prekvapene spýtal: „Komu patríte, deti, a čo tu hľadáte?“ „Náš ocko viaže metly a odviedol nás do lesa.“ Rozprávali, že ich doma nechceli, pretože každé ráno mali pod vankúšom kúsok zlata. „No,“ povedal poľovník: „to predsa nie je nič zlé, keď zostanete aj naďalej zbožní a poctiví, ani diabol s vami nič nezmôže.“ A keďže to bol dobrý muž a tie deti sa mu páčili, sám totiž žiadne nemal, vzal ich so sebou domov a povedal: „Teraz budem váš otec ja a vychovám vás.“ A tak sa chlapci vyučili poľovníckemu remeslu a všetko to zlato, čo mali každé ráno pod vankúšom, im otec uložil, aby mali raz niečo na začiatok.

Čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Chlapci vyrástli, a tak ich raz otec vzal do lesa na číhanie a povedal: „Dnes budete robiť skúšku, aby som vás mohol prepustiť z učenia a urobiť z vás riadnych poľovníkov.“ Vtedy uvideli na oblohe kŕdeľ snežných husí a chlapci si povedali, že každý jednu zostrelí na opačnom konci husacieho klinu. A tak sa aj stalo. A keď letel ďalší kŕdeľ husí, vyzval ich otec k ďalšiemu výstrelu a opäť to bola majstrovská rana. „Prepúšťam vás z učenia, mládenci, teraz sú z vás skutoční poľovníci.“ A keď večer sedeli pri spoločnej večeri, tu sa synkovia zarazili a povedali: „Otec, toho jedla sa ani nedotkneme, kým nám niečo neprisľúbite.“ „A čože by to malo byť?“ spýtal sa poľovník. „Sme už vyučení poľovníci, radi by sme skúsili svoje šťastie vo svete, tak nám dovoľte odísť.“ Vtedy starý s radosťou povedal: „Hovoríte ako praví poľovníci, želáte si to, čo by som si želal aj ja, choďte s pánom bohom a nech sa vám darí!“ Keď prišiel deň, kedy mali vyraziť na cestu, daroval im otec každému dobrú pušku a psa a každý si mohol z našetrených zlaťákov vziať toľko, koľko si želal. Potom ich kúsok odprevadil a pri rozlúčke im podal nôž: „Keď sa raz vaše cesty rozídu, zarazte tento nôž na rázcestí do stromu. Ten, ktorý sa tam vráti skôr, uvidí, ako sa má ten druhý; ak bude jeho strana noža hrdzavá, je mŕtvy, ak bude bez poškvrny, tak žije.“

Bratia šli a šli stále ďalej, až prišli do jedného hlbokého čierneho lesa, ktorému nebolo konca. Keď prišiel večer, zjedli, čo mali v mošniach, ale keď ani na druhý deň nedošli na jeho koniec, nemali nič na jedenie, a tak jeden povedal: „Musíme si niečo zastreliť, inak budeme hladovať.“ Vzal pušku, obzrel sa a uvidel utekajúceho zajaca, mal ho na muške, ale zajac zavolal: „Poľovník, nechaj ma žiť, dám ti dvoch mladých.“ Skočil hneď do krovia a doniesol dvoch zajačikov a to vám boli také veselé a skackavé zvieratká, že poľovníci nemali srdce ich zabiť, tak si ich nechali a malí zajačikovia za nimi bežali ako psíky.

Na malú chvíľu sa im do cesty pripletla líška. No keď je hlad, aj líščia pečienka príde k chuti. Ale líška sa dala do plaču: „Poľovník, nechaj ma žiť, dám ti dvoch mladých.“ No a teraz tu boli dve líščatá a kto by mal to srdce ich zabiť? Tak mali zajačikovia nových kamarátov a putovali spoločne ďalej.

Vtedy to v kroví zašuštalo a von sa vysúkal vlk a hneď doňho. Ale vlk prosil: „Poľovník, nechaj ma žiť, dám ti dvoch mladých.“ No, tie dve roztomilé vĺčatá vzali ostatné zvieratá do partie a išli ďalej.

A za malú chvíľu ich bolo o dvoch viac, pretože sa im do cesty prikolísal medveď a ten sa tiež bál smrti, tak im dal medvedíky. Povedalo by sa, že ich bolo už dosť, ale pánboh to zamýšľal inak, tak im poslal ešte dve levíčatá. Takže teraz mali poľovníci dva levy, dva medvede, dva vlky, dve líšky a dva zajace, ktoré za nimi pochodovali poslušne ako psy, ale mali tiež stále ten ukrutný hlad. Tak povedali líškam: „Počúvajte vy šibali, opatrite nám niečo na jedenie, ľstivé a prefíkané ste na to dosť!“ Líšky si vedeli rady: „Neďaleko odtiaľto je dedina, odtiaľ nám ocko priniesol už nejedného kohúta, ukážeme vám cestu.“ Tak tam išli, nakúpili jedlo pre seba aj zvieratá a ťahali ďalej. Ale keďže nenašli spoločne žiadnu službu, bratia si jedného dňa povedali: „Nedá sa nič robiť, musíme sa rozdeliť.“ Každý si vzal jedného leva, medveďa, vlka, líšku a zajaca. Potom na rázcestí zarazili nôž, ktorý im dal otec, a jeden sa vydal na východ, ten druhý na západ.

