Ako krajčír dostal princeznú

V jednej krajine bolo jedno mesto a v tom meste bývali jedni rodičia a tí mali troch synov. Dali ich učiť remeslu. Jedného za stolára, druhého za kolára a toho najmenšieho, najslabšieho, toho dali na krajčírstvo.
Keď boli synovia vyučení, otec ochorel a zomrel. A keďže chalúpka bola zadlžená, páni ju po jeho smrti vzali a predali. Tak jeho synom nezostalo nič iné než holé ruky.
Tak sa spolu dohodli, že pôjdu do sveta. Ktorý z nich skôr nájde živobytie, že vezme matku k sebe. A keď nájdu prácu aj ostatní, že ju budú živiť všetci traja spoločne. A tak sa vybrali s matkou do sveta a prišli do jedného veľmi čudného a veľmi vysokého lesa. Nemohli z neho nájsť cestu von a chodili tam krížom-krážom, až sotva stáli na nohách. Matka vraví:
„Chlapci, oddýchnime si tu, mňa už všetko bolí.“
Sadli si a urobili si pohodlie. Najmladší synček vraví:
„Mamička, počkajte tu, ja sa idem pozrieť, či tu nie je nejaká studnička, a donesiem vodu.“
„Nikam nechoď!“ vraví matka. „Ešte sa tu v lese stratíš, Bože môj, ja s tebou mám trápenie.“
„Ale nič sa nebojte,“ vraví krajčír, „za malú chvíľu som zasa späť.“
Pobral sa ten ..... tam. Prišiel do akejsi úžľabiny a v tej sa iskrila voda ako krištáľ. Mal smäd, napil sa, a ako sa napil, obzrel sa okolo seba. Zrazu zbadal na strome visieť pušku a koženú tašku. Vraví si: Sakra, toto bude niečo pre mňa! Dal si tašku na plece, pušku vzal do ruky a myslí si: Čo asi v nej je? Otvoril ju. Boli v nej kožené rukavičky, stará lucernička a list. Roztrhol ho a tam stálo:
„Tá puška má takú moc, že na čo zamieriš, to trafíš.
Tá lucerna je tiež zázračná. Keď svieti, všetko na deväť míľ naokolo zaspí.
A kto si dá rukavičky na ruky, má hneď takú moc, že akýkoľvek strom vytrhne zo zeme aj s koreňmi a odnesie ho, kam si len pomyslí.“
Tak si list schoval, rukavičky nechal na rukách a šiel sa ešte trochu obzrieť po okolí. Už z diaľky videl medzi stromami obrovský oheň, ako keď horí celé mesto. Príde bližšie, ale kdeže mesto! Pri ohni sedia traja náramne veľkí obri a pečú si uhorského vola. Keďže bol krajčír malý, vliezol si opodiaľ do jedného dutého stromu a čakal, čo budú tí chlapi robiť. Jeden z nich vzal veľký nôž ako kosa a do druhej ruky vidly. Odkrojil z vola kus mäsa a dáva si ho do úst. Milý krajčír namieril a puf! ..... odstrelil mu sústo priamo pri ústach. Obor sa pozrie na kamaráta a vraví:
„Je ti ľúto, že si beriem? Na, vezmi si aj ty, ja len ochutnávam.“
Nabral si ešte raz, krajčír namieril druhýkrát a puf ..... zasa mu sústo od úst odstrelil. Milí obri sa začali medzi sebou hádať. Jeden vraví:
„Tak ochutnaj ty a my sa odsunieme trochu ďalej od teba.“
Tak si nabral, dáva si do úst, krajčír vystrelil a sústo mu zasa odstrelil z vidiel. Obri sa medzi sebou rozprávali:
„Toto nie je normálne. Niekto nám asi škodí. Ako by sme ho asi dostali? Postavíme sa na tri strany, budeme trhať stromy a hádzať ich na oheň. V tom svetle ho potom nájdeme.“
Tomu prvému sa to hneď podarilo. Vytrhol prvý dub, a ako ho chcel hodiť na oheň, krajčír vybehol z dutiny.
