Obrúsok, baránok a mošna

Žili kedysi dedko a babka. Raz sa dedko vybral k rieke na ryby. Ale čo sa nestalo! Do siete sa chytil žeriav. Zmieta sa, bije krídlami, ale oslobodiť sa nemôže. Dedkovi bolo žeriava ľúto.
Prečo by mal taký pekný vták zahynúť?
Šiel k žeriavovi a pomohol mu zo siete. A vtom naňho žeriav prehovoril ľudským hlasom:
„Ďakujem ti, dobrý človek. Nikdy na tvoju pomoc nezabudnem. Poď so mnou do môjho príbytku, chcel by som ti dať pekný dar.“
A tak teda spoločne vykročili.
Šli, šli, až došli k močiaru, kde žeriav býval. Žeriav priniesol z chalúpky ľanový obrus a hovoril:
„Tu je môj dar, dedko. Keď sa budeš chcieť najesť a napiť, rozlož tento obrus, povedz len ..... Obrúsok, prestri sa! a dostaneš jedla a pitia, koľko hrdlo ráči.“ Dedko poďakoval a šiel domov.
Cestou dostal hlad. Sadol si pod krík, rozložil obrus a povedal:
„Obrúsok, prestri sa!“
A len čo dopovedal, už bolo na obrúsku množstvo jedál varených aj pečených, že by ich ani regiment nezjedol.
Dedko sa najedol a napil do sýtosti a šiel ďalej.
Cesta bola dlhá, a skôr ako sa nazdal, padla na kraj čierna noc. Zabúchal teda na chalupu bohatého gazdu a poprosil:
„Nechajte ma u vás prespať, gazda!“
„Prespať ťa necháme,“ hovoril gazda, „ale pohostenie od nás žiadne nečakaj.“
„Nechcem pohostenie,“ odpovedal dedko, „mám taký obrúsok, ktorý mi vždy dá najesť a napiť, koľko potrebujem.“
„Nepovedz? Ten mi musíš ukázať!“ Dedko rozložil obrúsok a povedal:
„Obrúsok, prestri sa!“
Ešte nedopovedal, a už bolo na obrúsku toľko pochúťok, že sa na ne srdce smialo.
Gazda vyvaľoval oči a hneď si vzal do hlavy, že ten obrúsok musí mať. Len čo dedko zaspal, už mu zázračný obrúsok ukradol a vymenil ho za obyčajný.
Dedko sa ráno zobudil, ničoho si nevšimol a vybral sa domov. Hneď od prahu volal na babku:
„Raduj sa, žena, už nebudeš musieť miesiť chlieb a variť kapustnicu!“
„Čo je to za hlúposti?“
„Žiadne hlúposti. Odteraz nás bude hostiť tento obrúsok.“ Rozložil na stole obrúsok a povedal:
„Obrúsok, prestri sa!“ Ale obrúsok nič.
„Žeriav ma asi oklamal,“ hovoril dedko. „Pôjdem za ním a poriadne mu vynadám. Toto som si od neho nezaslúžil.“ Dlho sa nerozmýšľal a vybral sa za žeriavom. Žeriav ho privítal a pýtal sa:
„Čože ťa ku mne privádza?“
A dedko slovko sem, slovko tam, a že mu žeriav dal zlý obrúsok. „Prestaň nariekať,“ hovoril žeriav, „ja ti teraz dám baránka. Ale nie je to len tak hocijaký baránok. Keď mu prikážeš ..... Baránok, otras sa! ..... začnú z neho padať zlaťáky.“
Dedko vzal baránka a viedol ho domov. K večeru došiel znova k domu toho bohatého gazdu. „Nechajte ma u seba prespať!“
„Len poď ďalej!“
„Ale ja nie som sám, mám so sebou baránka.“
„Tak ho nechaj na dvore.“
„To nemôžem. Nie je to len tak hocijaký baránok, sypú sa z neho zlaťáky.“
„To azda ani nie je možné?“ krútil hlavou gazda. „Ale je!“
A dedko roztiahol uprostred izby rohožu, postavil na ňu baránka a prikázal:
„Baránok, otras sa!“
Baránok sa otriasol a už sa z neho sypali zlaťáky. Gazda si umienil, že musí dostať aj baránka.