Ten mladší prišiel so zvieratami do mesta, ktoré bolo celé potiahnuté čiernym súknom. Išiel do hostinca, kde sa spýtal hostinského, či by neubytoval jeho aj zvieratá. Hostinský mu vykázal jednu stajňu, kde bola v stene diera, ktorou sa pretiahol zajac, aby si priniesol hlávku kapusty, potom líška, aby pritiahla kdovie odkiaľ sliepku, a keď ju zjedla, bolo jej to málo, tak si zabehla po kohúta. Vlk a medveď a lev boli však príliš veľkí na to, aby tou dierou prelezli, a keďže mať pod strechou hladného leva, medveďa a vlka nebolo na smiech, ukázal im hostinský napokon na pasienku zdochnutú kravu a oni sa posilnili. Až keď takto zaopatril zvieratá, spýtal sa poľovník hostinského, prečo je mesto zahalené do čierneho súkna. Ten povedal: „Pretože zajtra zomrie jediná dcéra nášho kráľa.“ Poľovník sa spýtal: „Je azda na smrť chorá?“ „Ale kdeže,“ odvetil hostinský: „je veselá a zdravá, ale napriek tomu musí zomrieť.“ „A prečo?“ spýtal sa poľovník. „Vonku pred mestom stojí vysoká hora, v ktorej býva drak, ktorý musí dostať každý rok jednu pannu, inak spustoší celú krajinu. Ale všetky panny už zožral, nezostala žiadna okrem princeznej, preto nie je pomoci, tentoraz musí drakovi dať ju, zomrie zajtra za úsvitu.“ „Prečo draka nezabili?“ pýtal sa poľovník. „Ach,“ povzdychol hostinský: „toľko rytierov to už skúšalo, ale všetci zaplatili životom. Kráľ sľúbil tomu, kto draka premôže, svoju dcéru za ženu a po jeho smrti aj celú ríšu.“

Na to poľovník nič nepovedal, ale na druhý deň vzal svoje zvieratá a vystúpili na Dračiu horu. Bol tam kostolík, v ktorom stáli na oltári tri naplnené poháre a pri tom nápis: „Kto tie poháre vypije, ten sa stane najsilnejším mužom na svete a dokáže vládnuť tým mečom, ktorý je zakopaný pod prahom.“ Chlapec sa síce nenapil, ale vyšiel von a našiel ten meč. Ten bol však taký ťažký, že s ním nehol. Tak sa vrátil k oltáru a vypil všetky poháre a hľa! Teraz už bol dosť silný, aby meč zodvihol a mohol ním vládnuť.

Medzitým nadišla hodina, keď mala byť princezná vydaná drakovi, tak ju hore sprevádzali kráľ a všetci dvorania. Dievča už z diaľky videlo na Dračej hore stáť poľovníka so zvieratami a myslelo si, že tam na ňu čaká drak, a tak sa vzoprelo a nechcelo ísť ďalej. Ale nebolo pomoci, celé mesto by bolo kvôli nej stratené, musela ísť. Zarmútený kráľ a dvorania sa obrátili k domovu, len kráľovský maršal mal zostať nablízku a pozorovať, čo sa bude diať. Keď princezná vyklopýtala hore, nestál tam drak, ale mladý poľovník, ktorý ju utešoval, že ju chce zachrániť, a tak ju zaviedol do kostolíka a tam ju zavrel.

A skôr než by človek kýchol, bol tu drak! Prihnal sa s veľkým krikom, a keď uvidel poľovníka, od údivu zakrútil svojimi siedmimi hlavami a povedal: „Čože tu hore zamýšľaš?“ Poľovník odvetil: „Chcem s tebou bojovať!“ Drak povedal: „Už som porazil mnohého udatného rytiera, s tebou budem tiež hneď hotový.“ A vychrlil zo svojich siedmich chrtánov oheň, aby zapálil suchú trávu; v tej páľave a dyme sa mal chlapec uškvariť a udusiť. Ale pribehli verné zvieratá a oheň zadupali do zeme. Drak sa teda na poľovníka osopil, ale ten sa rozmachol kúzelným mečom, až to vzduchom zasvišťalo, a jednou ranou zrazil drakovi tri hlavy. To draka poriadne nahnevalo, zdvihol sa do výšky, pľul ohnivé plamene a chcel sa na chlapca vrhnúť, ale ten opäť švihol mečom a znova mu odsekol tri hlavy. Teraz bola obluda celá zmätená, padla dolu a z posledných síl sa hnala na poľovníka, ale ten jej odsekol poslednú hlavu aj chvost, a keďže bol celkom vysilený, zavolal svoje zvieratá a tie draka roztrhali na kusy.

