Čarovná loď

Bol raz jeden kráľ a ten mal to najčudnejšie želanie. Jedného dňa prikázal:
„Nech mi postavia loď, ktorá by dokázala plávať po vode i po zemi.“
Toho istého dňa dal jeho kancelár po celej ríši heroldmi rozhlásiť:
„Kto dokáže kráľovi takú loď postaviť, ktorá bude môcť plávať po vode i po zemi, dostane za ženu princeznú a stane sa kráľom.“
Táto správa sa donesla aj k jednému bohatému majiteľovi píly, ktorý mal troch synov. Zavolal si ich a povedal im:
„Vynaložím všetko, čo mám; vyskúšajte jeden po druhom takú loď postaviť.“
Synovia sa hneď pohádali, ktorý z nich ju skúsi postaviť ako prvý, až otec rozhodol, že najprv to má urobiť najstarší.
Vybral sa Jakub s pacholkami do lesa, aby tam vyrúbali drevo potrebné na stavbu lode. Mali už pekný rad krásnych jedlí zložený, keď po lesnom chodníku prišiel starček a prosil o kúsok chleba.
Mladý pílič mu však povedal:
„Mám chlieb len pre seba a svojich ľudí a tebe nedám nič!“
„Čo tu so svojimi ľuďmi robíš?“ spýtal sa starček.
„Loď, čo dokáže plávať po vode i po zemi,“ zavrčal naňho Jakub.
„Toho sa, dá Boh, vzdáte!“ odvetil starček a šiel ďalej.
A ako povedal, tak sa aj stalo.
Pracovali dlho, ale takú loď postaviť nedokázali.
Keď najstarší po tomto nedokončenom diele prišiel domov, vydal sa do lesa prostredný syn, Tomáš.
Slnko zapadalo a Tomáš si chcel práve s pacholkami oddýchnuť, keď tu opäť prišiel ten starček a prosil o chlieb.
„Pre cudzích ľudí žiadny chlieb nemám,“ dostal odpoveď.
Na to sa starec spýtal:
„Čo tu so svojimi ľuďmi robíš?“
„Loď, čo dokáže plávať po vode i po zemi!“ odvetil Tomáš.
„Toho sa, dá Boh, vzdáte!“ odvetil starček a šiel ďalej.
A mal pravdu. Aj prostredný syn musel po toľkej zbytočnej námahe od diela upustiť.
Teraz prišiel rad na Janka, toho najmladšieho. Zvolal robotníkov, vytiahli do lesa a tam priložil ruku k dielu aj Janko. K večeru k nemu prišiel onen starček a prosil ho o kúsok chleba.
„Rád,“ povedal Janko, „sadnite si ku mne.“
A podal mu chlieb a syr a pohár mu naplnil vínom. Starec poďakoval a po chvíli sa ho spýtal:
„Čo tu so svojimi ľuďmi robíš?“
„Loď, čo dokáže plávať po vode i po zemi,“ odvetil Janko.
„Tak, tak,“ povedal ten muž.
„Moji dvaja bratia sa o to už pokúšali, ale nedarilo sa im,“ rozprával Janko.
Starec prikývol:
„Ja viem. Aj ty to nikdy nedokážeš. Ale pretože si z vás troch bratov najlepší, budeš mať šťastie uchádzať sa o princeznú. Príď na toto miesto o tri dni v túto hodinu a ja ti takú loď dám.“
Presne v dohodnutom čase sa starček objavil a s ním aj tá čarovná loď, čo vedela plávať po vode i po zemi. Ako bol chlapec prekvapený a od samej radosti bez seba.
„No, nastúp si!“ povedal mu muž. „A šťastnú cestu!“
Skôr než sa Janko obzrel, aby sa svojmu darcovi poďakoval, cudzinec zmizol. Tak nastúpil na loď a bez zdržiavania sa vydal na cestu do hlavného mesta ku kráľovskému palácu.