Uložil dedka na spanie, baránka ukryl a na jeho miesto priviedol zo svojho stáda iného, takého podobného, že sa nedali rozoznať. Ráno sa dedko s gazdom rozlúčil a namieril si to domov. Hneď od prahu volal na babku:
„Raduj sa, žena, teraz si budeme žiť ako v raji!“
„A nechcel by si mi povedať, odkiaľ na to zoberieme?“
„Tento baránok z nás urobí boháčov.“
Babka sa na dedka pozrela, krútila hlavou, nejako jej to všetko nešlo na rozum. Ale starý jej hovoril:
„Prines rohožu a polož ju na podlahu!“
Babka poslúchla. Dedko postavil baránka na rohožu a prikázal:
„Baránok, otras sa!“ Ale baránok nič.
„Baránok, otras sa!“ opakoval dedko. A baránok stojí a len bečí.
„No toto? Žeriav ma asi zase oklamal,“ hovoril dedko. „Pôjdem za ním a ako sa patrí mu za ten podvod vynadám.“ Dlho sa nerozmýšľal a šiel.
Dorazil k chalúpke pri močiari a začal na žeriava volať. Ten vyšiel a opýtal sa:
„Čože ťa zas ku mne privádza?“
„Ale tie tvoje dary nestoja všetky za nič, nemám z nich žiadny osoh.“
Žeriav ho vypočul a začal sa ho vypytovať:
„A nezastavil si sa náhodou cestou u niekoho?“
„Iba u jedného bohatého gazdu.“
„A nepochválil si sa mojimi darmi?“
„To som sa pochválil.“
„No dobre,“ vravel žeriav, „dostaneš ešte jeden dar, ale ten už bude posledný. Viac rozumu ti dá a dary ti vráti.“ Potom zmizol v chalúpke a doniesol odtiaľ mošnu.
„Toto si vezmi a povedz ..... Hop, kopa, z mošny von!“ Dedko vzal mošnu a hovoril:
„Hop, kopa, z mošny von!“
A v tej chvíli vyskočila z mošny celá kopa statných mládencov s kyjakmi a hrr! na dedka. Ten sa dovtípil a vykríkol:
„Hop, kopa, do mošny! Hop, kopa, do mošny!“ A mládenci s kyjakmi boli zrazu späť v mošni. Dedko si hodil mošnu cez plece, poďakoval žeriavovi a hajde domov. Po zotmení dorazil znova k bohatému gazdovi a požiadal ho o nocľah. A ten naňho už netrpezlivo čakal a privítal ho ako vzácneho hosťa. Dedko sa pritrepal do chalupy a pýtal sa:
„Kam si môžem uložiť túto mošnu?“
„Ale hoď ju hoci v sieni na zem.“
„To nejde, nie je to len tak obyčajná mošna, splní človeku každé želanie. Musí sa len povedať ..... Hop, kopa, z mošny von!“
„No tak ju teda zavesť tu na klinec.“
Dedko zavesil mošnu na klinec, vyliezol si na pec a pozerá, čo sa bude diať. Gazda nejaký čas čakal, a keď myslel, že dedko už spí, povedal:
„Hop, kopa, z mošny von!“
A v ten ráz vyskočila z mošny kopa mládencov s kyjakmi a začala gazdovi valchovať chrbát. Bili ho, tĺkli ho, nemohol sa im vykrútiť. Začal kričať ako keď ho na nože berú:
„Dedko, dedko, zobuď sa! Dedko, dedko, pomôž mi!“ A dedko na peci sa pýta:
„Kto mi vymenil môj obrúsok?“
„Neviem!“
„Keď nevieš, tak ani ja neviem, ako by som ti pomohol.“
„Ja, ja som ti ho vymenil! Hneď ti ho vrátim, len ma vysloboď!“
A dedko sa vypytoval ďalej:
„Kto mi vymenil môjho baránka?“
„Aj baránka ti vrátim, len ma vysloboď, zachráň mi život!“
„A nebudeš už nikdy nikoho podvádzať?“
„Nikdy, na moju dušu, nikdy!“
Keď to gazda sľúbil, dedko prikázal:
„Hop, kopa, do mošny!“
A mládenci zmizli v mošni, akoby nikdy ani v izbe neboli.
Gazda s hekaním a vzdychaním doniesol obrúsok a priviedol baránka.
Dedko si vzal, čo mu patrí, a ponáhľal sa za babkou. Každý deň potom mali sviatok, nepoznali nedostatok, v láske, v mieri spolu žili, všetkých z dediny pohostili. I ja som prišiel na hostinu, dostal som pivo, medovinu a bol by som pil s nimi ďalej, lenže sa mi zvrhol džbánik a všetko som rozbryndal.