Keď boj skončil, otvoril mladík kostolík a tam našiel princeznú ležať v mdlobách na zemi. Vyniesol ju von, a keď prišla opäť k sebe a otvorila oči, ukázal jej roztrhaného draka a povedal jej, že je oslobodená. Ona sa zaradovala a povedala: „Teraz sa staneš mojím milovaným manželom, veď môj otec ma sľúbil tomu, kto draka zabije.“ Potom si zložila z krku svoj koralový náhrdelník a rozdelila ho medzi zvieratá, aby ich odmenila, a lev k tomu dostal ešte zlatý zámoček. Poľovníkovi darovala šatku, na ktorej bolo vyšité jej meno. Chlapec potom išiel a vyrezal z dračích hláv jazyky, zabalil ich do šatky a dobre ju schoval. Keď sa tak stalo, povedal panne: „Sme obaja unavení, trochu si pospíme.“ A ona súhlasila, tak si ľahli do trávy a mladík povedal levovi: „Ty stráž, aby nás v spánku nikto neprepadol.“ A obaja zaspali. Lev si ľahol vedľa nich, aby strážil, ale bol z toho boja tiež unavený, takže zavolal medveďa a povedal mu: „Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, keď niekto príde, tak ma zobuď!“ Medveď si ľahol vedľa leva, ale keďže sa mu z toho bojovania tiež zlepovali viečka, zavolal vlka: „Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, keď niekto príde, tak ma zobuď!“ Vlk si ľahol vedľa medveďa, ale aj on bol celý malátny, a tak zavolal líšku: „Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, keď niekto príde, tak ma zobuď!“ Líška si ľahla vedľa vlka, ale aj na ňu išiel spánok, tak zavolala zajaca: „Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, keď niekto príde, tak ma zobuď!“ Zajac si urobil pohodlie vedľa líšky, ale aj on bol tým bojom vyčerpaný a nebol nikto, koho by mohol zavolať, a tak zaspal. Tak princezná, poľovník, lev, medveď, vlk, líška aj zajac spali a spali naozaj hlbokým spánkom.

Zatiaľ sa kráľovský maršal, ktorý to všetko z diaľky pozoroval a videl, že drak s princeznou neodletel a hore sa rozhostil pokoj, osmelil a vydal sa hore. Na návrší ležal roztrhaný a rozsekaný drak a opodiaľ princezná, akýsi poľovník a zvieratá a všetci boli ponorení do hlbokého spánku. A keďže maršalovo srdce bolo z rydzieho zlata, tak studené a zlopovestné, vzal svoj meč a odsekol mladíkovi hlavu. Potom schmatol princeznú do náručia a niesol ju preč. Vtedy sa dievča prebudilo a zľaklo sa, ale maršal jej povedal: „Si v mojej moci, musíš povedať, že som to bol ja, kto draka zabil.“ „To nemôžem,“ odvetila: „veď to urobil ten poľovník so svojimi zvieratami.“ Vtedy jej maršal pohrozil svojím zakrvaveným mečom, že ju zabije, ak ho neposlúchne, a bolo to! Priviedol princeznú kráľovi, ktorý bol bez seba od radosti, keď milované dieťa opäť uvidel, veď si myslel, že ju dávno roztrhal drak. Maršal povedal: „Ja som draka zabil a princeznú aj celú ríšu oslobodil, preto ju žiadam za ženu, ako bolo sľúbené.“ Kráľ sa spýtal dievčaťa: „Je to pravda, čo hovorí?“ „Áno,“ odvetilo dievča: „pravda to byť musí. Ale ja ťa prosím, otec, o odklad, vydám sa až za rok a deň.“ Chovala v srdci nádej, že za ten čas sa niečo dozvie o svojom milom poľovníkovi.

Na Dračej hore zatiaľ ležali zvieratá vedľa svojho mŕtveho pána a spali. Vtedy priletel veľký čmeliak a sadol si zajacovi na nos, ale ten ho odohnal labkou a spal ďalej. Čmeliak priletel druhýkrát, ale zajac sa zase ohnal a spal ďalej. Tak priletel čmeliak tretíkrát a zajaca do nosa bodol, to už ušiak predsa len vyskočil. A keď už bol hore, tak zobudil líšku, líška zobudila vlka, vlk medveďa, medveď leva. A keď sa lev prebudil, uvidel, že princezná je preč a jeho pán je mŕtvy. To ho dalo do revu a krikľúnstva: „Kto to urobil? Medveďu, prečo si ma nezobudil?“ Medveď sa spýtal vlka: „Prečo si ma nezobudil?“ A vlk sa spýtal líšky: „Prečo si ma nezobudila?“ A líška zajaca: „Prečo si ma nezobudil?“ Úbohý zajac sa nemal koho pýtať, a tak vina ostala na ňom a vyzeralo to, že je s ním koniec. Vtedy sa dal do prosenia: „Nezabíjajte ma! Ja nášho pána zase privediem k životu. Viem o jednej hore, na ktorej rastie koreňček, komu ho človek dá do úst, ten je hneď vyliečený zo všetkých chorôb aj zranení, aj keby to bola smrť. Ale tá hora leží dvesto hodín odtiaľto.“ Lev povedal: „Utekaj a hľaď, aby si bol do dvadsiatich štyroch hodín späť aj s tým koreňčekom!“

Svet taký zajačí cval ešte nevidel, pretože počas dvadsiatich štyroch hodín bol naozaj späť a doniesol koreňček. Lev priložil poľovníkovi hlavu k telu a zajac mu strčil koreňček do úst a za malú chvíľu telo zrástlo, začalo biť srdce a poľovník bol zase živý. Prebudil sa a veľmi sa zľakol, keď nevidel princeznú, a pomyslel si: „Kým som spal, odišla, asi ma nechcela.“ A bolo mu smutno, bolo mu neveselo a ani si nevšimol, že má hlavu obrátene. To ten zbrklý lev mu ju tak nasadil. Prišlo mu to čudné až okolo obeda, keď chcel niečo zjesť, vtedy uvidel, že mu hlava stojí nad chrbtom a nemohol to pochopiť a pýtal sa zvierat, čo sa s ním v spánku dialo. Tak musel lev s pravdou von, rozprával mu, že od únavy všetci zaspali, a keď sa prebudili, našli ho mŕtveho s odseknutou hlavou, zajac doniesol koreň života, ale v zhone mu dali tú hlavu obrátene, ale že tú chybu hneď napraví. Priskočil k mladíkovi, utrhol mu hlavu, nasadil ju správne a zajac ho opäť vyliečil koreňčekom. Poľovníkovi však na radosti nepribudlo, bol smutný z toho, že ho princezná opustila; ťahal svetom a nechal svoje zvieratá, aby ľuďom tancovali pre radosť.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

