Tri ruže na jednom stonke

Na jednom osamelom gazdovstve, ktoré stálo blízko hlbokého a čierneho jedľového lesa, býval kedysi gazda, ktorému už pred rokmi zomrela žena. Našťastie mal dve odrastené krásne dcéry, jednu svetlovlasú a druhú čiernovlasú. Tie mu viedli domácnosť, dozerali na chlev a kurníky a pomáhali aj vonku na poli, ako najlepšie vedeli. Mali to zariadené tak, že vždy jedna pomáhala otcovi pri roľníckej práci, zatiaľ čo tá druhá ostala doma a starala sa o domácnosť. Toto usporiadanie malo svoje opodstatnenie, pretože tie dve sestry sa nesnášali a nikto vlastne nevedel povedať prečo. Kvôli každej maličkosti sa celé hodiny škriepili a handrkovali, inokedy zasa na seba celé dni ani nepovedali a len tak popri sebe chodili. Otec ich mal obe rovnako rád a dával si záležať na tom, aby jednu pred druhou nezvýhodňoval. Zakaždým, keď išiel do dediny na jarmok, doniesol im darčeky, ktoré si vždy mohli samy zvoliť.
Jedného dňa sa opäť chystal na jarmok, a tak zavolal dcéry do izby a spýtal sa:
„Veď viete, dnes je dolu v dedine jarmok, čo Vám mám priniesť?“
„Ja by som chcela krásne šaty na nedeľu.“ povedala čiernovláska.
„Ja si želám tri ruže na jednej stonke.“ povedala svetlovláska.
„Tri ruže na jednej stonke? Ak ich niekde zoženiem, budeš ich mať.“ odvetil otec a vybral sa na cestu.
Keď skončil svoje obchody a naobedoval sa v hostinci, kúpil čiernovláske krásne nové šaty. Potom obišiel celý trh dvakrát hore a dolu a aj na ceste domov sa dobre obzeral, ale nikde nevidel tri ruže, ktoré by rástli na jednej stonke. Konečne, to už bol pekný kus od dediny, uvidel v jednej záhrade stáť kvitnúci ružový ker. Pozoroval ho zblízka a naozaj, rástli na ňom tri ruže na jednej stonke, ako si to svetlovláska priala. Bez dlhého rozmýšľania vstúpil do záhrady, schmatol stonku a chcel ruže odtrhnúť.
Odkiaľsi sa zjavil huňatý hnedý medveď a povedal:
„Čo tu hľadáš v mojej záhrade?“ Keď sa gazda spamätal z ľaku, rozprával, že jeho dcéra si želala, aby jej z trhu doniesol tri ruže na jednej stonke. Dlho ich márne hľadal, až na tomto kre ich konečne našiel, azda by si ich mohol odtrhnúť a zobrať domov.
„No, môžeš.“ odvetil medveď „Ale len pod podmienkou. Ráno v tomto čase prídeš a privedieš so sebou dcéru. Nebude Ti to na škodu. Ale ak neurobíš, oč som Ťa požiadal, tak zomrieš!“ Gazda sľúbil, že príde späť, poďakoval za ruže a vybral sa na cestu domov.
