Tri cárstva

V jednom cárstve jednej ďalekej, veľkej krajiny žil cár Bielovlasý so svojou ženou cáricou Zlatovlasou a troma synmi, Petrom cárovičom, Vasilom cárovičom a Ivanom cárovičom.
Jedného dňa si vyšla cárica so svojím služobníctvom do záhrady, ale zrazu sa zdvihol silný vietor, a skôr než sa niekto nazdal, vietor cáricu schmatol a odniesol ju neznámo kam.
Cár sa trápil, nevedel, čo robiť. Keď synovia dorástli, povedal im:
„Milé deti, ktorý z vás pôjde hľadať matku?“
Na cestu sa vydali dvaja starší synovia; čoskoro aj ten najmladší prosil otca, aby ho tiež pustil. Ale cár mu odhovára:
„Nechoď, chlapče, nenechávaj ma tu samého, som už starý.“
„Nebráň mi, ocko, pusť ma! Tak sa mi chce putovať po šírom svete a nájsť mamičku.“ Cár sa všelijako vyhováral, ale nakoniec predsa len privolil. „Násilím ťa držať nebudem, choď a Boh ťa opatruj!“
Ivan cárovič osedlal koňa a vydal sa na cestu. Ani nevie, ako dlho už ide. ..... Čo v rozprávke chvíľka len, v živote je dlhý deň. ..... Došiel až k veľkému lesu a v tom lese stojí krásny, prekrásny zámok. Ivan cárovič prišiel až na široké nádvorie a zbadal tam starčeka:
„Daj ti Boh ešte mnoho rokov, starčeku!“
„Buď vítaný, chlapče! Kto si a odkiaľ prichádzaš?“
„Som syn cára Bielovlasého a cárice Zlatovlasej!“
„To si teda môj synovec! A kam ťa nohy nesú?“
„Vec je taká: idem hľadať svoju mamičku. Nemôžeš mi, strýko, povedať, kde ju nájdem?“
„To, chlapče, neviem. Ale urobím pre teba všetko, čo je v mojich silách. Tu máš guľôčku, hoď ju pred seba, bude sa kotúľať a dovedie ťa až k vysokým, strmým horám. Do jednej hory ústi jaskyňa, vojdi dnu, natiahni si na ruky i nohy železné pazúry a s nimi sa dobre vyšplháš až na vrchol. Možno tam nájdeš svoju matku, cáricu Zlatovlasú.“
Dobrá rada nad zlato! Ivan cárovič sa so strýkom rozlúčil a hodil pred seba guľôčku. Guľôčka sa kotúľala a cárovič ide za ňou. Po nejakom čase vidí v širokom poli svojich bratov, Petra a Vasila, s množstvom vojska. Bratia ho vítali:
„Kde sa tu berieš, Ivane cároviču?“
„Čo je na tom čudné? Doma som sa už nudil, tak ma napadlo, aby som aj ja išiel hľadať matku. Pošlite vojsko domov a pôjdeme sami traja.“ A išli; vojsko pustili domov a cestu im ukazovala guľôčka. Už z diaľky zbadali hory také strmé a vysoké, že vrcholy siahajú až do neba. Guľôčka sa zastavila pri samej jaskyni. Ivan cárovič zoskočil z koňa a povedal bratom:
„Opatrujte mi tu zatiaľ kone a ja pôjdem do hôr hľadať mamičku. Čakajte na mňa rovné tri mesiace, a ak neprídem, znamená to, že už nie som medzi živými.“ Bratia si pomysleli: Akože sa chce dostať do tých hôr, veď si určite zlomí väz! Ale nahlas povedali:
„Boh ťa opatruj, my tu zatiaľ počkáme.“
Ivan cárovič prišiel až k jaskyni pred pevné, železné dvere. Oprel sa o ne celou silou a dvere sa otvorili. Vošiel dnu a neviditeľná ruka mu na ruky a nohy pripevnila železné pazúry. Pomaly vystupuje na horu; celý mesiac sa namáhal, kým sa dostal až na vrchol. Chvála Bohu! Trochu si vydýchol a rozbehol sa po horách; šiel už poriadnu chvíľu, keď zbadal medený zámok a pri jeho bránach na medených reťaziach obrovské draky, ktorých telá o seba bijú ako vlny na mori. Vedľa brány je studňa a pri nej na medenom reťazi visí medené vedro. Ivan cárovič doň nabral vody, napojil draky, tí prestali dorážať, utíšili sa a Ivan bez prekážky vošiel do zámku.
