Čiernokňažník

Bol raz jeden starý človek a ten mal jedného synčeka; keďže však bol už veľmi starý a popritom chudobný, nemohol svojho synčeka dlhšie živiť.
Raz, keď sa nad svojou biedou trápil, oslovil svojho synčeka takto:
„Synku, synáčik, vidíš, že som už veľmi starý, pracovať už nemôžem, žobrať sa hanbím a nič našetrené nemám. Ty si už vyrástol, musíš už sám do sveta hľadať si živobytie a u niekoho slúžiť.“
„Veru, môj drahý otče,“ odpovie mu syn, „to uznávam a dávno som na to už myslel. Rád pôjdem do služby, veď aj tak by som chcel ísť do sveta.“
Po krátkom čase sa starý otec so synčekom vybrali na cestu. Hoci bol starý, chcel predsa synčeka cez hory a lesy do tej služby zaviesť. I išli teda spolu, až prišli jedného dňa do hustého lesa, ku skale, na ktorej videli sedieť jedného osamelého človeka a čítať z veľkej knihy. To bol čiernokňažník.
„Pánboh daj šťastie!“ pozdravili ho pocestní.
„Pánboh daj aj vám; kamže idete, starký?“
„Vediem tu synčeka do sveta a rád by som mu nejakú službu vyhľadal, aby sa niečomu naučil,“ odpovedal starý.
„A načo by ste vodili synčeka po svete, nechajte ho u mňa,“ povedal mu čiernokňažník.
„A vy ho prijmete?“ zvolal s radosťou starec.
„Samozrejme, že ho prijmem, bude mi posluhovať. Ale čo mi dáte za to, keď ho aj učiť budem?“
„Ach, čo by som vám dal, veď ja som chudobný otec, nemám sám čo do úst vložiť,“ pokrčil plecami starý.
„No viete čo,“ povedal čiernokňažník, „sedem rokov ho nechám u seba a budem ho učiť, ale o sedem rokov prídete, a keď si ho spoznáte, bude váš, ale ak nie, tak si ho ja nadovždy ponechám!“
„No dobre,“ vraví starý otec, „nech je už ako je.“ ale sám pri sebe si myslel:
„Aká by to bola práca, aby som za sedem rokov svojho syna nedokázal spoznať?“ Nechal teda synčeka v službe u čiernokňažníka a sám sa odobral domov.
Doma mu to však v hlave ležalo a neustále si myslel, ako synčeka spozná a prečo by ho nemal spoznať, a nakoniec ho zachvátil strach, že ho azda predsa len nespozná. No ale nechajme ho, starčeka, a obzrime sa za synčekom.
Čiernokňažník sa najprv synčeka pýtal, či vie čítať, ale synček mu povedal pravdu, že nevie.
„No, keď nevieš, dám ti prácu!“ povedal mu čiernokňažník a zaviedol ho do jednej jaskyne.
V jaskyni boli dve izby; v jednej videl synček prestretý stôl pre dve osoby a jedlo pripravené, v druhej izbe bolo plno kníh:
„Vidíš tu tie veľké knihy, budeš z nich utierať prach. Keď sa ti niekedy táto práca zunuje, zazvoň na tento zvonček, a pribehnú k tebe chlapci hrať sa s tebou. Budú ti pískať, spievať, veselé kúsky vyvádzať, a môžeš sa s nimi hrať do sýtosti.“
Po týchto slovách si sadli spolu k stolu, a keď sa najedli, čiernokňažník odišiel kdesi na ďaleké cesty a synček sa pustil do vykázanej mu práce.
Keď ten milý synček tie knihy deň čo deň od prachu čistil, býval mu, pravdaže, dlhý čas, a vtedy nezazvonil na zvonček, ale rozovrel jednu knihu za druhou, pozeral sa do nich a pomaly sa učil čítať, až sa aj naučil.
Ako vedel čítať, vyčítal si potom z kníh všetky čiernokňažníkove čary.
Keď sa čiernokňažník po roku vrátil domov a knihy videl v poriadku, pochválil ho za jeho poriadnosť a daroval mu dukát. Synček však prosil, či by smel na krátky čas navštíviť úbohého otca a ten peniaz mu odniesť. Čiernokňažník ho pustil, aby otca navštívil.
