Princezná na hrášku - Bratia Grimmovci

Bol raz jeden kráľ a ten mal jediného syna, ktorý by sa rád oženil, a tak poprosil svojho otca o nevestu. „Tvoje želanie ti rád splním, synu,“ povedal kráľ, „ale nepatrí sa, aby si si vzal inú než skutočnú princeznú, a tu nie je žiadna široko-ďaleko k dispozícii. Preto to dám rozhlásiť a možno sa prihlási nejaká nevesta z diaľky.“ A tak sa rozniesla správa, že princ hľadá nevestu, a netrvalo dlho a na kráľovský zámok sa hrnulo princezien, až by nimi mohol jeden dláždiť. Skoro každý deň nejaká dorazila, ale keď sa jej pýtali na pôvod a urodzenosť, ukázalo sa, že to žiadna princezná nie je, a tak ju poslali zase domov. „Ak to takto pôjde ďalej,“ povedal princ smutne, „tak nakoniec žiadnu nevestu nedostanem.“ „Upokoj sa, synček,“ povedala kráľovná, „skôr než sa nazdáš, bude tu. Šťastie často stojí pred dverami, len ich človek musí otvoriť.“ A bolo to naozaj tak, ako kráľovná povedala.

Bolo to jedného veterného a daždivého večera, keď by človek psa von nevyhnal, keď niekto zabúchal na bránu kráľovského paláca. Sluhovia otvorili a vošlo prekrásne dievča, ktoré žiadalo, aby ho hneď zaviedli ku kráľovi. Kráľ sa tej neskorej návšteve začudoval a pýtal sa jej, odkiaľ prichádza, kto je a čo si praje. „Prichádzam z veľkej diaľky,“ odvetila, „a som dcéra mocného kráľa. Keď do ríše môjho otca dorazilo vaše oznámenie s obrazom vášho syna, hneď som sa doňho zamilovala a vydala som sa na cestu, aby som sa stala jeho ženou.“ „To mi príde trochu podozrivé,“ povedal kráľ, „ani mi nepripadáš ako princezná. Odkedy cestuje princezná sama bez sprievodu a v handrách?“ „Sprievod by ma len zdržiaval,“ odvetila, „farby na mojich šatách vybielilo slniečko a vymyl dážď. Ak neveríte, že som princezná, pošlite správu môjmu otcovi.“ „No, to by sa veľmi dlho ťahalo!“ povedal kráľ. „Žiadne poselstvo by nedokázalo cestovať tak rýchlo ako ty. Potrebovalo by na to čas a prešli by roky, kým by sa zase vrátili. Ak nevieš dokázať iným spôsobom, že si skutočná princezná, tak tu tvoja pšenica nepokvitne. Urobíš lepšie, keď sa vydáš rovno na cestu domov, čím skôr, tým lepšie.“ „Len nech tu zostane!“ povedala kráľovná. „Ja si ju sama vyskúšam a čoskoro uvidíme, či je princezná, alebo nie.“

Kráľovná vystúpila hore na vežu, kde nechala v nádhernej komnate pripraviť pre princeznú posteľ. Keď priniesli matrac, položila naň kráľovná tri hrášky, jeden pod hlavu, druhý do stredu a jeden dolu k nohám, a prikázala, aby na to naskladali ďalších šesť mäkkých matracov, potom jemné plachty a vankúšik s perím z kajky. Keď bolo všetko hotové, zaviedla dievča hore do spálne. „Po takej dlhej ceste si si istotne unavená, moje dieťa,“ povedala jej. „Vyspi sa a ráno si opäť pohovoríme.“

Sotva sa rozodnilo, vystúpila kráľovná opäť do veže. Myslela si, že dievča nájde v hlbokom spánku, ale princezná bola hore. „Vyspala si sa dobre, dcérka?“ spýtala sa jej. „Biedne, pani kráľovná, naozaj biedne,“ odvetila princezná. „Celú noc som nezažmúrila oči.“ „Prečo, moje dieťa, nebola ti tá posteľ dosť dobrá?“ „V takej posteli som ešte v živote nespala, pani kráľovná. Bola tvrdá od hlavy až po päty! Akoby som celú noc ležala na hrachu!“ „Vidím,“ povedala kráľovná, „že ty si skutočná princezná! Hneď ti pošlem kráľovské šaty, perly a drahokamy a ty sa vystrojíš ako nevesta. Ešte dnes bude svadba!“