Spanilá Ružička

Bola raz jedna lesná žienka, ktorá z dobroty srdca prijala do svojho domu jedného úbohého sirotu, ktorý sa stratil v lese, a starala sa oňho ako skutočná matka. Keď chlapec vyrástol, jedného dňa povedal: „Matka, vydám sa do sveta hľadať Spanilú Ružičku!“ „To je priďaleko, môj synu, a keby si tam aj dokázal dôjsť, zle by si pochodil, lebo ju stráži hrozný drak!“ Ale on sa nedal odradiť, tak mu dala zvonček a povedala: „Keď si budeš niečo priať, zazvoň!“ A chlapec sa vydal na cestu.

A čas bežal, ako to u neho býva zvykom, neúprosne a bez prestania.

Putoval dlho, dlho, stále ďalej a ďalej, až prišiel k veľkému včelému úľu, a tak sa spýtal včelej kráľovnej, či nevie, kde býva Spanilá Ružička. Nevedela, ale povedala mu, nech počká, možno sa to čoskoro dozvedia, a rozoslala všetky včely do sveta, aby priniesli nejakú správu o Spanilej Ružičke. Včely priletely späť naprázdno. Vtedy ich včelia kráľovná prepočítala a jedna chýbala. Nakoniec priletela aj tá; na ceste ochromela a priniesla očakávanú správu, pretože bola u Spanilej Ružičky. Teraz sa však musela znova vydať na cestu s mládencom, aby ho tam doviedla. Najprv ho viedla cez rozľahlú lúku a potom prišli do hlbokého lesa. Na konci toho lesa v jednom veľkom zámku žila Spanilá Ružička.

Chlapec sa na zámku dal najať ako husiar a pásaval vždy blízko zámockej záhrady. Denne tam videl Spanilú Ružičku, ako sa prechádza medzi kvetmi, a bola veľmi krásna. Potom sa dozvedel, že princezná chodí každý večer do mesta na ples. Keď teda opäť nastal večer, vzal svoj čarovný zvonček a zazvonil. Zrazu pred ním stál osedlaný kôň a ležala medená zbroj. Obliekol sa, vyskočil na koňa a išiel do mesta. Na plese tancoval len so Spanilou Ružičkou, lebo aj jej sa ten pekný mládenec páčil. Ešte skôr ako sa bál skončil, tajne sa vytratil, vyskočil na koňa a išiel na zámok. Dievča potom svojej matke rozprávalo o krásnom chlapcovi v medenej zbroji; ten zatiaľ opäť ako obyčajný pastierik strážil husi a kradmo poškuľoval do zámockej záhrady.

Ďalšieho večera išla princezná opäť na ples. Pastierik znova zazvonil, hneď pred ním stál kôň so strieborným postrojom a striebornou zbrojou; obliekol sa a cválal na ples, kde sa celý večer venoval len Spanilej Ružičke a tá z toho mala radosť. Skôr ako sa bál skončil, vytratil sa, nasadol na koňa a ako vietor letel späť na zámok. Nasledujúceho rána rozprávala Spanilá Ružička znova svojej matke o krásnom chlapcovi, ktorý včera prišiel v striebornej zbroji. Ten však opäť strážil husi a len kradmo poškuľoval do zámockej záhrady. Matka bola zvedavá a rada by toho krásneho chlapca tiež spoznala, a tak sa dcéry spýtala, či si ho nejako neoznačila. Tá odvetila, že nie. „Tak si vezmi nabudúce trochu smoly, a keď budeš s ním tancovať, votri mu ju do vlasov.“

Večer išla Spanilá Ružička opäť na ples a smolu si vzala so sebou. Chlapec tretíkrát vytiahol zvonček a zazvonil. V okamihu pred ním stál zlato vystrojený kôň so zlatou zbrojou. Obliekol sa, vyskočil na koňa a o okamih bol v meste. Na plese šiel rovno k princeznej a tancoval len s ňou a ona mu do vlasov votrela trochu smoly. Keď ples končil, opäť sa vytratil, vyskočil na koňa a o chvíľu bol na zámku. Ráno rozprávala Spanilá Ružička svojej matke o tom krásnom mládencovi, ktorý bol včera na plese v zlatej zbroji, a ako mu počas večera votrela do vlasov smolu. Pastierik zatiaľ kradmo nazeral do záhrady.