S radosťou bežal milý syn k svojmu starému otcovi a našiel ho doma sedieť na lavici, veľmi zamysleného.
„Eh, otče môj, o čom tak premýšľate?“ pýtal sa ho.
„Och, môj synku,“ odpovie mu starec, „akože by som nepremýšľal, veď ja sa bojím, že ťa o sedem rokov nespoznám!“
„Preto sa netrápte; keď ma prídete spoznávať, tak ma čiernokňažník premení na holuba, ale ja si sadnem s ostatnými holubmi na strechu a budem sedieť v treťom rade. Tak len dobre pozorujte, keď uvidíte, že jeden holub má krídlo zvesené, podľa toho môžete poznať, že to budem ja, a len naňho ukážte.“
Starý otec sa teda upokojil a synček sa zase vrátil k čiernokňažníkovi.
Len čo sa vrátil, čiernokňažník odišiel opäť na cesty a on zostal pri knihách sám. Čistil ich ako predtým, pritom v nich usilovne čítajúc.
Čiernokňažník bol zakaždým, keď sa vrátil zo sveta, so svojím sluhom veľmi spokojný.
Uplynulo sedem rokov; starý otec vzal do ruky palicu a šiel krivkajúc k čiernokňažníkovi po svojho syna.
„Nuž, prišiel som si po syna!“ povedal, keď prišiel na miesto.
„No áno,“ odpovie čiernokňažník, „sedem rokov uplynulo, pravda, no tak si ho vezmite, ak si ho spoznáte, tamto, pozrite, sedí na streche! Ale ak ho na prvýkrát nespoznáte, zostane u mňa.“
Starý otec sa oprel o palicu, hľadí na kŕdeľ holubov sediacich na streche, hľadí a hľadá syna, a hľa, už ho spoznal.
„Aha,“ ukazuje radostne palicou na strechu, „tamto je môj syn, ten krajný v treťom rade, čo to krídelko zvesil!“
„Pravda, pravda, uhádli ste,“ povie čiernokňažník nevrlo.
Keď však otec žiadal syna, aby mu ho teda dal, vtedy sa čiernokňažník začal všelijako vyhovárať, že je holubom, že ho nemôže hneď na človeka premeniť, a že ho za krátky čas pošle domov. Musel teda starý otec odísť domov bez syna, hoci mu to bolo ťažko. Čiernokňažníka to veľmi mrzelo, že má dať synčeka späť, a kto vie, čo by s ním robil, ale šikovný syn si už vyhliadol čas, a ako čiernokňažník odišiel z domu, vzal mu knihu, v ktorej mal zaznamenané všetky čary, a dal sa na útek domov za starým otcom. Dohonil ho na ceste.
„Nuž, synček, ty si sa vyslobodil?“ zvolal radostne starý otec.
„Veru, už som na slobode, a ešte som mu aj knihu vzal!“
„No synku, len aby si zaň draho neplatil,“ povedal otec starostlivo.
„A čo by som platil, veď ja som väčší čiernokňažník ako on sám. Ale viete čo, otče, došlo nám jedlo, a ja sa predsa len bojím, že ma ten čiernokňažník bude prenasledovať, tak zo seba urobím pekného koňa a vy si na mňa sadnite a choďte ma tam do tej osady predávať.
Keď ma predáte, zložte mi uzdu, inak ak ju na mne zabudnete, nikdy sa viac nevrátim.“
Premenil sa teda synček na krásneho koňa, otec si naňho vysadol a išiel na ňom do neďalekej osady, kde práve bol trh. Hneď sa okolo neho zbehli kupci a pýtali sa ho, za akú cenu by chcel toho koňa dať; on im povedal:
„Za štyristo zlatých!“
Ale predsa sa ten kôň zdal kupcom drahý, až tu príde čiernokňažník; ako sa pozrel na koňa, hneď vedel, aký to kôň.
„Koľko stojí ten kôň, starký?“ pýta sa hneď.
„Eh, pod štyristo zlatých ho nedám,“ odpovedal starý, ktorý čiernokňažníka nespoznal.
„A nezlacníte nič?“
„Veru ani babku,“ uisťoval starý otec.
