Poletuška

Bola raz jedna princezná, ktorá mala na samom vrchole veže svojho zámku komnatu s dvanástimi oknami a tie okná viedli do všetkých svetových strán. Keď princezná vystúpila do veže a niektorým tým oknom vyzrela von, nič, čo sa v jej ríši dialo, jej neostalo skryté, takú čarovnú moc tie okná mali. Cez to prvé okno videla ostrejšie ako ktokoľvek iný, cez to druhé ešte lepšie, tým tretím ešte jasnejšie, a tak to šlo ďalej, až do toho dvanásteho, ktorým videla aj veci, ktoré boli ukryté nad zemou alebo pod zemou. Lenže toto čarodejné pozeranie bolo princeznej len na pýchu a svojhlavosť. Jedného dňa si umienila, že zostane navždy sama a bude vládnuť svojmu kráľovstvu po svojom. Preto dala rozhlásiť, že jej mužom sa nemôže stať nikto, kto sa pred ňou nedokáže ukryť tak, aby ho nenašla. A kto sa opováži skúšať svoje šťastie a ona ho nájde, ten bude mať veselicu so smrťou a nakoniec mu nabodnú hlavu na kôl. A bolo to! Vtedy stálo pred zámkom už deväťdesiat sedem kolov s nabodnutými hlavami a v krajine už nebol nikto, kto by mal chuť hrať sa na schovávačku. To bolo princeznej samozrejme vhod a pomyslela si: „Do konca svojho života budem slobodná.“

Jedného dňa sa však na zámku objavili traja bratia a dali jej na vedomie, že by radi vyskúšali šťastie. Ten najstarší brat si myslel, že bude v bezpečí, keď sa zaborí do skalnej praskliny, ale toto hľadanie bolo pre princeznú hračka, zazrela ho už v prvom okne, poslala po neho a skôr než by jeden okom mihol, zdobila jeho hlava ďalší kôl. Prostredný brat sa vkradol do zámockej pivnice, ale aj jeho princezná uvidela už v prvom okne a smrtka sa smiala, keď mu hlavu nabíjali na deväťdesiaty deviaty kôl. Teraz prišiel rad na toho najmladšieho brata, ktorý princeznú prosil, aby mu dala jeden deň na rozmýšľanie a na ukrývanie tri pokusy. Ak ho aj do tretice odhalí, potom už mu viac na živote nezáleží. Bol to mládenec krásny a úprimný, to pyšnú princeznú pohlo, a tak povedala: „Áno, súhlasím, ale aj tak ti to neprinesie šťastie.“

Celý deň mal chlapec na rozmýšľanie, ale keďže mu žiadne myšlienky aj tak neprichádzali, schmatol pušku a vybral sa na lov. Zazrel krkavca, vzal si ho na mušku, ale práve keď chcel vystreliť, krkavec zvolal: „Nestrieľaj, ja sa ti odvďačím!“ tak sa zľutoval a šiel ďalej, až prišiel k jazeru. Tam uvidel obrovskú rybu, ktorá sa práve vynorila z hlbiny. Keď na ňu zamieril, ryba zvolala: „Nestrieľaj, ja sa ti odvďačím!“ Nechal ju teda plávať a šiel ďalej a stretol líšku, ktorá krívala. Nad ničím nerozmýšľal a vystrelil, ale minul a líška zvolala: „Nestrieľaj, radšej poď sem a vytiahni mi z nohy ten tŕň!“ Mládenec síce urobil, čo líška chcela, ale potom ju chcel zabiť, aby jej stiahol kožu. Ale líška povedala: „Nechaj ma byť, ja sa ti odvďačím!“ Tak ju nechal bežať, a keďže už bol večer, vybral sa späť na zámok.