Keď vošiel na dvor, dcéry naň už čakali. Čiernovláska ho pozdravila od studne, kde práve naberala vodu pre dobytok. Svetlovláska mu radostne vyšla v ústrety z kuchyne. Keď videla v otcovej ruke vetvičku s tromi ružami, žiarili jej oči šťastím, dlho sa tej kráse obdivovala a potom ruže starostlivo postavila do pohára na okno. Čiernovláska si zatiaľ skúšala nové šaty a pohŕdavo sa smiala, keď videla obyčajné ruže. Keď sa potom dozvedela, že sestra kvôli nim musí zajtra navštíviť divého medveďa, jej zlomyseľná radosť nemala konca:
„Tie svoje ruže budeš musieť draho zaplatiť a už sa nikdy nevrátiš späť!“ Ale svetlovláska povedala:
„Čo otec medveďovi sľúbil, to dodržím.“
Nasledujúceho dňa sa gazda vybral so svetlovláskou do medvedej záhrady. Keď vošli, vyšiel im medveď v ústrety a pýtal sa:
„To je tá dcéra, čo si priala ruže?“
„Áno,“ odvetil otec. Medveď povedal:
„Nechaj ju do západu slnka u mňa. Nič sa jej nestane a nikto jej neublíži.“ To prišlo gazdovi naozaj ťažko, nechať tu dcéru takú osamelú, bez pomoci a ochrany pri divom zvierati, ale čo mu ostávalo iné. Tak sa s ňou rozlúčil a celý deň naňho s obavami myslel. Ale s takými myšlienkami sa naozaj trápiť nemusel. Veď len čo bol medveď s dievčaťom sám, vzal ju opatrne za ruku a viedol do krásneho zámočka, ktorý stál uprostred záhrady, ukrytý medzi stromami a kvitnúcimi kríkmi. Previedol ju všetkými krásne zdobenými komnatami a ukázal jej všetky poklady, čo tam kde boli, perly, zlato, drahokamy, striebro. Toľko nádhery to jednoduché roľnícke dievča ešte nikdy nevidelo a nemohlo od toho oči odtrhnúť.
„Vyber si niečo, čo sa Ti najviac páči.“ povedal medveď, „Ja Ti to darujem, ak ku mne zajtra v tú istú hodinu dobrovoľne prídeš.“
Dievča to sľúbilo, vybralo si jeden náhrdelník a prsteň a večer sa vrátilo spokojne domov.
Keď čiernovláska videla, aké drahocenné šperky si priniesla, závisťou sa takmer zadusila. A pretože sa bála, že by sestra mohla byť pri ďalšej návšteve obdarovaná ešte bohatšie, snažila sa jej nahovoriť strach z medveďa a spracovať ju tak, aby svoj sľub nedodržala a radšej ostala doma. Ale všetky jej reči boli márne a vyšli nazmar. Tak v noci tajne vstala, schmatla sestrine šaty a topánky a ukryla ich do sena v stodole. Takmer celú hodinu ráno svetlovláska hľadala šaty a tušila, že v tom má prsty jej žiarlivá sestra. Ale nedala sa v rozhodnutí, že slovo dané medveďovi dodrží, zviesť, natiahla si nakoniec svoju starú záplatovanú zásteru a na cestu sa vydala bosá.
Ale pretože sa pri tom hľadaní tak dlho zdržala, prišla do záhrady neskoro. Ružový ker stál celý povädnutý, ruže boli matné a bez vône sa krčili medzi listami. Všade tu vládlo hrobové ticho, až z toho človeka zachvátila úzkosť. Svetlovláska medveďa volala, ale nikto jej neodpovedal. Blúdila z jedného konca záhrady na druhý a volala:
„Kde si, môj milý medveď?“ Vtedy konečne započula akýsi šuchot a šelest z ružového kra, a keď tam pribehla, uvidela medveďa, ako tam mŕtvy leží na machu.
Rozplakala sa a holými rukami sa začala predierať tŕnistými vetvičkami, aby zviera zo zajatia ružového kra oslobodila. Vtom sa zrazu povädnuté kvety i listy postavili, ruže opäť zavoňali a medveď otvoril oči.
Potom vyliezol z húštiny von, spadla z neho medvedia koža a zrazu tu stál krásny princ.
„Teraz som konečne vyslobodený!“ povedal:
„Tvoja láska a vernosť mi darovali nový život, a preto Ťa chcem urobiť svojou ženou a kráľovnou.“
Pod tým ružovým krom dal svetlovláske zásnubný bozk a čoskoro nato slávili svadbu a žili spolu šťastne až do konca svojich dní.