Spravodlivý Ahmad a krutý šach

V dávno minulých, dávno zabudnutých časoch vládol v jednej krajine krutý šach. Bavilo ho, keď ľudia strádali, tešil sa, keď tiekla krv nevinných ľudí.
Žil v tej krajine aj starý, sivovlasý a sivobradý mudrc a ten sa už nemohol pozerať na strašné príkoria, ktorými trpel úbohý ľud. Vybral sa teda k šachovi, aby ho napomenul.
Šach starca prijal prekvapivo milo:
„Čože si želáš, sivá brada? Čo odo mňa chceš?“ A starec odpovedal:
„Prišiel som Ťa poprosiť, mocný šach, aby si vládol spravodlivo a zanechal svoje krutosti. Veď či nechceš, aby ľud v Tvojej krajine bol šťastný a spokojný?“
Šach sa veľmi rozčúlil:
„Ty si sa, dedko, zbláznil! Ty mi chceš prikazovať, ako mám vládnuť? Chyťte ho, moji strážcovia! A hneď ho popravte. A popravte aj všetkých dedkov v celej krajine. Každý, komu pučia šediny na hlave, pôjde na smrť! Nech je to ktokoľvek.“
Vydali sa šachovi ľudia po celej krajine a všetkých sivých starcov pobili. Pobili aj šachových vezírov, pobili aj mnoho iných múdrych a vznešených ľudí. Len jeden starec im unikol, starý, múdry Mahmúd, pretože ho jeho syn, spravodlivý Ahmad, ukryl do veľkej truhlice.
Čoskoro našiel šach vo svojej brade sivý vlas a vystrašil sa:
„Je zle! Aj ja začínam šedivieť. A moji ľudia ma s veľkou radosťou zabijú na môj vlastný rozkaz.“
A šach rozmýšľal, ako by sa zbavil svojich šedín, až si spomenul, že kdesi ďaleko na východe, až v Hisárskom pohorí, je vysoká hora a v nej veľká jaskyňa. V tej jaskyni potom pramení voda mladosti, ktorá by mu mohla pomôcť. Rýchlo preto zhromaždil veľké vojsko a vytiahol s ním hľadať vodu mladosti.
Povolali do toho vojska aj Ahmada.
„Beda, čo si počneš, otče, bezo mňa?“ nariekal spravodlivý Ahmad, ale otec sa len múdro usmial:
„Čo by som si počal? Zoberieš ma so sebou, naložíš truhlicu na jeden z vozov, čo pôjdu s vojskom, a povieš, že v nej máš svoj najcennejší majetok.“
Ahmad poslúchol radu svojho otca, a tak starý Mahmúd cestoval s vojskom v truhlici na východ za vodou mladosti. Vždy večer Ahmad tajne otvoril truhlicu, otca nakŕmil a napojil a porozprával sa s ním o tom, čo sa cez deň stalo.
Jedného večera sa opýtal starý Mahmúd svojho syna:
„Nie sú, synku, tu poblíž hory? Cítim, že sa akosi ochladilo.“
„Sú tu hory,“ odpovedal Ahmad. „Všade naokolo sú vysoké hory s vrcholmi v oblakoch. A my tábo­ríme v hlbokej úzkej doline, kadiaľ tečie malá bystrina.“
Mahmúd sa zamračil a povedal:
„Choď, synku, k šachovi a povedz mu, nech presunie tábor vyššie do hôr. Inak bude zle.“
Ahmad bežal k šachovi a povedal mu, čo mu poradil otec.
„A ako bude zle?“ opýtal sa šach.
Ale Ahmad nevedel, čo odpovedať.
A tu sa šach na Ahmada rozkričal, vyhnal ho zo stanu, ale potom predsa len rozkázal, aby sa polovica vojska so svojím táborom presunula vyššie do hôr. Medzi tými vojakmi bol aj Ahmad.
V noci potom prišla strašná búrka, hrom duniel, blesky bili, z mrakov sa liali prúdy vody a voda zaplavila úzku dolinu, mnoho vojakov sa utopilo, stany a vozy odplávali, kone a ťavy zahynuli.
Teraz bol šach rád, že aspoň časť vojska sa podľa Ahmadovej rady zachránila.
„Ten mladík je poriadne prefíkaný,“ povedal si šach.
A vojsko ťahalo ďalej na východ.
Z hôr sa vojsko dostalo do veľkej piesočnatej púšte a začalo trpieť smädom.
„Poraď, otče, kde nájdeme vodu?“ prosil Ahmad otca. „Inak tu zahyneme.“
„Ale nezahyneme,“ usmial sa múdro otec. „Povedz, synku, rastie tu niekde ťaví tŕň?“
„Rastie.“
„To je dobre. Kde je tŕň, tam sú aj včely. A včely Ťa privedú k vode.“
Ahmad vzal motyku a išiel hľadať ťaví tŕň. Naozaj, okolo tŕňa lietalo plno divých včiel. Išiel teda Ahmad za včelami, išiel dlho, veľmi dlho, až prišiel k chumáču trávy a medzi trávou sa leskla malá mláčka. Z nej včely pili.
Ahmad sa zaradoval, vzal motyku, vykopal studničku a potom k nej previedol vojsko. Napili sa ľudia, kone aj ťavy, ani na staručkého otca spravodlivý Ahmad nezabudol.