Druhého dňa by sa rád niekam ukryl, ale nech si lámal hlavu, ako chcel, nevedel kam. Šiel teda do lesa ku krkavcovi a povedal mu: „Ja som ťa nechal žiť, teraz mi povedz, kam sa mám ukryť, aby ma princezná nenašla.“ Krkavec zvesil hlavu, na chvíľu sa zamyslel a nakoniec zakrákal: „Už to mám!“ Priniesol zo svojho hniezda vajce, rozklovol ho na dve polovice a mládenca schoval dovnútra, potom vajce zase starostlivo spojil a uložil do hniezda. Keď princezná prišla k prvému oknu, nevidela ho, ani z druhého okna nič nezazrela a bolo jej z toho úzko. Chodila zasmušilo od okna k oknu a až v tom jedenástom mala zrazu jasno. Poslala lovca, čo krkavca zastrelil, priniesol to vajce, ktoré rozbila, a najmladší brat musel von. Povedala: „Prvýkrát ti darujem život, ale nabudúce sa ti musí dariť lepšie, inak si stratený.“

Nasledujúceho dňa šiel chlapec k jazeru, privolal rybu a povedal jej: „Ja som ťa nechal žiť, teraz mi povedz, kam sa mám ukryť, aby ma princezná nenašla.“ Ryba sa zamyslela a nakoniec zvolala: „Už to mám, schovám ťa vo svojom bruchu!“ A skôr než sa nazdal, ryba ho prehltla a ponorila sa až na samé dno jazera. Princezná sa zatiaľ pozerala svojimi oknami, ale ani v tom jedenástom ho nenašla a bola z toho celá zlostná. Konečne v tom dvanástom okne sa na ňu usmialo šťastie. Poslala rybárov, aby rybu vylovili a zabili a najmladší brat musel z úkrytu von. Každý si iste dokáže predstaviť, ako z toho bol skleslý. Princezná povedala: „Druhýkrát ti darujem život, ale tvoja hlava aj tak príde na ten stý kôl!“

Posledného dňa šiel najmladší brat s ťažkým srdcom do polí, kde stretol líšku. „Poznáš rôzne lsti a lotrovstvá,“ povedal jej: „ja som ťa nechal žiť, teraz mi poraď, kam sa mám ukryť, aby ma tam princezná nikdy nenašla.“ „To je dosť ťažká úloha!“ odvetila líška a dlhú chvíľu nacvičovala zamyslené tváre, až napokon zvolala: „Už to mám!“ Šla s mládencom k jednému prameňu, ponorila sa do vody a bol z nej handlár so zvieratami. Potom strčil do vody najmladšieho brata a ten sa premenil na milú snehobielu poletušku. Potom sa spoločne vybrali do mesta a tam handlár to šikovné zvieratko predvádzal ľuďom. To vám bola podívaná! Kto mal nohy, bežal tam, aby to videl. Nakoniec sa tam zjavila aj princezná, a keďže sa jej poletuška veľmi páčila, kúpila ju a handlárovi za ňu dala pekný peniaz. Skôr než líška poletušku odovzdala princeznej, pošepkala jej: „Keď príde princezná k oknám, schovaj sa jej pod vrkoč!“

Prišiel čas hľadania a princezná kráčala od okna k oknu až k tomu jedenástemu, ale nikde chlapca nevidela. Keď bolo aj to dvanáste okno ako slepé, ovládol ju strach a zlosť taká veľká, že okenicu zabuchla takou silou, že to vo všetkých oknách zapraskalo a celý zámok sa otriasol; potom sa sklo zo všetkých čarovných okien vysypalo. Rozzúrená princezná odchádzala preč a tu ucítila vo vlasoch poletušku. Schmatla ju, mrštila ňou o zem a nahnevane skríkla: „Zmizni mi z očí!“ Poletuška nad ničím nerozmýšľala a pelášila k handlárovi, obaja sa potom ponáhľali k čarovnému prameňu, kde sa zase premenili. Najmladší brat líške ďakoval: „Krkavec aj ryba sú proti tebe hlupáci, ty máš naozaj za ušami!“ A potom šiel rovno na zámok.

Princezná naň už čakala a podrobila sa svojmu osudu. Potom bola veľká svadba a on sa stal kráľom a pánom celej krajiny. Nikdy princeznej nepovedal, kam sa po tretíkrát ukryl a kto mu pomáhal, takže verila, že to dokázal sám svojím čarodejníckym umením a mala sa pred ním na pozore, lebo si myslela: „Ten vie ďaleko viac ako ty!“