Keď prišiel na obed do domu, princezná si ho dlho prezerala a spozorovala, že má zlepené vlasy. „Ty si náš záchranca!“ kričala radostne. „To by som bol rád!“ zvolal pastierik. Matka povedala: „Teraz môžeme ujsť, drak ešte spí; ale čoskoro sa zobudí, potom sme stratení!“ Chlapec vyšiel von a trikrát zazvonil, hneď tu stáli pripravení medený, strieborný aj zlatý kôň. Spanilú Ružičku posadil na toho zlatého a prehodil cez ňu zlatý plášť, matku na toho strieborného a obliekol jej strieborný plášť a sám si vyskočil na medeného koňa a zavinul sa do medeného plášťa. Potom spoločne vyrazili preč. V tom zámku stál obrovský sud s tromi obručami a do neho sa drak ukladal na ročný spánok. A ten rok práve končil. Najprv pukla prvá obruč, o chvíľu druhá a tá tretia pukla so strašným rachotom, akoby do zámku udrel blesk. Drak si pretrel oči a poobzeral sa: „Kde je moja Spanilá Ružička?“ Ale nikto mu neodpovedal. Tak vyskočil a prehľadal všetky komnaty aj záhradu, ale nenašiel nikoho; pospiechal do stajne, vzal svojho vraníka, vyskočil naň a povedal: „Teraz ma nes za tými lupičmi!“ Netrvalo dlho a utečencov dohonil. Boli ako začarovaní pripútaní na mieste a nemohli ďalej. Vtedy drak pastierikovi povedal: „Mohol by som ťa, ľudský červík, rozmliaždiť ako voš, ale to by mi žiadnu slávu neprinieslo!“ Vzal mu zvonček, tých troch koní, zlatého a strieborného so Spanilou Ružičkou a jej matkou a vydal sa späť. Ešte raz sa však k chlapcovi obrátil, aby sa mu vysmial: „Mohol by si Spanilú Ružičku vyslobodiť, ale to by si musel mať, ako ja mám, koňa od mojej matky! A to sa nikdy nestane!“ S týmito slovami uháňal drak späť na zámok, kde sa opäť uložil na svoj ročný spánok a tie železné obruče sa na sude samy od seba zovreli. Spanilá Ružička a jej matka boli opäť samy; dievča sa každý deň staralo o kvety a po večeroch už nechodilo na plesy, ale neprestajne myslelo na svojho záchrancu.

A čas bežal, ako to u neho býva zvykom, neúprosne a bez prestania.

Dlho, predlho mládenec putoval cez hory a doly a hľadal dračiu matku. Vtedy jedného dňa našiel krkavca, ktorý sa zamotal do siete, a prosil ho, či by mu nepomohol, že sa mu raz odmení. Tak ho oslobodil a ten odletel preč. Keď tak putoval ďalej, uvidel lišiaka, ako uviazol v jednej rokline a nemôže sa vyhrabať von. „Pomôž mi!“ povedal mu lišiak: „Raz sa ti odmením!“ Chlapec ho oslobodil a lišiak utekal do lesa. Potom prišiel na morský breh a tam sa na plytčine zmietala obrovská ryba. „Pomôž mi späť do vody! Ja sa ti raz odmením!“ A on jej opäť pomohol. A čoskoro nato došiel k jednej chalúpke v lese, kde bývala dračia matka. Vošiel dnu a pýtal sa, či by ho nevzala do služby. „Áno, veľmi rada, budeš mi pásť moju kobylu! Čo chceš za ročnú službu?“ spýtala sa stará žena. „Len jedno žriebätko!“ odvetil. „No, dobre,“ súhlasila stará žena: „ale ak mi večer čo i len raz neprivedieš kobylu domov, bude to tvoja smrť!“ Tá čarodejnica totiž do svojich služieb najala už mnohých, ale všetkých pripravila o život.