A ako tak putoval svetom, práve za rok a deň sa zase dostal do toho mesta, kde oslobodil princeznú od draka, ale celé mesto bolo tentoraz pokryté rudým šarlátom. Vtedy sa spýtal hostinského: „Čo to má znamenať? Pred rokom bolo mesto v čiernom flóre a dnes má kabát z rudého šarlátu.“ Hostinský odpovedal: „Pred rokom bola naša princezná kvôli drakovi na vlásku, ale kráľovský maršal s ním bojoval a zabil ho. Zajtra bude svadba, preto je mesto celé v radosti.“ Na druhý deň, keď mala byť svadba, povedal poľovník okolo obeda hostinskému: „Čo tomu hovoríte, pán hostinský, že u vás dnes zjem chlieb z kráľovskej tabule?“ „No, na to, že to nie je pravda, si pokojne vsadím sto zlaťákov!“ Mladík stávku prijal a ešte sto ďalších pridal. Potom privolal zajaca: „Utekaj na zámok, milý ušiak, a prines mi chlieb, ktorý jedáva sám kráľ.“

Potom sa vydal zajačik na cestu, pretože nemal, koho by za seba poslal. Bolo mu jasné, že len čo sa ukáže v uliciach mesta, vydajú sa za ním všetky psy z okolia, pretože taký zajac je pre mestské psy chutné sústo. No, nemýlil sa. Pelášil mestom nasledovaný psami, kľučkoval, koľko mohol, ale striasť sa ich mu nepodarilo. Našťastie mal na ceste strážnicu, tak tam za chrbtami vojakov vletel a psy za ním. Lenže toto psie zhromaždenie sa strážam vôbec nepáčilo, vojaci schmatli, čo bolo po ruke, a psiská vyhnali von. Keď zajac videl, že sa vonku takto vyčasilo, utekal rovno cestou do zámku a rovno k princeznej, sadol si pod jej stoličku a škrabol ju labkou do nohy. Princezná povedala: „Choď preč!“, pretože si myslela, že je to jej psík. Ale zajac ju škrabol druhýkrát a ona syčala: „Zmizni!“ Ale zajac sa nedal tým odmietaním zmiasť a škrabol princeznú do tretice. Vtedy sa pozrela dolu a spoznala zajačika podľa jeho koralového obojku. Vzala ho na lono, zaniesla do svojej komnaty a pýtala sa: „Milý zajačik, čo chceš?“ On odvetil: „Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a poslal ma, aby som poprosil o chlieb, ktorý jedáva sám kráľ.“ Princeznej poskočilo srdce od radosti, zavolala pekára a prikázala mu, aby doniesol chlieb, ktorý upiekol pre kráľa. Vtedy zajačik povedal: „Nech ma pekár donesie aj s tým chlebom späť, inak ma roztrhajú mäsiarske psy.“ A tak musel pekár s chlebom aj zajacom až ku dverám hostinca. Tam položil zajačika na zem, ten sa postavil na zadné nohy, do predných labiek vzal chlieb a doniesol ho svojmu pánovi. „Pozrite, pán hostinský, vašich sto zlatých je mojich.“ Hostinský sa čudoval, ale poľovník pokračoval: „No, chlieb by som mal, ale teraz by som zjedol aj z kráľovskej pečienky.“ Hostinský povedal: „Tak to by som rád videl,“ ale staviť sa už nechcel. Poľovník zavolal líšku a povedal: „Moja líštička, choď a prines mi pečienku, ktorú jedáva sám kráľ.“

Líška si vedela rady, išla na to líščím spôsobom, plížila sa kútmi a zákutiami, pretiahla sa stokami a uličkami, aniž by si ju psy všimli, a zastavila sa až vo svadobnej sieni, kde sa usadila pod stoličkou, na ktorej sedela princezná. A keďže u zajaca to fungovalo, aj ju škrabla na nohe. Tentoraz sa princezná hneď pozrela dolu a spoznala líšku podľa koralového obojku, vzala ju so sebou do komnaty a pýtala sa: „Milá líška, čo chceš?“ Odvetila: „Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som poprosila o pečienku, ktorú jedáva kráľ.“ Tak dala zavolať kuchára a prikázala mu, aby kráľovskú pečienku zaniesol až ku dverám hostinca. Tam od neho líška misu vzala, chvostom odohnala hladné muchy, ktoré chceli ochutnávať, a zaniesla ju pánovi. „Pozrite, pán hostinský,“ povedal poľovník: „chlieb a mäso by tu bolo, ale rád by som si dal aj kapustu.“ Zavolal vlka a povedal: „Milý vlku, choď a prines mi kapustu, ktorú jedáva sám kráľ.“

Vlk, ktorý sa nikoho nebál, išiel na zámok rovno cestou. Keď vpochodoval do svadobnej siene, prišiel k princeznej a zatiahal ju zozadu za šaty. Obzrela sa a hneď ho podľa koralového obojku spoznala. Vzala ho do svojej komnaty a pýtala sa: „Milý vlku, čo chceš?“ Odvetil: „Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som poprosil o kapustu, ktorú jedáva sám kráľ.“ Tak dala predvolať kuchára, ktorý musel kráľovskú kapustičku zaniesť až ku dverám hostinca. Tam od neho vzal vlk misu a doniesol ju pánovi. „Pozrite, pán hostinský,“ povedal poľovník: „už mám chlieb, pečienku, kapustu, ale rád by som mal aj kúsok tej torty, čo jedáva sám kráľ.“ Zavolal teda medveďa a povedal: „Milý medveďu, ty máš tiež rád sladké, choď a prines mi kus torty, ktorú jedáva sám kráľ.“