Prichádza k nemu pani Medeného cárstva:
„Kto si, dobrý človeče?“
„Som Ivan cárovič.“
„A povedz, Ivane cároviču, prichádzaš sem zámerne, alebo si sem zablúdil?“
„Prichádzam zámerne. Hľadám svoju matku ..... cáricu Zlatovlasú. Víchor ju uchvátil v záhrade a uniesol, nikto nevie kam. Nevieš o nej náhodou ty?“
„Nič o nej neviem, ale neďaleko odtiaľto býva moja prostredná sestra, pani Strieborného cárstva. Možno ti tá o matke niečo povie.“ Dala mu medenú guľôčku a medený prsteň a radu na cestu:
„Guľôčka ťa povedie k mojej prostrednej sestre a v tom prsteni je ukryté celé Medené cárstvo. Keď zvíťazíš nad Víchrom, ktorý ma tu väzní a priletí vždy za tri mesiace, nezabudni vyslobodiť aj mňa úbohú.“
„Ďakujem ti a nezabudnem na teba,“ povedal Ivan cárovič a hodil pred seba guľôčku. Kam guľôčka zakotúľa sa, tam Ivan kroky uberá sa.
Prišiel až do Strieborného cárstva, ktoré bolo ešte krajšie než Medené. Zámok bol z ryzieho striebra, pri bránach hrôzostrašné draky na strieborných reťaziach a vedľa nich studňa so strieborným vedrom. Ivan cárovič nabral do vedra vody, napojil draky, tí sa utíšili a Ivan bez prekážky vošiel do zámku. V ústrety mu kráča pani Strieborného cárstva. „Čoskoro to budú tri roky, čo ma tu väzní mocný Víchor. Za ten čas som ruskú reč nepočula, ruského človeka nevidela, a zrazu predo mnou stojí pravá ruská duša. Kto si, dobrý človeče?“
„Som Ivan cárovič.“
„A ako si sa sem dostal? Prichádzaš úmyselne, alebo si na ceste zablúdil?“
„Prichádzam zámerne, hľadám svoju mamičku. Išla sa len prejsť do kvitnúcej zelenej záhrady, keď sa zdvihol Víchor a odniesol ju, nikto nevie kam. Nevieš, kde by som ju našiel?“
„To neviem, ale neďaleko odtiaľto žije moja najstaršia sestra, pani Zlatého cárstva, Jelena Čarokrásna. Možno ona ti o mamičke povie. Tu máš striebornú guľôčku, kotúľaj ju pred sebou a ona ťa dovedie do Zlatého cárstva. Keď zabiješ draka, nezabudni na mňa a vezmi ma so sebou späť do sveta, kde vládne sloboda a voľnosť. Tu ma Víchor väzní a priletí každý druhý mesiac.“ Dala mu strieborný prsteň:
„V tom prsteni je ukryté celé Strieborné cárstvo.“ Kam guľôčka zakotúľa sa, tam Ivan kroky uberá sa.