Keď sa šach dozvedel, kto našiel vodu, znova pokýval hlavou.
„Veru, má ten chlapík pod čiapkou.“
A zase ťahalo vojsko ďalej na východ za vodou mladosti.
Čoskoro dorazili k bystrej rieke a tu šach uvidel na dne sa trblietať dva diamanty, veľké ako holubie vajce. Hneď prikázal najbližšiemu vojakovi, aby po ne skočil, lenže ako vojak rozčeril hladinu, diamanty zmizli. A rovnako sa viedlo aj ostatným.
Rozzlobený šach si dal zavolať Ahmada a povedal mu:
„Keď si taký múdry, vylov z rieky tie diamanty!“
„Áno,“ povedal Ahmad. „Ale nebude to také ľahké. A budeš musieť, mocný šach, počkať do zajtra.“
„Dobre,“ kývol šach a Ahmad sa bežal poradiť s otcom.
„Nerastie nad riekou nejaký strom?“ opýtal sa starý Mahmúd syna, keď mu všetko vyrozprával.
„Rastie. A konáre sa nakláňajú až takmer k druhému brehu.“
„Synku, tie diamanty nie sú na dne rieky, ale na strome,“ múdro sa usmial starec. „Vo vode sa len zrkadlia. Preto ich nikto nemôže vytiahnuť.“
Na druhý deň sa pri rieke zhromaždilo celé vojsko. Všetci boli zvedaví, ako to Ahmad zvládne. Ale Ahmad, namiesto aby skočil do vody, vyliezol na strom.
„Čo robíš na tom strome?“ rozkričal sa naňho šach.
„Lovím diamanty,“ zasmial sa Ahmad, zoskočil zo stromu a podal šachovi dva diamanty, veľké ako holubie vajce.
„Veru, ten mladík vie viac ako jesť pilaf,“ pokýval hlavou šach, ale Ahmadovi ani nepoďakoval.
Napokon dorazilo vojsko do Hisárskeho pohoria k vysokej hore s veľkou čiernou jaskyňou, kde prameňala voda mladosti.
Šach sa zaradoval a bezodkladne poslal do jaskyne vojaka. Ale uplynula hodina, dve a vojak sa nevrátil. Nevrátil sa ani druhý, ani tretí a Ahmad sa dovtípil, že teraz príde rad na neho. Rýchlo preto pospiechal k otcovi, aby sa s ním poradil.
„Tá jaskyňa je, synku, veľmi hlboká a je v nej plno spletitých chodieb. K prameňu vody mladosti sa ľahko dostaneš, cestu späť však ešte nikto nenašiel. Ale poradím Ti. Vezmi so sebou ťavicu, ktorá ešte dojčí mláďa, a to mláďa nechaj pri vchode do jaskyne. Ťavica nájde cestu k mláďaťu a Ťa vyvedie von. A vezmi so sebou dve fľaštičky a ešte dve žaby. V jaskyni totiž pramení nielen voda mladosti, ale hneď vedľa aj voda staroby. Do každého prameňa polož žabu. Z jednej sa stane žubrienka, tam je voda mladosti, druhá zahynie, tam je voda staroby. Naber do fľaštičiek obe vody a šachovi daj napiť vody staroby. Nič iné si nezaslúži.“
Keď sa Ahmad vrátil k jaskyni, už sa po ňom naozaj šach zháňal. A Ahmad urobil všetko tak, ako mu otec poradil. K prameňom vody mladosti a vody staroby došiel ľahko, nabral vody do oboch fľaštičiek, ale späť sa chodba neustále vetvila, a nebyť ťavice, cestu by nenašiel.
Šach mal nesmiernu radosť, keď mu Ahmad podal fľaštičku. Hltavo ju vypil až do dna, aby z nej nikto iný nemal úžitok, a potom vytiahol zrkadlo, aby videl, ako mladne. Ale s hrôzou uzrel v zrkadle obraz sivého starca.
„Čo si mi to priniesol?“ rozkričal sa na Ahmada, vtom však už k nemu pristúpili stráže a bez rečí ho prebodli.
„Splnili sme posledný šachov rozkaz!“ zvolal potom veliteľ stráže a celé vojsko začalo jasať, že nenávidený krutý šach už nie je medzi živými.
Ahmad sa v tom zmätku vytratil a pospiechal k otcovi, aby mu povedal, čo sa stalo.
Starec sa len múdro usmieval a potom sa opýtal:
„A čo urobíš s vodou mladosti?“
„Priniesol som ju Tebe, aby si sa napil,“ povedal spravodlivý Ahmad. „Ty si ju najviac zaslúžiš.“
„Ba nie,“ pokrútil hlavou starý Mahmúd. „Netúžim po mladosti, netúžim po dlhom živote. Prežiť dlhý život nie je žiadne šťastie. Šťastie je prežiť dobrý a užitočný život.“
Ahmad sa zamyslel nad otcovými slovami, a vtom priletel havran a krídlom prevrhol fľaštičku s vodou mladosti. Poslednú kvapku stihol havran ešte vypiť a ostatná voda sa vsiakla do zeme, kde rástla horská borievka.
A preto sa havran dožíva sto rokov a borievka rastie aj tisíc rokov.