Uspávač : Utorok

Len čo bol Janko v posteli, dotkol sa Uspávač svojou čarovnou paličkou všetkých kusov nábytku v izbe a tie hneď začali rozprávať. Rozprávali všetky len o sebe, iba pľuvadlo stálo mlčky a hnevalo sa, že môžu byť také namyslené a hovoriť len samy o sebe, myslieť samy na seba a nevšímať si ani jeho, hoci stálo tak skromne v kúte a nechávalo sa poplivať. Nad pohovkou visel veľký obraz v pozlátenom ráme. Bola na ňom krajina s vysokými starými stromami, kvetmi v tráve a veľkou riekou, ktorá tiekla lesom popri mnohých zámkoch ďaleko do šíreho mora. Uspávač sa dotkol svojou čarovnou paličkou toho obrazu, a vtáci v ňom začali spievať, konáre stromov sa hýbali a mraky rýchlo letely, zakrývajúc svojím tieňom krajinu. Potom zdvihol Uspávač Janka na rám a Janko strčil nohy do obrazu, priamo do vysokej trávy, a tam sa postavil. Slnko naňho svietilo cez konáre stromov. Bežal k vode a sadol si do lodičky, ktorá sa tam kolísala. Bola natretá načerveno a nabielo, veslá na nej sa leskli ako striebro a šesť labutí, všetky so zlatou obrúčkou okolo krku a so žiarivou modrou hviezdou na hlave, ťahalo lodičku popri zelených lesoch, kde stromy rozprávali o zbojníkoch a čarodejniciach a kvety o rozkošných škriatkoch a o tom, čo im vtáci v lete povedali. Krásne ryby so šupinami ako zo zlata a striebra plávali za loďkou; občas sa vymrštili, až to na vode pleslo. A vtáci, červení a modrí, malí a veľkí, leteli v dvoch radoch za nimi. Komáre tancovali a chrobáky bzučali „bzz, bzz“. Všetci chceli letieť s Jankom a každý vedel rozprávať rozprávku. To bola jazda! Hneď tu boli lesy, veľmi husté a tmavé, hneď zase najkrajšia záhrada so slnečným jasom a s kvetmi a uprostred s veľkými zámkami zo skla a mramoru. Na besiedkach stáli princezné, a to všetko boli tie dievčatká, ktoré Janko dobre poznal a s ktorými sa predtým hrával. Dievčatká naťahovali ruky a každé malo v ruke najchutnejšiu sladkosť, akú by si ani u cukrára nekúpil. Janko sa chytil jedného konca sladkosti, keď plával okolo, ale dievča držalo pevne, takže každý dostal svoj kúsok, ona menší, on oveľa väčší! Pri každom zámku stáli na stráži malí princovia; boli ozbrojení zlatými šabľami a rozhadzovali hrozienka a cínových vojačikov; boli to praví princovia. Čoskoro plával Janko veľkými lesmi, čoskoro akoby cez veľké skaly alebo stredom mesta. Plával aj tadiaľ, kde bývala jeho opatrovateľka, tá, ktorá ho opatrovala, keď bol ešte celkom malým dieťatkom, a mala ho veľmi rada. Kývala naňho a spievala krásnu pieseň, ktorú sama zložila a Jankovi poslala: „Ja spomínam na teba stále, ty Janko môj maličký. Bozkávala som tvoje ústa malé, čielko tvoje a tvoje tváričky. Počula som tvoje prvé slová, keď volával si mamičku. Tie roky chcela by som žiť znova s tebou, môj malý anjelíčku!“ A všetci vtáci spievali s ňou, kvety tancovali na stonkách a staré stromy kývali, akoby Uspávač aj im rozprával rozprávky.