Medveď sa hrnul na zámok a všetko mu išlo z cesty. Keď pribehol ku kráľovskej stráži, zamierili naňho vojaci flintami, že ho ďalej nepustia. Ale on sa len zdvihol do výšky a pustil na nich trochu tej medvedej hrôzy a bolo to! Vojaci od samej hrôzy popadali a on išiel rovno cestou k princeznej, postavil sa za jej stoličku a trochu zabrblal. Princezná sa otočila, hneď medveďa podľa koralového obojku spoznala a prikázala mu ísť s ňou do jej komnaty a tam sa vypytovala: „Milý medveďu, čo chceš?“ Odvetil: „Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som doniesol kus torty, ktorú jedáva sám kráľ.“ Zavolala cukrára, ten musel vziať kráľovskú tortu a zaniesť ju až ku dverám hostinca. Tam medveď najprv ochutnal, potom uznanlivo kývol, misu od cukrára vzal a doniesol ju pánovi. „Pozrite, pán hostinský,“ povedal poľovník: „mám chlieb, pečienku, kapustu aj tortu, teraz už len to víno, čo pije sám kráľ.“ A zavolal leva a povedal: „Milý leve, ty sa tiež rád napiješ, choď a prines mi víno, ktoré pije sám kráľ.“

Keď sa lev bral ulicami, boli tieto zrazu bez ľudí, a keď prišiel ku kráľovskej stráži, vyzerali vojaci odhodlane a chceli mu zatarasiť cestu, ale stačilo jedno levie zívnutie a rozutekali sa. Lev kráčal nerušene až do kráľovskej siene, kde zaklopal chvostom na dvere. Vtedy vyšla von princezná, ktorá sa leva najprv veľmi zľakla, ale potom ho spoznala podľa zlatého zámočku na koralovom obojku a prikázala mu ísť s ňou do jej komnaty, kde sa vypytovala: „Milý leve, čo chceš?“ Odvetil: „Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som poprosil o víno, ktoré pije sám kráľ.“ Tak musel pribehnúť pivničiar, aby levovi podal víno, ktoré pije kráľ. Lev povedal: „Idem s ním do pivnice, aby som videl, či ma nešidí.“ Tak išli dolu, a keď tam prišli, chcel pivničiar natočiť zo suda obyčajného vína, ktoré pijú kráľovi sluhovia, ale lev povedal: „Stoj! Ja to víno najprv ochutnám!“ Natočil si pol mázu a naraz to vypil. „Nie,“ povedal: „to nie je víno pre kráľa!“ Pivničiar sa naňho krivo pozrel, ale išiel, aby natočil víno zo suda, ktorý bol pre maršala. Lev povedal: „Stoj! Ja to víno najprv ochutnám!“ Natočil si pol mázu a naraz to vypil. „Toto je lepšie, ale stále to nie je víno pre kráľa.“ To už bol pivničiar celý brunátny a povedal: „Čo môže nejaké hlúpe zviera rozumieť vínu?“ To sa levovi nepáčilo, tak mu posadil za ucho pohlavok, až pivničiar spadol na zem. A keď sa zase pozbieral, celý skrotnutý zaviedol leva do jednej odľahlej pivničky, v ktorej ležali sudy s kráľovským vínom. Lev sa dal najprv do ochutnávania, a keď v ňom zmizlo pol mázu drahocenného vína, spokojne sa oblizol a povedal: „Toto by šlo!“ A prikázal pivničiarovi naplniť šesť fliaš. Keď vyšli von, lev sa motal, pretože z toho ochutnávania mu na chrbte sedela opička, a tak mu musel pivničiar chtiac-nechtiac víno zaniesť až pred dvere hostinca. Tam vzal lev kôš s vínom do papule a zaniesol to pánovi.

Poľovník povedal: „Pozrite, pán hostinský, mám chlieb, mäso, kapustu, tortu aj víno, všetko, čo dnes jedáva aj kráľ, tak si teraz ja aj moje zvieratá necháme chutiť.“ A sadol si a jedol a pil a dal aj zajačikovi, líške, vlkovi, medveďovi aj levovi a bol celý rozradostený, pretože pochopil, že ho princezná má stále ešte rada. A keď bol obed na konci, povedal: „Pán hostinský, teraz som sa najedol a napil, ako jedáva a pije kráľ, teraz pôjdem na kráľovský dvor a ožením sa s princeznou.“ Tomu sa hostinský naozaj podivil: „To ťažko, pretože princezná už jedného ženícha má a dnes oslavuje svadbu.“ Vtedy poľovník vytiahol šatku, ktorú mu dala princezná na Dračej hore a v ktorej bolo uložených sedem dračích jazykov, a povedal: „K tomu mi pomôže to, čo mám tu v ruke.“ Hostinský sa pozrel na šatku a povedal: „Keby som všetkému veril, tomuto neuverím a vsadím na to celý dom aj dvor.“ Poľovník vzal mešec s tisíc zlaťákmi, položil ho na stôl a povedal: „A ja vsadím toto!“

