O silnom Jankovi a troch drakoch

Bola raz jedna žena, volali ju Veľká Beta, a tá mala chlapca, ktorému, hoci mal iba sedem rokov, hovorili Silný Janko. „Sme chudobní ľudia,“ povedala raz Veľká Beta synovi, „preto sa musíš naučiť pracovať a jesť cudzí chlieb. Bez toho berú gazdovia do služby len silných ľudí. Choď teda do lesa a prines mi poriadny náklad dreva, potom ti poviem, či sa už môžeš vydať do sveta.“ Jankúšik urobil, čo sa mu povedalo, ale pri srdci mu bolo z blízkeho odlúčenia smutno, a tak, keď domov doniesol svoj náklad, mali on aj matka radosť, že toho dreva bolo máločo, lebo Janko bol ešte príliš slabý, a mohol teda ešte zostať doma. Keď však uplynulo ďalších sedem rokov, poslali ho po drevo druhýkrát. Teraz to s ním bolo inak. Jedle vytrhal, akoby to boli steblá trávy, a domov ich doniesol ľahko ako pierka. Matka mala dosť kúrenia na celý rok a Silný Janko si mohol zviazať ruksak a vydať sa k najbližšiemu gazdovskému dvoru. Boli tu už v službe dvaja paholkovia a tretieho človeka nepotreboval, ale Janka predsa vzali, lebo od lakomého gazdu nežiadal nijakú mzdu, ale len právo, aby mu mohol každý rok dať jedno zaucho.

Prvá práca, pri ktorej pomáhal, bolo rúbanie stromov v lese a zvážanie dreva domov. Ale Jankov voz bol preťažený a kone s ním nemohli pohnúť z miesta, a tak úbohé zvieratá hodil hore na drevo, schmatol voz a ako vietor sa hnal na dvor. Gazda to uvidel a poškrabal sa na hlave, lebo sa striasol pri myšlienke na tie každoročné zaucho. Ale nedal na sebe nič znať, ale sadol si s Jankom za stôl, kde to tento urobil tiež po svojom, a tak sa gazda poškrabal na hlave znova, lebo taký paholok mu za rok zje dom aj s dvorom. Vtedy ho napadlo, ako by sa ho mohol zbaviť. „Mojej žene,“ povedal mu, „pred niekoľkými dňami spadol do studne snubný prsteň, zlez dolu a nájdi ho.“ Janko to urobil, ale sotva bol dolu, gazda s paholkami mu na hlavu vysypali celý voz kameňa. „Pozor s tými kurami tam hore!“ zvolal zdola hlas. „Ten piesok, čo odhrabávajú, padá sem do studne.“ Gazda musel teda siahnuť po ťažších prostriedkoch a prikázal zložiť z kaplnky zvon a hodiť ho do studne. „Ej, čo je to za pekný čepiec! Je pre mňa?“ ozvalo sa druhýkrát z hlbiny. Teraz už nebolo iné východisko, len hodiť dolu mlynský kameň. „Počkať!“ zvolal ten dolu. „Už mám ten snubný prsteň, choďte mi zo svetla, idem hore.“ So zvonom na hlave a mlynským kameňom na prstenníku vyliezol Janko hore. Gazda opäť pomyslel na dohodnuté zaucho a radšej mu daroval toľko peňazí a tovaru, koľko by tento potreboval, len aby sa vydal ďalej do sveta.

Ako tak išiel svojou cestou, našiel dvoch kamarátov, poľovníka a rybára, ktorí boli bez služby ako on. Vandroval s nimi celý deň, ale namiesto dediny a nejakého nocľahu našli v lese čudnú chalúpku, ktorá bola neobývaná, a tak tam prenocovali. Zavčasu rána ich zobudil hlad, a pretože tu nebolo nič okrem kotlíka a malého kúska mäsa, ktorý však nestačil pre všetkých troch, mal rybár zakúriť oheň a mäso uvariť, kým poľovník a Janko išli do lesa, aby niečo uloviť. Rybár zavesil kotlík nad oheň, keď sa tu prikolembala malá škaredá ženička v červenej sukničke a s čepcom na hlave, ktorá úpenlivo prosila o kúsok mäsa. Vtedy sa dobrý rybár zohol ku kotlíku, aby jej kúsok odrezal, keď ona hop a hup! Sedela mu zrazu na chrbte, škrtila ho a ťahala mu vlasy a žalostne mu poškriabala tvár. Nakoniec sa pred ňou schoval za pec a starena zmizla a oheň zhasol. Večer prišli obaja kamaráti domov. Našťastie ulovili medveďa a mali potom, čo ho vyvrhli, rozporcovali a uvarili, predsa len niečo na jedenie.