Po nejakom čase prišiel až na miesto, kde ako požiar z diaľky svieti zlatý zámok. Pri bránach sa zvíjajú hrôzostrašné draky, pripútané na zlatých reťaziach. Blízko nich je studňa a pri nej na zlatom reťazi visí zlaté vedro. Ivan cárovič nabral do vedra vody, napojil draky, tí sa upokojili a skrotli. Cárovič vchádza do zámku, v ústrety mu beží Jelena Čarokrásna. „Kto si, dobrý človeče?“
„Ja som Ivan cárovič.“
„Ako si sa sem dostal? Prichádzaš zámerne, alebo si na svojej ceste zablúdil?“
„Prichádzam zámerne, hľadám svoju matku, cáricu Zlatovlasú. Nevieš, kde ju nájdem?“
„Ako by som nevedela! Žije neďaleko odtiaľto a Víchor k nej priletí raz za týždeň. Tu máš zlatú guľôčku, kotúľaj ju pred sebou a ona ťa dovedie až k mamičke. Tu si ešte vezmi zlatý prsteň. V ňom je ukryté celé Zlaté cárstvo. Keď zvíťazíš nad Víchrom, nezabudni na mňa úbohú a vezmi ma so sebou do sveta, kde vládne sloboda a voľnosť.“
„Nezabudnem na teba, vezmem ťa so sebou.“
Ivan cárovič išiel tam, kam ho guľôčka viedla, až prišiel k zámku, ktorý ..... div divúci! ..... celý horel briliantmi a drahokamami. Pri bránach syčia šesťhlavé draky; keď ich Ivan napojil, upokojili sa a pustili Ivana do zámku. Prešiel obrovskými komnatami a v tej najposlednejšej našiel matku. Sedí na vysokom tróne, oblečená do cárskeho odevu so zlatou korunou na hlave. Pozrela sa na nečakaného hosťa a vykríkla od radosti:
„Bože môj! Je to možné? Kde sa tu berieš, milovaný synček?“
„Po teba som prišiel, mamička.“
„Ale chlapče, to bude veľmi ťažké. Tu na horách panuje zlý a mocný Víchor a všetci duchovia sú jeho poddaní. Budeš sa s ním musieť biť. Ale poďme do pivnice, napadá mi, ako ho premôžeš.“
Zostúpili do pivnice. V rohu stoja dve kade s vodou, jedna po pravej ruke, druhá po ľavej. Cárica Zlatovlasá radí Ivanovi:
„Napi sa vody, ktorá stojí vpravo. Akú silu v sebe cítiš?“
„Som taký silný, že otočím celý zámok jednou rukou.“
„Tak sa napi ešte. Akú silu máš teraz?“
„Teraz, keď budem chcieť, celý svet môžem mať.“
„To už máš síl dosť. A teraz poprestavuj kade. Tú, čo máš po pravej ruke, daj na ľavú stranu a tú, čo je naľavo, postav po pravej ruke.“ Ivan urobil, čo matka prikázala. „Je to tak, milý synček. V jednej kadi je silná voda a v druhej slabá. Kto sa napije z tej prvej, bude silným bohatierom, a kto okúsi vody z druhej kade, zoslabne ako múcha. Víchor pije vždy silnú vodu a postaví ju vždy na pravú stranu. Musíme ho oklamať, inak ho nezdoláme.“
Vrátili sa späť do zámku. „Víchor už čoskoro priletí, sadni si pod moju purpurovú sukňu, aby ťa nevidel. Keď priletí a začne ma bozkávať a objímať, hneď ho chyť za kyj, ktorý bude mať v ruke. Vzlietne s tebou vysoko, vysoko, bude ťa nosiť nad morami i priepasťami a ty len dbaj, aby si ho nepustil. Víchor sa unaví, zatúži po silnej vode, spustí sa do pivnice a vrhne sa ku kadi, ktorá stojí po pravej ruke, ale ty pi z ľavej kade. On celkom zoslabne, ty mu vytrhni meč, jednou ranou mu odtni hlavu. Len čo mu hlavu odtneš, začuješ za sebou hlasy: Seč ešte, seč ešte. Ale ty už nesekaj a odpovedz: ‚Bohatierska ruka dvakrát nebije, jednej rany jej mečom dosť je!‘“ Len čo sa Ivan schoval pod purpurový odev, už sa nádvorie zatmilo a zatriaslo hrozným nárazom; priletel Víchor, mocným úderom sa zniesol k zemi, premenil sa na muža a vošiel do zámku. V rukách má obrovský kyj:
„Čuchám, čuchám, ľudskou vôňou to tu zavonia. Koho si tu mala na návšteve?“
„Koho by som tu mala, to sa ti len tak zdá.“ Víchor ju začal bozkávať a objímať a už sa ho Ivan drží za kyj. „Zožerem ťa,“ skríkol Víchor. „Len nie tak zhurta! Na dve strany baba vrávala: buď ma zješ, alebo nezješ!“ Víchor sa vrhol rovno k oknu a vzlietol až k samému modrému nebu. Nosil cároviča nad horami ..... hrozil:
„Mám ťa pustiť dolu, aby si sa zabil?“ Nosil ho nad morami a strašil:
„Mám ťa pustiť dolu, aby si sa utopil?“ Ale Ivan sa drží kyja ako kliešť.