Medzitým sa kráľ vypytoval princeznej: „Čo chceli všetky tie divé zvieratá, ktoré prišli do môjho zámku až k tebe a potom zase odišli?“ Vtedy odvetila: „Ja ti nemôžem a nesmiem nič povedať. Ale ak chceš vedieť viac, pošli po pána tých zvierat a pýtaj sa jeho.“ Kráľ teda poslal jedného sluhu do hostinca, aby toho cudzinca pozval na zámok, a sluha prišiel práve v tej chvíli, keď sa poľovník stavil s hostinským. „Vidíte, pán hostinský, už ma pozývajú na zámok, ale ja ešte nepôjdem!“ A sluhovi povedal: „Nechávam pána kráľa pozdravovať a nech mi najprv pošle kráľovské šaty, kočiar so šesťzáprahom a sluhov, ktorí ma budú sprevádzať.“ Keď kráľ počul odpoveď, spýtal sa dcéry: „Čo mám robiť?“ Tá povedala: „Urobte, čo si praje, bude to k dobrému.“ Tak poslali šaty, kočiar so šesťzáprahom aj sluhov, ako si poľovník želal, a keď ich tento videl, povedal: „Pozrite, pán hostinský, teraz je to tak, ako som si želal.“ Obliekol si kráľovské šaty, vzal šatku s dračími jazykmi a išiel ku kráľovi.

Keď ho kráľ videl prichádzať, spýtal sa dcéry: „Ako ho mám privítať?“ „Choďte mu v ústrety, bude to k dobrému.“ Tak kráľ vstal a šiel hosťovi v ústrety a jeho dcéra ho nasledovala. Kráľ poľovníka posadil vedľa seba a dcéry, maršal ako ženích sedel na druhej strane. Práve prinášali sedem dračích hláv a kráľ povedal: „Počujte, tých sedem hláv odsekol drakovi kráľovský maršal, preto dnes dostane moju dcéru za ženu.“ Vtedy poľovník vstal, sedem dračích chrtánov otvoril a podivil sa: „Kdeže je tých sedem dračích jazykov?“ Maršala to naľakalo, prehltol, zbledol a lapal po dychu. Ale potom sa vzmužil a povedal: „Každé malé dieťa vie, že draci žiadne jazyky nemajú.“ Ale poľovník odvetil: „Luhárom by mali trhať jazyky! Dračie jazyky sú však dôkazy víťaza!“ A rozbalil šatku a každý jazyk vstrčil do správnej hlavy a tie pasovali ako uliate. Potom rozprestrel šatku, na ktorej bolo vyšité princeznino meno, ukázal jej ju a spýtal sa, komu ju dala. Princezná povedala: „Tomu, kto zabil draka.“ Potom zavolal svoje zvieratá, vzal každému z krku jeho koralový obojok a levovi navyše zlatý zámoček a všetko to opäť ukázal princeznej a spýtal sa, komu to patrí. Odvetila: „Tie obojky a zlatý zámoček patrili mne, ja som ich rozdelila medzi tie zvieratá, keď pomohli premôcť draka.“ A poľovník pokračoval: „Keď som odpočíval unavený po boji a zaspal, prišiel maršal a odsekol mi hlavu. Potom princeznú odviedol preč a donútil ju povedať, že zabil draka. Že je to lož, dokazujem tými jazykmi, tou šatkou a tým koralovým náhrdelníkom.“ A potom rozprával, ako ho zvieratá pomocou kúzelného koreňčeka vyliečili a ako celý rok putoval svetom a nakoniec sa vrátil sem a tu sa od hostinského dozvedel o maršalovom podvode. Vtedy sa kráľ spýtal dcéry: „Je to pravda, že zabil draka?“ „Áno, je to pravda, teraz ti to môžem povedať, pretože sa pravda na svetlo božie dostala bez môjho pričinenia, pretože ja som musela prisahať. Preto som tiež chcela, aby svadba bola až za rok.“

Teraz už svadbe nestálo nič v ceste. Predtým ešte zavolali dvanásť radcov, aby nad zradným maršalom vyniesli súd. Boli to sudcovia múdri a spravodliví, a tak rozhodli, že maršala treba priviazať k štyrom volom a potom tie voly každého hnať na inú svetovú stranu, tak človek platí za zradu svojho kráľa. Keď bol maršal popravený, kráľ odovzdal svoju dcéru poľovníkovi a vymenoval ho vo svojej ríši za miestodržiteľa. Svadba bola naozaj veľkolepá, a keď bola na konci, poslal poľovník po svojho otca aj po toho druhého, ktorý sa ich kedysi ujal v lese, a oboch zahrnul pokladmi. Nezabudol ani na hostinského, dal ho priviesť a povedal mu: „Pozrite, pán hostinský, oženil som sa s princeznou, váš dom aj statok sú moje.“ Hostinský prisvedčil: „Áno, tak je po práve.“ Mladík však povedal: „Choďte v pokoji, dobrý človeče, podržte si svoj dom aj dvor, k tomu vám ešte darujem tisíc dukátov.“

Čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Mladý kráľ a jeho kráľovná žili šťastne a spokojne. Kráľ jazdil často na lov, pretože to bola jeho veľká radosť a jeho verné zvieratá ho sprevádzali. Neďaleko zámku ležal les, o ktorom behali medzi ľuďmi rôzne táraniny, vraj je nebezpečný, a keď tam niekto zablúdil, už ho nikto nikdy nevidel. Mladý kráľ však nebol k udržaniu, také miesto na lov si nemohol nechať ujsť, a tak na starého kráľa tak dlho dotieral, kým mu to jedného dňa nedovolil. Dali mu so sebou veľký sprievod, ale keď prišli do lesa, uvidel kráľ snehobielu laň, a tak povedal svojim ľuďom: „Počkajte tu, kým sa nevrátim, chcem to krásne zviera uloviť sám.“ A išiel do hlbín lesa a jeho zvieratá ho nasledovali. Sluhovia zatiaľ čakali a čakali a už bol večer, ale kráľa nikde. Tak išli na zámok a rozprávali to mladej kráľovnej: „Mladý kráľ prenasledoval do kúzelného lesa bielu laň a už sa nevrátil.“ A kráľovná sa zahalila do smútku.