„No, keď inak nedáte, tu máte štyristo zlatých!“ a čiernokňažník hneď starcovi peniaze do ruky vložil. Starý otec sa pustil do počítania peňazí, nespomenul si na synkove slová, a čiernokňažník ho chytil za uzdu, vyšvihol sa naňho a bol preč. Bol nesmierne rozzúrený a rovno zamieril do najbližšej osady ku kováčovi. „Kováč, kuj dvojcentové podkovy a rozpálené pribíjaj tomuto koňovi!“ rozkazoval čiernokňažník, keď pri kováčskej dielni zosadol z koňa a uviazal ho za uzdu pri studni.
Kováč hneď išiel chystať železo a čiernokňažník tiež šiel do kováčskej dielne dozerať, aby sa všetko poriadne stalo. Kôň zostal vonku sám a rád by sa bol uzdy zbavil. Vtom vybehla z domu dievčina s krčahom po vodu k studni.
„Pekne ťa prosím, dievčatko, povoľ mi trochu uzdu, budem na teba v dobrom spomínať,“ prosil kôň dievčinu.
„To ti rada urobím,“ povedala dievčina, postavila krčah a uzdu mu povolila.
Ako mu ju povolila, stiahol si ju o stĺp celkom z hlavy, premenil sa na holuba a bleskovo sa vzniesol do povetria. Dievča pri studni sa s údivom obzeralo za koňom, ale čiernokňažník už tiež vedel, čo sa stalo, a dobre videl holuba letieť vo vzduchu. I urobil sa jastrabom a za ním.
Úbohý holub, ešte málo, a bol by ho jastrab polapil, vtom videl ešte včas v kráľovskom dome pri okne sedieť kráľovskú dcéru a ako krásny zlatý prsteň sa jej pustil do lona.
I zaradovala sa veľmi kráľovská dcéra nad tým prsteňom, lebo bol prekrásny, a hneď bežala k svojmu chorému otcovi ukázať mu, aký prsteň jej do lona spadol. Chorý kráľ sa tomu čudoval, ale aj sa z toho tešil, kvôli svojej milej dcére. A kým o tom prsteni spolu hovoria, oznamuje sluha, že sa hlási akýsi cudzí lekár, ktorý vraví, že chorému kráľovi zdravie vráti.
Kráľ dal hneď toho lekára zavolať k sebe a náležite ho privítali, a to bol ten čiernokňažník. Kráľovská dcéra sa ho hneď pýtala, či by jej otca vyliečil.
„Samozrejme, že by som ho vyliečil,“ povedal čiernokňažník, oči nespúšťajúc z prsteňa, ktorý mala kráľovská dcéra na prste, „samozrejme, že by som ho vyliečil, keby ste mi dali ten prsteň, čo máte na malíčku.“
Kráľova dcéra ho spočiatku nechcela dať, ale že svojho otca milovala a že sa bála, aby v tej chorobe nezomrel, sľúbila, že mu ho dá, ak jej otca vylieči.
Čiernokňažník nepotreboval veľa liekov, netrvalo to dlho a kráľ sa cítil zdravý; čiernokňažník žiadal prsteň. Vtom, ako mu ho z vďačnosti podávala, vypadol jej z ruky a v okamihu sa rozsypal na drobné prosové zrnká. V tej chvíli sa však čiernokňažník premenil na holuba a začal zrnká zobať. Na jedno sa však kráľovská dcéra postavila, a ako sa holub ocitol pri jej nohe, urobil sa z toho zrnka jastrab, holuba chytil a na kusy roztrhal.
Bolo po čiernokňažníkovi a jeho kúzlach.
Z jastraba sa však stal krásny mládenec, ktorý sa kráľovskej dcére poklonil a ďakoval jej.
Kráľ, ktorý to všetko s údivom pozoroval a nechal si od neho všetko vyrozprávať, povedal mu nakoniec:
„No, keď si dokázal čiernokňažníka oklamať a zahubiť, túto svoju dcéru ti za ženu dávam a po svojej smrti ti celé kráľovstvo nechám.“
Tak sa aj stalo. Synček si vzal kráľovu dcéru za ženu, svojho starého otca vyhľadal a k sebe vzal, a tak žili dlhé roky spolu šťastne, a keď im otcovia zomreli, kraľovali sami ďalej v svätom pokoji.