Keď tak na lodi cez zem i vodu plával, uvidel pred jedným lesom stáť Lovca. Pušku mal pripravenú a mieril kdesi do nebies. Janko zastavil loď a spýtal sa ho:
„Na čo mieriš, priateľu?“
Lovec mu odvetil:
„Chcem zastreliť toho vrabca, ktorý sedí za dedinou na kostolnej veži.“
Janko sa nazdával:
„To predsa nie je možné!“
Ale strelec ho usadil:
„S touto puškou môžem trafiť každého vtáka, ktorý bude štyristo hodín cesty ďaleko!“
„Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa ho Janko.
„No to by som rád, ale nemám žiadne peniaze.“
„Ty nepotrebuješ!“ povedal mu Janko.
Tak si Lovec sadol k nemu do lode a išli ďalej spoločne.
Neboli dlho na ceste, keď natrafili na muža, ktorý mal na pravej strane znetvorené dlhé ucho a mal ho položené na zemi. Janko zastavil loď a pýtal sa muža:
„Čo si to počínaš s tým uchom?“
„Môžem ním počuť, čo sa vo vzdialenosti štyristo hodín odtiaľto hovorí.“
„Tak si započúvaj, čo hovoria na kráľovskom zámku.“
Chvíľu Veľkouchý načúval a potom povedal:
„Hovorí sa práve o želaní kráľa, ktorý chce mať loď, aby vedela plávať po vode i po zemi. Ale minister hovorí, že niečo také postaviť je nemožné.“
„Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa ho Janko.
„No to by som rád, ale nemám žiadne peniaze.“
„Ty nepotrebuješ!“ povedal mu Janko, nechal ho nastúpiť a išli ďalej.
Čoskoro stretli iného muža, ktorý mal na nohách obrovské čižmy. Janko zastavil loď a pýtal sa toho muža:
„Prečo máš také veľké čižmy?“
Muž odvetil:
„V týchto čižmách chodím rýchlejšie ako vietor.“
„Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa Janko.
„No to by som rád, ale nemám žiadne peniaze, aby som ti cestu zaplatil.“
„Ty nepotrebuješ!“ povedal mu Janko a išiel s nimi aj Bežec.
O nejakú chvíľu uvideli štvrtého muža, ako stojí na ceste. A spod lemu mu trčí obrovská drevená zátka. Tomu sa Janko veľmi čudoval a zastavil loď. Spýtal sa muža:
„Prečo tam máš zastrčenú tú zátku?“
„To má svoj dobrý dôvod,“ odvetil ten muž, „lebo keby som tú zátku vytiahol, mohol by som celé kráľovstvo pokakať.“
„Aha,“ povedal Janko, „nechceš ísť so mnou?“
„No to by som rád, ale nemám žiadne peniaze a veľa toho zjem.“
„Ty nepotrebuješ!“ povedal mu Janko. „Len poď s nami!“
Tak muž so zátkou nastúpil na loď a išli na kráľovský dvor.
Keď Janko priplával pred zámok, odovzdal tú loď aj so štyrmi mužmi do opatery stráží a sám šiel rovno ku kráľovi. Dvorne sa uklonil a povedal:
„Pane kráľu, dolu mám loď, ktorá dokáže plávať po vode i po zemi!“
Vtedy sa kráľ spýtal:
„Sám si ju vyrobil?“
„Áno!“ odvetil Janko.
„Tak z tej lode vyrež jeden kus a namiesto neho potom daj iný!“ prikázal mu kráľ.
Vtedy povedal Janko:
„Ja som tú loď celú postavil, prečo by som ju teraz mal ničiť a zase opravovať? To neurobím!“
Keď sa kráľ týmto spôsobom Janka nezbavil, nechal si zavolať kancelára a radil sa s ním, čo si počnú. Lebo kráľ si myslel, že tomu hlupákovi predsa nemôže dať svoju dcéru za ženu. Kancelár mu poradil:
„Musíte mu dať nesplniteľnú úlohu; povedzte, že mu dcéru a ríšu dovtedy nedáte, kým ju nesplní.“
„A akú úlohu, myslíš, že by bola nesplniteľná?“ spýtal sa kráľ.