Prišlo ráno a s Jankom išiel na poľovačku rybár a poľovník strážil dom a obstarával jedlo. Preto sa mu stalo, čo malo. Prikradla sa stareniška v červenej sukničke a v čepci, a kým jej odrezával kúsok mäsa, skočila mu na chrbát, poškriabala ho a nakoniec ho zhodila na podlahu pri kachliach. Tam ležal, ešte keď tí dvaja druhí večer prišli domov a pýtali sa na jedlo.

Potom prišiel tretí deň. Nikto z tých zbitých druhému neprezradil ani slovíčko, každý zahryzol do svojej bolesti a v tichosti sa tešil na to, že príde na rad ten ďalší. Dnes zostal doma Janko, poľovník a rybár išli do lesa. Sotva bol pri varení, zaklopalo na dvere to poľutovaniahodné ženské stvorenie a prosilo o kúsok mäsa. Dostalo ho. Avšak sotva mu starenka chcela skočiť na chrbát, Janko sa oháňal, schmatol ju jednou rukou a vo vzduchu ňou točil tak dlho, kým jej nedošiel dych. Potom ju zviazal a hodil ku kachliam, kde ležala ako nedbanlivo zviazaný ruksak až do večera, keď prišli obaja kamaráti, ktorí sa už vopred smiali na výprasku, ktorý musel Janko určite dostať. Ale videli pravý opak. Janko chcel mať zo svojho dobrodružstva tiež nejaký osoh, a tak starú čarodejnicu nepustil skôr, kým mu neprezradila tajomstvo, že tu v tej hore, na ktorej stála chalupa, je hlboká skalná puklina, ktorá vedie ku krásnemu zámku a v ňom žije pôvabná princezná, strážená drakmi, a kto ich premôže, dostane nielen všetky poklady, ale aj ruku kráľovskej dcéry.

Tak títo traja išli k puklině a lósom určili, koho ako prvého po lane spustia dolu. A bol to Janko. Dolu naozaj našiel zámok, postavený zo zlata a drahokamov, a v ňom samotnú princeznú, ktorá mu predložila víno a chlieb, vďaka čomu bol potom ešte trikrát silnejší ako predtým. Potom mu podala ten najsilnejší meč, aby ním zabil draka. Veď sa aj čoskoro s veľkým revom objavil a z hrdla pľul oheň. Janko mu jedinou ranou čarovného meča odťal hlavu, ale sám ožiarený ohňom klesol k zemi. Princezná k nemu pribehla a poctila ho vínom a chlebom a on sa prebral zo svojho očarenia a cítil sa teraz ešte trikrát silnejší ako predtým. To bolo veľmi naliehavo potrebné, lebo o chvíľu sa zodvihol veľký rev a objavil sa druhý drak, ešte väčší a ohnivejší ako ten prvý. Začal sa boj na život a na smrť a celý zámok sa chvel v základoch a čierny dym zahalil okolie, ale Janko sa oháňal svojím mocným mečom tak, že z netvora prúdom vyrazila krv. Potom sa so svistotom prerezal meč vzduchom a dračia hlava odletela od tela. Ale aj nášmu hrdinovi sa zatmievalo pred očami, bezvládne sa zložil vedľa porazeného. A opäť tu bola princezná, aby ho posilnila vínom a chlebom a tým ho vrátila k životu. Potom ho nechala sluhami odniesť do krásnej postele a tam odpočíval a spal až do bieleho rána.

Nasledujúceho dňa mu princezná odovzdala tretí meč, ktorý tie dva predstihoval veľkosťou i silou. Potom, čo sa posilnil chlebom a vínom, aby bol ešte trikrát silnejší, mu oznámila, že musí poraziť toho tretieho a najsilnejšieho draka. Ešte raz mu dodala odvahy a ukázala mu, akú majú voľbu medzi bezmenným šťastím a nešťastím, a vzlykajúc odišla preč. Potom sa objavil tretí drak, revál a z hrdla pľul oheň a dym. Celé tri hodiny trval boj, kým netvor nevykrvácal a Janko bezvládne neležal zrútený na zemi. Keď všetko stíchlo, pribehla princezná, pod jej slovami a bozkami a starostlivosťou opäť otvoril oči a vzpamätal sa. Nato sa zámkom rozozvučal prekrásny spev a lahodná hudba a Janko sa pri svojej princeznej rozplýval v šťastí a radosti. A potom pripravili všetko, aby na druhý deň mohla byť svadba.