Celý svet Víchor s Ivanom obletel, až sa unavil, zniesol sa rovno do pivnice a hajde k tej kadi, ktorá stála po pravej ruke. Smädne pije slabú vodu, a cárovič Ivan šup doľava a pije silnú vodu, ktorá z neho urobila najsilnejšieho bohatiera na celom svete. Keď zbadal, že Víchor je slabý ako múcha, vytrhol mu ostrý meč a jednou ranou mu odťal hlavu. Začul za sebou hlasy:
„Seč ešte, lebo ožije!“
„Nebudem! Bohatierska ruka dvakrát nebije, jednej rany jej mečom dosť je.“ Hneď rozložil oheň, spálil telo i hlavu a popol vietor rozniesol. Nikto si nevie predstaviť, akú radosť má Ivanova matka:
„Trochu si, milý synček, oddýchneš, niečo zješ a rýchlo domov. Tu je tak smutno, v celom cárstve ani živá duša.“
„A kto tu obsluhuje pri stole?“
„Hneď uvidíš!“ Len čo dostali chuť do jedla, už neviditeľné ruky prestierajú a prinášajú na stôl rôzne maškrty a vína. Pritom im hrá neviditeľná hudba prekrásne piesne. Najedli sa, napili, oddýchli si. „Poď, mamička, už je čas. Pod horami na nás čakajú bratia. Cestou musíme ešte vyslobodiť cárice, ktoré tu Víchor uväznil.“
Zobrali všetko, čo potrebovali, a vydali sa na ďalekú cestu. Najprv zašli po cáricu Zlatého cárstva, potom po cáricu Strieborného cárstva a nakoniec po cáricu Medeného cárstva. Vzali ich so sebou a nabrali veľa lakťov plátna a všelijakých tkanín a vydali sa k tomu miestu, kde treba z hôr zostúpiť. Ivan cárovič najprv spustil po plátne matku, po nej Jelenu Čarokrásnu a jej dve sestry. Pod horami už čakali bratia, a keď videli, že Ivan vedie matku, povedali si:
„Necháme Ivana na horách a matku cáricu dovezieme k otcovi a povieme, že to my sme ju vyslobodili.“
„Jelenu Čarokrásnu si vezmem za ženu ja,“ povedal cárovič Peter, „cáricu Strieborného cárstva si vezmeš ty a cáricu Medeného cárstva vydáme za generála.“
Keď bol na rade cárovič Ivan, aby sa spustil z hory, bratia sa zavesili na plátno, trhli a pretrhli ho. Cárovič Ivan zostal na horách sám, samučičký. Čo robiť? Horko zaplakal a vrátil sa späť. Chodil po cárstve Medenom, Striebornom i Zlatom ..... nikde živej duše! Až prišiel do Briliantového cárstva, ale ani tu človiečika. Čo robiť? Je tu sám a sám! Smrteľná nuda! A pozrime sa! Na okne leží píšťala! Vzal ju do ruky a chce si trochu zahrať. Len čo pískol, vyrástli zo zeme chromý a hrbatý:
„Čo prikazuješ, Ivane cároviču?“
„Chcem jesť!“ A kde sa vzal, tu sa vzal, už tu stojí prestretý stôl a na ňom tie najlepšie jedlá a nápoje. Ivan cárovič sa najedol a povedal si:
„Teraz by nebolo zlé trochu si zdriemnuť.“ Zapískal na píšťalku a už tu boli chromý a hrbatý:
„Čo prikazuješ, Ivane cároviču?“
„Pripravte mi posteľ!“ A kým by si okom mihol, stojí tu posteľ s perinou, akú si lepšiu v živote nevidel. Ivan si ľahol, dosýta sa vyspal a zase pískol na píšťalku:
„Čo prikazuješ?“ pýtajú sa chromý a hrbatý. „Môžete splniť každé moje želanie?“
„Každé, Ivane cároviču. Kto zapíska na túto píšťalku, tomu splníme každé želanie. Ako sme predtým slúžili Víchrovi, tak teraz budeme slúžiť tebe. Len dbaj, aby si mal píšťalku vždy pri sebe.“
„Nuž,“ povedal Ivan, „želám si, aby som teraz bol v našom cárstve.“ Ani nestihol želanie vysloviť a už bol vo svojom cárstve a práve na trhu. Prechádza sa po trhu, prezerá tovar a oproti nemu švec, taká veselá kopa. Cárovič sa ho pýta:
„Kam ideš?“
„Ale nesiem predať črievičky, som švec.“
„Vezmi ma k sebe za pomocníka!“
„Aké remeslo ty vieš?“
„Viem všetko, na čo si len spomenieš. Ušijem ti nielen črievice, ale aj šaty!“
„No tak poď, uvidíme.“
Prišli domov a švec hovorí:
„Teraz ukáž, čo vieš! Tu máš najlepšiu kožu a chop sa diela!“ Ivan cárovič išiel do svojej komôrky, vytiahol píšťalku, pískol na ňu, objavili sa chromý a hrbatý. „Čo prikazuješ, Ivane cároviču?“
„Ušite mi do zajtra črievice.“
„Ó, to je služba maličká, nie služba!“
„Tu máte kožu.“
„To má byť koža? Handra je to. Hodí sa leda na to, vyhodiť ju oknom.“ Keď sa ráno cárovič zobudil, stoja na stole krásne črievice, prvotriedne črievice. O chvíľu vstal aj pán:
„Tak čo, ušil si topánky?“
„Tu sú!“
„Tak ukáž!“ Pozrel sa na črievice a bol taký prekvapený, až sa mu zatajil dych:
„To som dostal majstra! To nie je majster, ale hotový zázrak!“ Vzal topánky a išiel ich predať na trh.
Práve v tom čase chystal cár tri svadby. Peter cárovič si bral za ženu Jelenu Čarokrásnu, Vasil cárovič cáricu Strieborného cárstva a cáricu Medeného cárstva chceli vydať za generála. To bolo na tie svadby príprav a zhonu! Jelena Čarokrásna si umienila, že musí mať nádherné črievičky. A keďže tie najkrajšie mal náš švec, priviezli ho na zámok. Jelena Čarokrásna bola ako u vytrženia. „Takéto črievičky vedia robiť len na horách!“ Dobre ševcovi zaplatila a prikázala mu:
„Urob mi bez miery ešte jeden pár, ale musia byť nádherné, drahokamami ozdobené a briliantmi osadené. A zajtra nech sú hotové, inak ucítiš, ako vonia šibenica.“
Švec vzal peniaze aj drahokamy a smutne kráča domov. „Ja nešťastný! Čo si teraz počnem? Ako by som mohol do zajtra ušiť takéto črievičky, a ešte k tomu bez miery. Ako to tak vyzerá, zajtra budem visieť. Dnes naposledy posedím a popijem s priateľmi.“ Cestou sa zastavil v hostinci. Priatelia hneď spoznali, že niečo nie je v poriadku:
„Prečo si taký smutný?“
„Priatelia milí, zajtra budem visieť!“