A ako to bolo s mladým kráľom? Uháňal za laňou, ale nemohol ju dostihnúť, keď si už myslel, že ju má na dostrel, rozplynula sa mu pred očami a znova sa objavila v diaľke. Stále mu unikala, až nakoniec celkom zmizla. Až teraz zbadal, že sa dostal hlboko do lesa, vzal teda lesný roh a zatrúbil naň, ale neprišla žiadna odpoveď, veď bol už príliš ďaleko a jeho ľudia ho nepočuli. A na kraj sa zniesla noc a kráľovi bolo jasné, že toho dňa sa už domov nedostane, zoskočil teda z koňa, aby si rozložil oheň, pri ktorom prečká noc. Keď potom sedel pri ohni a jeho zvieratá ležali okolo neho, zdalo sa mu, že počuje čísi hlas. Obzrel sa, ale nikoho nevidel. O chvíľu nato opäť počul vzdychnutie a prichádzalo odniekiaľ zhora, a keď zdvihol oči, uvidel na strome sedieť akúsi starenu, ktorá tam nariekala: „To je mi ale zima! To je mi ale zima!“ Zavolal na ňu: „Tak poď dolu a ohrej sa!“ Ale ona povedala: „Kdeže, tie tvoje zvieratá ma pohryzú.“ Odvetil: „Tie ti nič neurobia, mamka, len poď dolu.“ Tá úbohá starenka bola však v skutočnosti čarodejnica a povedala: „Hodím ti dolu prútik, panáčik, keď ich ním prešľaháš po chrbtoch, neurobia mi určite nič.“ A mladý kráľ neváhal, a každé zviera švihol prútikom a bolo to! Namiesto živých tvorov tu ležala kôpka mŕtvych balvanov. Teraz bola čarodejnica pred zvieratami naozaj v bezpečí, skočila dolu, schmatla prútik a švihla ním aj kráľa. Potom si veselo zatancovala, ako sa jej tento čarodejnícky kúsok podaril. Kamene odtiahla k jednej starobylej hrobke, okolo ktorej už ležali spústy takých kameňov rozličných tvarov a veľkostí.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

A mladý kráľ neprichádzal a kráľovná bola zo dňa na deň smutnejšia.

Jedného dňa sa stalo, že ten druhý z bratov, ktorý sa pri rozlúčke vydal na východ, prišiel do kráľovstva, kde vládol jeho brat. Hľadal si nejakú službu, ale nikto poľovníka nepotreboval, tak si zarábal na živobytie tým, že hral a jeho zvieratá k tomu tancovali. Ako tak krajinou vandroval, napadlo ho, že by sa mohol pozrieť k tomu rázcestiu a skontrolovať nôž, ktorý tam vtedy s bratom zarazili. Keď tam prišiel, bola bratova strana noža sčasti zhrdzavená, čo ho vyľakalo: „Môj brat je vo veľkom nebezpečenstve, ale azda ho ešte môžem zachrániť, polovica noža je ešte čistá.“ Tak sa vydal so zvieratami na západ, až prišiel k bránam kráľovského mesta. Stráže mu vyšli v ústrety a pýtali sa, či ho majú ohlásiť u kráľovnej, ktorá je už polomŕtva od strachu a bolesti, že zahynul v kúzelnom lese. Strážcovia totiž verili, že on sám je mladý kráľ, taký podobný bol svojmu bratovi a k tomu mal so sebou aj tie zvieratá. Poľovník poznal, že vojaci hovoria o jeho bratovi, a pomyslel si: „Bude lepšie, keď sa budem vydávať za neho, tak ho dokážem lepšie zachrániť.“ Preto sa nechal odviesť na zámok, kde ho prijali s veľkou radosťou. Mladá kráľovná si myslela, že to je jej manžel, a pýtala sa ho, prečo bol tak dlho preč. Odvetil: „Stratil som sa v lese a nemohol som nájsť cestu späť.“ Večer, keď sa odobrali na kráľovské lôžko, položil medzi seba a kráľovnú obojstranne brúsený meč. Kráľovná netušila, čo to má znamenať, ale neodvážila sa spýtať.