Ráno sa pastierik vydal s kobylou do polí, ale čoskoro mu zmizla z očí a on ju potom až do samého večera hľadal, ale nenašiel. Vtedy uvidel krkavca a povedal: „Teraz mi pomôž, ak to dokážeš.“ A povedal mu, čo ho trápi. Vtedy krkavec povedal: „Kobyla je v oblakoch, rodí žriebä, poď, sadni si mi za krk, ja ťa tam donesiem!“ To urobil a potom zahnal kobylu aj so žriebäťom domov a stará žena sa tomu veľmi čudovala. Nasledujúceho rána, keď ich opäť vyhnal na pašu, stalo sa mu to isté. Kobyla zrazu zmizla aj so žriebäťom a on ich až do večera hľadal, ale nenašiel. Vtedy stretol lišiaka a žaloval mu na svoj osud. Lišiak povedal: „Kobyla je ukrytá v jaskyni a rodí žriebä, poď, sadni si mi na chvost a ja ťa tam donesiem.“ To urobil a cez líščiu noru sa dostali do jaskyne a potom hnal kobylu s dvoma žriebätami domov. Čarodejnica opäť gúľala oči. Tretieho dňa, keď kobylu aj obe žriebätá vyhnal na pašu, opäť mu zmizli z očí, hľadal ich do večera, ale nenašiel. Prišiel až na morský breh, kde sa zarmútene díval do vody. Vtedy priplávala z hlbiny veľryba a pýtala sa ho, prečo je taký smutný, a chlapec jej to vyrozprával. „Kobyla je na morskom dne a rodí žriebä; ja ťa tam hneď donesiem.“ Veľryba otvorila papuľu, chlapec si sadol dovnútra a ona ho zaniesla na morské dno, odkiaľ hnal kobylu a tri žriebätá domov. Stará žena sa opäť veľmi čudovala, pretože netušila, ako to ten mládenec dokázal. Nevedela kobylu so žriebätami už nikam ukryť, a tak ich odteraz pásaval v pokoji, kým neuplynul stanovený rok. Vtedy stará žena povedala: „Teraz si vyber žriebä.“ A on si vybral to najstaršie, z ktorého medzitým vyrástla krásna kobylka.

Vyskočil na kobylku a išiel, aby oslobodil Spanilú Ružičku. Keď prišiel k zámku, jeho kobylka začala erdžať. To začul vraník v dračej stajni a začal tiež erdžať a dupať, až sa všetko triaslo. Tým hlukom sa drak v sude zobudil, pretože rok sa chýlil ku koncu. S veľkým treskotom puklo tri obruče, jedna po druhej; drak začul to erdžanie, vyskočil a hnal sa do stajne. Ale jeho vraník sa utrhol a bežal ku kobylke. Vtedy ho drak chytil za hrivu, vyskočil mu na chrbát a chcel ho skrotiť; ale kôň sa mocne vzpriamil, draka zhodil dolu a potom ho ležiaceho udupal na smrť. Potom vraník preskočil zámocké hradby a bežal ku kobylke. Mládenec zatiaľ zoskočil a pospiechal za Spanilou Ružičkou, aby ju pozdravil a objal. Kobylka sa zatiaľ obrátila a bežala späť k čarodejnici a vraník ju nasledoval, a nedohonil ju skôr, kým obaja neboli pri svojej matke kobyle a ostatných žriebätách.

Mládenec sa stal zámockým pánom a mal opäť svoj čarovný zvonček a s ním tých troch koní. Potom slávili so Spanilou Ružičkou svadbu a žili šťastne a veselo až do smrti.