„Prečo? Čo si vyviedol?“ Švec im rozprával, aké nešťastie ho postihlo. „Ako by som takú ťažkú úlohu mohol splniť? Radšej si naposledy vyhodím z kopýtka!“ Jedli, pili a veselili sa až dlho do noci. Švec už sotva nohami pletie. „Vezmem si domov súdok vína. A ráno, keď po mňa prídu, nakloním si zo súdka a vytiahnem pol vedra. Nech radšej o tom neviem, keď ma budú ťahať na šibenicu!“ Dotackal sa domov a hovorí Ivanovi:
„Zlorečený chlapče! Pozri sa, čo tvoje črievičky natropili zlého. Keď si po mňa ráno prídu, hneď ma zobuď!“ V noci Ivan cárovič zapískal na píšťalku a objavili sa chromý s hrbatým:
„Čo prikazuješ, Ivane cároviču?“
„Urobte mi takéto a takéto črievičky.“
„Ako prikazuješ!“ Ivan išiel spať, a keď ráno otvoril oči, vidí na stole črievičky, ktoré žiaria do diaľky ako požiar. Ide budiť ševca:
„Majstre, vstávaj, už je ráno!“
„Čo? Ako? Už sú tu po mňa? Daj sem súdok s vínom a nalej mi pohárik! Keď ma obesia, nech ma obesia opitého!“
„Čo to hovoríš! Pozri sa, črievice sú hotové!“
„Ako, hotové? Kde? Ukáž? Kedy sme ich šili?“
„Veď v noci, čo sa už nepamätáš? Ty si krájal kožu a ja som šil.“
„To som musel úplne zaspať, vôbec sa na to nepamätám.“
Len sa so črievičkami vo dverách otočil, beží do zámku. Keď ich Jelena Čarokrásna zbadala, povedala si: Tie určite nerobil nikto iný než duchovia pre cároviča Ivana. „Ako si to dokázal?“ spýtala sa ševca. „Ja všetko dokážem,“ odpovedal sebavedome švec. „Ak je tomu tak, urob mi svadobné šaty, zlatom vyšívané a drahokamami a briliantmi osadené. Ak nebudú do zajtra hotové, budeš o hlavu kratší.“
So zvesenou hlavou, smutne vychádza švec zo zámku. Priatelia sa ho dočkať nemôžu:
„Tak čo je?“
„Ani sa nepýtajte! Prekliate črievičky! Pani mi prikázala, aby som do zajtra ušil šaty so zlatom a drahokamami. A ja som pekný krajčír! Viem šaty šiť ako bezruký na husle hrať. Zajtra budem iste o hlavu kratší!“
„Ale čo, bratček, ráno múdrejšie večera! Poď, napijeme sa!“
Zašli do hostinca, zabávajú sa a pijú, švec zase trochu prebral, a ešte pritiahol domov súdok vína. Hovorí Ivanovi:
„Keď ma, braček, ráno zobudíš, vypijem celé vedro. Nech som namol, keď mi odtnú hlavu.
Žiadne šaty som v živote nešil!“ Švec išiel spať, už chrápe, ako keď pílou reže, a Ivan pískol na píšťalku. Hneď sa objavili chromý a hrbatý. „Čo si želáš, cároviču?“
„Ušite mi do zajtra práve také šaty, aké nosila Jelena Čarokrásna u Víchra.“
„Ako prikazuješ.“ S prvými lúčmi svetla sa Ivan zobudil ..... na stole ležia šaty, ako nebeské ohne sa lesknú, že celá izba je ako zo zlata. Ivan budí ševca, ten si ospalo pretiera oči:
„To už sú tu? O hlavu ma chcú pripraviť? Podaj mi hneď víno!“
„Ale veď sú šaty hotové!“
„Čo hovoríš! Ako sme to všetko stihli?“
„Celú noc sme pracovali, čo sa nepamätáš? Sám si strihal!“
„Milý braček, to je ako vo sne.“ Švec vzal šaty cez ruku a beží do zámku.