„Pošlite ho k studni, ktorá leží odtiaľto tristo hodín cesty, aby vám behom troch hodín doniesol džbán vody. Myslím, že od ženenia potom rád upustí!“
Táto rada sa kráľovi páčila, nechal si teda zavolať Janka a povedal mu:
„Počúvaj, musíš mi najprv doniesť džbán vody zo studne, ktorá leží na hraniciach mojej ríše. Ak budeš počas troch hodín opäť tu, dostaneš moju dcéru a staneš sa kráľom.“
„Nech sa stane!“ povedal Janko a ponáhľal sa na loď za svojimi druhmi.
„Obuj si svoje čižmy!“ volal na Bežca a poslal ho po vodu.
Bežec bežal ako vietor k studni, naplnil džbán a chcel sa hneď obrátiť na spiatočnú cestu, ale potom si pomyslel:
„Času máš dosť, chvíľu si oddýchneš!“
Ľahol si pod strom a zaspal.
Uplynuli dve hodiny a Janko stál na lodi a čakal a čakal, ale Bežec nikde. Vtedy povedal tomu Veľkouchému:
„Započúvaj sa, kde Bežec drepí!“
Veľkouchý priložil ucho na zem a chvíľu počúval:
„Zaspal pri studni, počujem, ako tam chrápe!“
Vtedy schmatol Lovec pušku, nabil ju drobnými kamienkami a vystrelil tomu spáčovi tesne popri hlave, až mu tie kamienky okolo uší zasvišťali. To Bežca prebudilo, bežal teda ďalej a práve včas s tým džbánom pribehol.
Janko vodu zaniesol kráľovi a žiadal jeho dcéru a kráľovstvo. Teraz bol kráľ opäť v úzkych, lebo si nebol pomyslel, že Janko vodu zo studne tak rýchlo prinesie. Pretože však nijaké východisko nevidel, spýtal sa napokon Janka:
„Nechcel by si namiesto princeznej a mojej ríše zlato?“
Janko odvetil:
„To môže byť, ale chcem toľko zlata, koľko moja loď unesie!“
To mu kráľ prisľúbil, ale potajomky si opäť zavolal kancelára a povedal mu:
„Len čo Janko vypláva, pošlite za ním pol regimentu červených husárov, aby mu to zlato zase vzali!“
Medzitým kráľovskí sluhovia nosili na loď tonu zlata za tonou. Keď bola loď naložená, vydal sa Janko aj so svojimi pomocníkmi na spiatočnú cestu. Keď prechádzali mestskou bránou, povedal Janko Veľkouchému:
„Ešte raz si započúvaj, čo sa teraz na zámku hovorí!“
Veľkouchý chvíľu počúval a potom povedal:
„Kráľ práve vyslal pol regimentu červených husárov, aby nám to zlato vzali a kráľovi späť doniesli.“
Netrvalo dlho a tá červená jazda bola tu. Keď sa dostatočne priblížili, Janko zavolal na Muža so zátkou:
„Čo myslíš, mohol by si tým husárom ukázať svoju odvrátenú tvár a zátku vytiahnuť?“
Onen sa k tomu s veľkou radosťou chystal. Vytiahol zátku a tu to z neho vyletelo ako ohnivý plameň do diaľky a rovno na tých husárov, že ich to tak zle zriadilo, že netušili, čo ich postihlo, a pretože to viac vydržať nemohli, obrátili svojich koní a cvalom sa vydali späť na zámok. Keď ich kráľ videl vracať sa a počul, že Jankovi to zlato nevzali, veľmi sa nahneval a povedal:
„Ja som predsa vedel, že žltí husári toto nedokážu, preto som k tej úlohe určil aj červených husárov, ale ako vidím, moje rozkazy sa tu neplnia!!“
Janko aj so svojimi druhmi doplávali šťastne a nerušene domov, kde si to zlato spravodlivo rozdelili a každý mal toľko, že bol po celý svoj život zaopatrený.