„Aha, tak to ty si, čo si nám tu škodil?“
Chytili ho a chceli ho odpratať zo sveta. Jeden obor ho držal v ruke a rozmýšľal, čo s ním. Ale druhý obor vraví:
„Počúvajte, on by sa nám mohol zísť, keď vie tak dobre strieľať. Vezmeme ho so sebou k hradu, kde chceme ukradnúť tú princeznú.“
Zdvihli sa a vydali na cestu. Krajčír im však nemohol stačiť, tak ho jeden obor dal do vrecka a niesol ho. Ako došli k hradbám, dali sa do kopania, že urobia dieru a tadiaľ vlezú dovnútra. V tom vyletel nad strechu kohút a obri vraveli:
„Dávaj pozor, človiečik, a dobre mier, nech toho kohúta trafíš prvou ranou, inak sme prezradení!“
Sotva kohút vyletel na strechu a natiahol krk ..... prask a už ležal dolu!
Krajčír ho trafil, že ani zakikiríkať nestihol.
Obri sa dali do práce. Jeden skúšal vliezť do diery, ale ešte to nešlo, bola príliš úzka. Tak tam strčili krajčíra a ten prelezol na druhú stranu. Rozsvietil si lucernu a v tej chvíli v hrade všetko spalo. Obri zatiaľ dieru ešte rozšírili a chystali sa do nej vliezť. Krajčír vzal do ruky nôž, oprel pušku o stenu a rukavičky mal na rukách. Keď mal prvý obor hlavu von a plecia ešte v diere, krajčír ho chytil za vlasy a odrezal mu hlavu. Tú odhodil nabok a telo vytiahol von. Potom liezol druhý obor a potom tretí. Krajčír s nimi urobil úplne to isté ako s tým prvým. No dobre! Svoje veci, pušku, lucernu aj rukavičky nechal na mieste a chodil po hrade sem a tam, z komnaty do komnaty, až prišiel k princeznej. Tá spala na lôžku s baldachýnom, na stolíku ležali zlaté náušnice, zlatá retiazka a zlatý prsteň. Vedľa nich stál zlatý pohárik s troškou vína od večere. Pod princezninou posteľou ležala strieborná papučka. Krajčír všetko pozbieral a vravel si: Nech mám niečo na pamiatku! A keď odchádzal, vzal kus papiera, vyrezal tým trom zabitým obrom jazyky, zavinul ich do papiera a všetky tie veci strčil do tašky.
Potom z hradu odišiel rovnakou cestou, akou prišiel. Už sa rozodnievalo, tak lucernu sfúkol a šiel hľadať svojich bratov a matku.
V tom hrade dal už dávno kráľ rozhlásiť: Kto tých troch obrov odpratá zo sveta, dostane princeznú za ženu a hrad k tomu. Správca toho hradu bol slobodný. Ako skoro ráno vstal, prišiel na dvor a videl tam ležať zabitého kohúta. Vzal ho a položil hore na okno, aby ho nedostali psy. Potom chodil po hrade budiť. Zrazu príde k diere a vidí pri nej ležať troch mŕtvych obrov. Hneď dostal nápad! Zakrvavil si o nich ruky a šiel všetkých zobudiť. Hneď sa každému chválil, aký kúsok vraj v noci vykonal. Každý sa čudoval a obdivoval ho. Až na princeznú. Tá vedela, že to nebude také, ako on každému vykladá. Poznala ho a cítila niečo iné.
To sa vie, sľub je sľub a milý správca už videl princeznú ako svoju nevestu. Chodil po hrade ako páv a každú chvíľu upomínal kráľa, kedy už bude svadba. Princezná si však vyžiadala od otca odklad, že vraj chce ešte najprv vyskúšať ešte jednu vec. Nech jej vraj kráľ dá postaviť pri ceste hostinec a ona, že tam bude rok a deň čapovať.
Dala si naň vyvesiť nápis:
„Kto sem príde a bude rozprávať o svojej maličkosti, čo zažil, dostane zadarmo jesť a piť.“
A už tam čapuje! Tak ju necháme čapovať a pôjdeme zatiaľ za krajčírom!