Jelena Čarokrásna mu dobre zaplatila a rozkázala:
„Dbaj, aby zajtra na úsvite stálo na mori Zlaté cárstvo, z ktorého na náš zámok povedie most z ryzieho zlata, vystlaný drahocenným zamatom; okolo zábradlia musia rásť prekrásne a nádherné stromy a v nich musia spievať piesne vtáky spevavce. Ak to neurobíš, dám ťa rozštvrtiť.“ Smutne, so zvesenou hlavou odišiel švec od Jeleny Čarokrásnej. „Tak čo je?“ pýtajú sa priatelia. „Ani sa nepýtajte! Je po mne, zajtra budem rozštvrtený. Takú úlohu mi zase uložila, že by ju ani desať čertov nesplnilo.“
„Nemysli na to, ráno múdrejšie večera! Poď do hostinca!“
„Poďme, nech si naposledy vyhodím z kopýtka!“
Zase pili dlho do noci; švec si kúpil takú opicu, že ho ledva domov dovliekli. „Zbohom, chlapče,“ lúči sa švec s Ivanom cárovičom, „zajtra ma popravia.“
„Čo si dostal zase novú úlohu?“
„Ale Zlaté cárstvo s mostom odo mňa chce!“ Ľahol si a tvrdo spal celú noc. Ivan hneď odišiel do svojej komôrky, zapískal na píšťalku a už tu boli chromý a hrbatý:
„Čo prikazuješ, Ivane cároviču?“
„Môžete mi preukázať aj túto službu?“
„To už je, Ivane, ťažšia úloha. Ale ráno bude všetko hotové.“ Ivan cárovič sa zobudil hneď za úsvitu, pozrel sa oknom a vlastným očiam nechce veriť: na mori stojí zlatý zámok a svieti do diaľky ako požiar. Budí ševca. „Čo? Už sú tu? Podaj mi hneď víno! Keď popraviť, tak popraviť, ale len opitého!“
„Veď je ten zámok hotový!“
„Čo to hovoríš?“ Švec sa pozrel oknom a v hrdle sa mu zastavil dych. „Kedy a ako sa to urobilo?“
„Čo sa už nepamätáš, ako sme v noci robotovali?“
„Ó, už si trošku spomínam, zase som to hlavné zaspal.“
Beží do zlatého zámku a vnútri je bohatstvo nevídané a nepočuté. Ivan cárovič povedal:
„Vezmi si toto vtáčie krídlo a oprašuj ním zábradlie na moste. Keď niekto príde a bude sa pýtať, kto tu býva, nič nehovor a daj mu tento lístok.“ Švec vzal teda vtáčie krídlo a oprašuje na moste zábradlie. Ráno sa zobudila Jelena Čarokrásna, zbadala zámok a hneď bežala k cárovi:
„Pozrite sa, Výsosť, čo je nové. Na mori stojí zámok a od toho zámku vedie most sedem verst dlhý, popri moste rastú nádherné stromy a v ich korunách spievajú vtáky spevavce.“
Cár hneď vyslal poslov, aby sa ševca opýtali, čo to znamená. Možno sa nejaký bohatier blíži k jeho cárstvu. Poslovia prišli k ševcovi a vypytujú sa ho. Ten hovorí:
„Neviem, komu zámok patrí, ale mám tu pre vášho cára list.“ V tom liste Ivan cárovič cárovi vypovedal, ako sa všetko udialo, ako vyslobodil svoju matku, ako aj Jelene Čarokrásnej a jej sestrám na slobodu pomohol, aj o tom, ako ho bratia podviedli. Zároveň s listom poslal Ivan cárovič na zámok zlatý koč a prosí, aby k nemu prišli cár s cáricou, Jelena Čarokrásna i jej sestry, a bratia nech idú za nimi na obyčajných roľníckych saniach.
Všetci sa hneď pozbierali a išli. Ivan cárovič ich radostne privítal; cár chcel starších synov popraviť, ale Ivan cárovič im u otca vyprosil milosť. A až teraz začali hostiny. Ivan cárovič si vzal za ženu Jelenu Čarokrásnu, Petrovi cárovičovi dal cáricu Strieborného cárstva a Vasilovi cárovičovi cáricu Medeného cárstva. Ševca povýšili na generála.
Na tých hostinách aj ja som bol, medovinu sladkú pil, až mi tiekla po dlhých fúzoch, no aká je, nepoznal som.