Brat zostal na zámku pár dní a vyšpehoval všetko, ako sa to má s kúzelným lesom, potom povedal: „Musím hľadať tam.“ Starý kráľ a kráľovná mu to rozličným spôsobom vyhovárali, ale on trval na svojom a vytiahol s veľkým sprievodom k lesu. Keď tam prišli, viedlo sa mu ako jeho bratovi, uvidel bielu laň a povedal: „Zostaňte tu a čakajte na mňa, kým sa nevrátim, chcem to krásne zviera uloviť sám.“ A išiel ďalej do lesa a jeho zvieratá ho nasledovali. Ale laň nemohol dostihnúť, a keď celkom zmizla, bol hlboko v lese a musel tam prenocovať. Rozložil oheň a vtedy sa to na strome dalo do vzdychania: „To je mi ale zima! To je mi ale zima!“ Pozrel sa hore a sedela tam čarodejnica. Povedal: „Keď je ti zima, poď dolu, mamka, a ohrej sa.“ Ona odvetila: „Kdeže, tie tvoje zvieratá ma určite pohryzú.“ „Neboj sa, nič ti neurobia.“ Vtedy zvolala: „Hodím ti dolu prútik, keď ich ním švihneš, tak mi neublížia.“ Keď to poľovník začul, prišlo mu to babské táranie podozrivé a povedal: „Svoje zvieratá biť nebudem, len poď dolu alebo ťa prinesiem.“ Vtedy zvolala: „To skús! Ty mi nič urobiť aj tak nemôžeš.“ Ale poľovník odvetil: „Ak nezlezieš, zostrelím ťa.“ Baba sa zasmiala: „Len si strieľaj, hlupák, tvojich gúľ sa nebojím.“ Tak zamieril a strelil, ale olovené gule sa od čarodejnice odrazili, len to zabzučalo a ona sa smiala: „Ani ma netrafíš.“ Ale poľovník si vedel rady, utrhol si tri strieborné gombíky a nabil nimi pušku, veď proti striebru je každé zlo krátke, a keď vystrelil, spadla čarodejnica s krikom dolu.

Poľovník k nej hneď priskočil, pritlačil ju nohou k zemi a povedal: „Ty stará čarodejnica, ak mi okamžite nepovieš, kde je môj brat, tak ťa schmatnem a hodím do ohňa.“ Babe bolo do jaj a vaj, prosila o milosť a povedala: „Leží so svojimi zvieratami skamenený pri hrobke.“ Vtedy ju donútil, aby mu ukázala cestu, a ďalej jej hrozil: „Teraz, ty stará čarodejnica, môjho brata a všetky stvorenia, ktoré tu ležia, zase oživíš, inak ideš do ohňa!“ Čarodejnica schmatla akýsi prút a švihala mŕtve kamenie, švih! a švih! A namiesto kameňov tu v okamihu boli zástupy ľudí a zvierat, rôznych remeselníkov, krajanov, potulných kramárov a ovčiarov a medzi nimi aj mladý kráľ a jeho zvieratá, a tí všetci mu ďakovali za vyslobodenie a ťahali domov a bratia si padli okolo krku a plakali od radosti, že sa zase v zdraví stretli. A čarodejnica? No, tú vám schmatli, zviazali a hodili ju do ohňa, kde zhorela na popol. A keď ten popol celkom vychladol, tu sa celý les zrazu rozjasnil a zosvetlel, bol plný zveri a vtákov, a človek odtiaľ mohol vidieť až do kráľovského zámku, ktorý bol tri hodiny cesty ďaleko.

Teraz sa bratia spoločne vydali na zámok a cestou si jeden druhému rozprávali, ako sa im po celý ten čas darilo. A keď ten mladší brat povedal, že sa stal kráľom tejto ríše, tu mu ten druhý povedal: „To som poznal hneď, keď som prišiel do mesta a poobzeral sa po tebe. Dostalo sa mi kráľovskej úcty, mladá kráľovná ma mala za manžela a musel som po jej boku nielen jesť, ale aj spať v tvojej posteli.“ Keď to mladý kráľ počul, posadol ho démon žiarlivosti a nepríčetnosti, vytiahol meč a odsekol bratovi hlavu. Keď sa potom na mŕtveho pozeral, hnev aj žiarlivosť boli preč a on plakal od ľútosti a nahlas nariekal: „Môj brat ma vyslobodil a ja som ho za to zabil!“ Vtedy k nemu prišiel jeho zajačik a ponúkol mu, že prinesie kúzelný koreňček. Kráľ sa zaradoval a zajac pelášil a pelášil s vetrom o závod, doniesol koreňček a bolo to ešte včas, aby mŕtveho oživil; a ten vám nič nespozoroval.

Potom šli bratia ďalej a mladý kráľ povedal: „Vieš čo? Vyzeráš rovnako ako ja, máš kráľovské šaty ako ja, máš zvieratá ako ja. Vstúpime do mesta každý zvlášť protiľahlou bránou a potom spoločne predstúpime pred kráľa.“ Starému kráľovi sa zo správy, že stráže od oboch brán hlásia, že sa vracia mladý kráľ so zvieratami z lovu, zatočila hlava. „To predsa nie je možné, tie brány ležia hodinu cesty od seba!“ Medzitým však prichádzali obaja bratia a stúpali po schodoch hore. Vtedy kráľ povedal princeznej: „Povedz mi, ktorý z nich je tvoj manžel? Vyzerajú jeden ako druhý, ja to nepoznám.“ Princezná sa zľakla, pretože to povedať nemohla, ale vtedy jej prišiel na myseľ jej koralový náhrdelník, ktorý dala zvieratám. Bežala k levovi a pri tom, na ktorého krku našla zlatý zámoček, sa zastavila: „Ten, ktorého nasleduje tento lev, to je môj pravý manžel.“ Vtedy sa mladý kráľ zasmial a povedal: „Áno, to je ten pravý.“

A potom si sadli spoločne k stolu, jedli a pili a boli veselí a spokojní. Večer, keď líhal mladý kráľ na lôžko, kráľovná sa spýtala: „Prečo si ty predošlé noci kládol na posteľ ten nabrúsený meč? Ja som si myslela, že ma chceš zabiť.“ A vtedy kráľ až spoznal, akého verného brata má.