Ten blúdil dlho a dlho, kým svojich bratov a matku zasa našiel. Keď sa s nimi konečne stretol, matka sa s ním škriepila. On však vravel:
„Ale choďte, mamička, veď som nič hlúpe nespravil!“
Vydali sa všetci ďalej na cestu a išli práve po tej ceste, čo viedla k novému hostincu. Prídu tam a krajčír vraví:
„Mamička, ja mám hlad a smäd.“
„Mlč, mlč, veď máme len sedem grajciarov!“
Ale on si nedal povedať:
„Poďte, chlapci. Mamička nech sedí vonku, ak chce. Však ja to zaplatím.“
Prišli do výčapu a hostinská ich privítala. Matka dostala strach, aby niečo nevyviedli, bežala za nimi a vo dverách sa rozplakala:
„Ach, čo ja s tým chlapcom zažijem! Ten mi už narobil starostí! Preboha, on už pije víno a tí dvaja s ním! Veď nemáme viac než sedem grajciarov!“
Za malú chvíľu jej hostinská tiež doniesla pohár vína. Matka sa bránila, ale nič naplat. Netrvalo dlho a hostinská každému nosila už tretí tanier pečene.
„Nejedzte, chlapci, nejedzte!“ prosila matka. „Preboha, čím to chcete zaplatiť?“
Ako poháre vypili, dostali zasa plné. A matka plakala čoraz viac a nejedla ani nepila. Hostinská sa len smiala. Keď sa dosýta napili aj najedli, krajčír sa pýtal:
„Čo budem dlžný?“
„Nič za to nechcem, páni,“ vravela hostinská, „len mi každý niečo porozprávajte.“
Prvý začal stolár:
„Keď som sa vyučil remeslu, musel som zametať, nosiť vodu a drevo i opatrovať u majstra deti.“
Hostinská mávla rukou a vraví:
„Nechajte to tak, to stačí ..... “
Potom prišlo na kolára. Rozprával presne tak ako jeho starší brat:
„Keď som bol malý, chodil som do školy a potom som pásol kravy.“
„To stačí,“ zastavila ho princezná, „už ani slovo.“
Teraz začala rozprávať matka:
„Milá slečinka, čo ja som s tými chlapcami zažila! Ale tento prekliaty krajčír, ten ma trápi zo všetkých najviac!“ a začala ho búchať po chrbte.
„Nechajte to, matka. Nech teda rozpráva on, keď je taký šelma.“
Tak sa krajčír pohodlne usadil a dal sa do rozprávania:
„Prišiel som do jedného lesa a dostal som tam smäd. Napil som sa z jednej studničky, a keď som sa napil, našiel som tam pušku, lucernu a rukavičky v taške.“
„To je pravda, to našiel.“
„Potom som prišiel na jeden vrch a tam boli náramne vysoké stromy. Pozeral som, až som v diaľke uvidel svetlo a vybral som sa na tú stranu.“
„To je pravda, to by mohlo byť,“ vraví zasa matka.
„Prišiel som tam a tam sedeli pri ohni traja obrovskí obri.“
„Slečinka, neverte mu!“
„Nechajte ho, nech len rozpráva.“
Tak on rozpráva ďalej, ako sa mu darilo s obrami, ako im odstrelil sústo od úst a ako ho chytili. A matka naňho stále kričala:
„Neklam, to nie je pravda. Slečinka, neverte mu!“
Ale on rozprával ďalej, ako šiel s obrami k hradu, ako kopali dieru a ako jedného po druhom zabil. Ako potom prišiel do komnaty k princeznej, ako si schoval na pamiatku jej papučku, ako jej vzal tie zlaté veci a potom, keď sa vracal späť, ako ešte vyrezal obrom jazyky.
A matka len plakala a hovorila stále dokola:
„Neverte mu ani slovíčko! Všetko si vymyslel!“
Vtom krajčír vybral tašku a vysypal na stôl všetky tie veci ..... striebornú papučku, zlatú retiazku, náušnice, prsteň, pohárik a naposledy vybalil z papiera aj tie tri jazyky. Vtedy k nemu hostinská skočila, chytila ho okolo krku a začala ho bozkávať:
„Už ťa mám! Teba som hľadala!“ Ale potom ho napomenula:
„Teraz tie veci schovaj. Tu máš kľúče od celého hostinca. Matka nech tu varí a pečie a ty s bratmi jedz a pi, čo hrdlo ráči. Zajtra sem prídem!“
Na druhý deň prišla, vystúpila z koča a šla do výčapu. Vravela mu:
„Počúvaj, zajtra usporadúvam na zámku veľkú hostinu. Pri nej sa drží taký zvyk, že každý musí rozprávať, čo zvláštne zažil vo svojom živote. Prídeš tam tiež, ale prezlečený. Poriadne sa zamaž v tvári a pod nosom maj sople. A na chrbte si urob hrb, strč si pod kabát kus handry. Do ruky si vezmi nejakú palicu a choď na zámok. Oni ťa nebudú chcieť pustiť, a tak sa postavíš pri dverách. Ako začnú lokaji nosiť nedojedené jedlá späť zo stola, žiadaj na každom nejaký zvyšok. Keď ti nebudú chcieť dať, hrabni na tanier rukou, nič sa ti nestane. Až hostina skončí, tak vieš, čo máš robiť!“
Rozlúčila sa a išla domov.
To sa vie, na druhý deň . bolo asi o deviatej hodine . milý krajčír ťahal k hradu. Príde tam, stráž ho odháňa a od brány späť. On sa s nimi dal do hádky. Ako to princezná započula, vyšla von a na jej rozkaz ho pustili dovnútra. Prišiel tam a postavil sa pri dverách. Panstvo sa uškŕňalo, ale nič platné, zostal tam. Ako nosili lokaji jedlá od stola späť, on naťahoval ruku. Jeden lokaj doňho strčil, ale on nemeškal, hrabol rukou do misy a vzal mu kus mäsa. Držal ho oboma rukami a hrýzol zo všetkých síl, na nič sa neobzeral. To sa rozumie, panstvo sa dalo do smiechu! I sama princezná a ten správca, čo ju chcel za ženu, sa tiež smiali. Keď bolo po hostine, začal každý rozprávať, čo zažil. Rozprávali jeden po druhom, až prišlo na správcu. Ten rozprával, akú prácu mal s tými obrami, a na dôkaz svojho príbehu dal priniesť ich hlavy. Milý krajčír, ako naňho princezná žmurkla, začal rozprávať tiež:
„Páni,“ vraví, „ja si myslím, že každý človek musí mať aj jazyk. Majú ho asi aj tieto hlavy?“
Hneď prikázali jednému sluhovi, nech to zistí. On sa pozrel do jednej hlavy, potom do druhej i do tretej, ale jazyky nikde! Tým pánom to bolo čudné, krčili plecami a správca zbledol. Princezná od neho odstúpila a išla si sadnúť na druhú stranu. Vtedy krajčír vytiahol bielu vreckovku vyšívanú zlatom, utrel si tvár, spod kabáta si vytiahol ten kus handry, čo mal ako hrb, šiel k stolu a vytiahol z tašky tie tri jazyky.
„Tu, páni, sú. To je dôkaz! Hlavy môže zobrať každý, ale kto obrov zabil a vyrezal im tie jazyky? Tu sú, páni! Ale mám ešte druhý dôkaz!“
A vybral tie veci, ktoré vzal z princezninej izby.
„Ocko,“ vraví princezná, „poznáš všetky tie veci?“
„Ako by som nepoznal?“
A uhýbal aj pred správcom.
Teraz si princezná obula papučku a padla jej na nohu ako uliata. Potom si dala na krk svoju retiazku, zavesila si náušnice a navliekla prsteň. Potom nalila do pohárika vína, niesla ho svojmu osloboditeľovi a obaja si slávnostne pripili. Sám kráľ ho odviedol do zvláštnej komnaty. Tam sa krajčír musel vzdať svojho odevu a obliekol si krásne šaty, čo patria generálovi a ktoré mu dali. Potom ho predviedli opäť pred pánov.
Ale najprv sa musí povedať, ako to dopadlo so správcom. Všetko panstvo nad ním vyslovilo rozsudok, aby bol vyvedený na dvor a roztrhaný štyrmi volmi, pretože sa snažil oklamať celé kráľovstvo i samotného kráľa!
Potom usporiadali novú hostinu a až teraz bola svadba s pravým osloboditeľom. I matku, to sa rozumie, pozvali na tú svadbu, pretože chceli od nej požehnanie. To dostali a matka navyše s nimi zostala na zámku až do svojej smrti.
Jeho bratia dostali ten hostinec, čo si dala princezná postaviť pri ceste. Oženili sa podľa svojho želania a robili svoje remeslá.
To bola svadba, to sa ani nedá rozprávať! To je azda na ešte ďalšiu rozprávku! Ale o tom zasa až zajtra .....