Krásna labutia panna

Kedysi dávno žil vo francúzskej krajine mladý poľovnícky mládenec a ten bol najlepší strelec široko-ďaleko. Ale jedného dňa sa mu vôbec nedarilo, chodil po lese až do večera sem a zase tam, ale do rany mu neprišlo nič, čo by stálo za reč. Nakoniec prišiel k veľkému krásnemu jazeru, na ktorom plávala nádherná snehobiela labuť, aká svet nevidel. Neváhal, namieril pušku a chcel vystreliť, keď tu akýsi hlas zavolal:
„Nestrieľaj, bude ťa to stáť život.“ Zľakol sa a pušku spustil, ale potom sa krátko zamyslel a namieril opäť, no aj tentoraz niekto zavolal:
„Nestrieľaj, inak ťa to bude stáť život!“ Nechal opäť pušku klesnúť, ale nakoniec namieril tretí raz a pomyslel si:
„Tentoraz vystrelím, nech si kto chce hovorí, čo chce!“ Ale kým sa dostal k výstrelu, premenila sa labuť na prekrásnu pannu, ktorá mu povedala:
„Vyslobodíš ma a budeš do konca svojich dní šťastný, ak sa budeš celý rok každú nedeľu za mňa modliť. Ale po ten čas nesmieš povedať ani slovko o mojej kráse.“ Tak povedala a zmizla.
Poľovnícky mládenec šiel očarený domov a od toho dňa sa každú nedeľu modlil za krásnu labutiu pannu.
Rok sa pomaly chýlil ku koncu, keď jedného dňa francúzsky kráľ vyhlásil veľké strelecké preteky. Strelec, ktorý trafí holuba najlepšie, dostane za odmenu princeznú za ženu. Zišli sa lovci z celej ríše, zďaleka-široka, ani náš poľovnícky mládenec medzi nimi nechýbal. Veď aj strelil holuba presne do stredu srdca, a pretože po ňom nikto ten zásah nezopakoval, stal sa kráľom strelcov a mal sa oženiť s francúzskou princeznou. A bola z toho beda! Zasľúbil sa krásnej labutej panne a o žiadnej inej nechcel ani počuť.
„Prenechám to šťastie a česť niekomu inému.“ povedal. Ale keď naňho kráľ naliehal, prečo sa chce vzdať takej pocty, tak sa zabudol a povedal, že má nevestu, ktorá je ešte tisíckrát krajšia než francúzska princezná. Ale sotva to dopovedal, stála pred ním krásna labutia panna, smutne naňho hľadela a povedala:
„Keby si o mojej kráse nehovoril, tak by si ma dnes vyslobodil. Teraz ma musíš hľadať na Sklenenej hore.“ A bolo to tak!
Mohol sa preklínať za svoju ľahkomyseľnosť, ako sa mu len páčilo. Nezostávalo mu iné, než zviazať si uzlík a vydať sa do sveta hľadať Sklenenú horu.
Dlho, predlho putoval svetom, až prišiel na jeho druhý koniec a tam jedného dňa dorazil do hlbokého čierneho lesa, ktorým putoval tri dni a tri noci. Štvrtého rána prišiel k osamelému mlynu, z ktorého vyšiel akýsi muž a pýtal sa, čo tam hľadá, on je mlynár od Sklenenej hory a už sedemsto rokov v lese žiadneho človiečika nevidel. Vtedy poľovnícky mládenec povedal:
„Keď si mlynár od Sklenenej hory, tak mi iste povieš, ako sa na ňu dostanem.“
„Tam sa nikdy nedostaneš.“ odvetil mlynár. Ale mládenec ho prosil a nedal mu pokoj, kým mu mlynár nakoniec nesľúbil, že mu pomôže. Priviedol z mlyna osedlaného capa a prikázal mládencovi nasadnúť, pretože len na tom zvierati sa môže dostať na Sklenenú horu. Tak nasadol a sotva cap pocítil bremeno, dal sa do behu a uháňal cestou necestou, cez korene a kamene, rýchlejšie než najrýchlejší kôň, až z toho išla človeku hlava dookola. Tak dobehol až k Sklenenej hore, tam jazdca zhodil a cvalom sa vydal späť.
Pod Sklenenou horou bol krásny čistý prameň, a pretože mal mládenec po tej divokej a dlhej jazde smäd, pomyslel si, že by sa mal najprv napiť, kým sa vydá hore. Sklonil sa k čistej vode a chcel si nabrať do dlane, keď tu začul hlas:
„Nepi, inak ťa to bude stáť život.“
Zľakol sa a obzeral sa naokolo, ale nikto tam nebol, a pretože ho smäd trápil čoraz väčšmi, tak si predsa len vodu nabral a napil sa a v tú ránu upadol do hlbokého spánku. Vtedy sa pred ním zjavila krásna labutia panna. Jeho neposlušnosť ju tak rozhnevala, že vytiahla jeho poľovnícky tesák a chcela ho prebodnúť. Už mu priložila studenú špičku k srdcu, keď jej ruka zase klesla, ľútosť a láska ju premohli a pomyslela si:
„Možno ma predsa len dokáže vyslobodiť.“
A skôr než ho zase opustila, napísala prstom na pošvu jeho tesáka:
„Keby si tú vodu nepil, tak by si ma dnes vyslobodil. Teraz ma musíš hľadať v Temnote temnej.“
Keď sa prebudil a tie slová si prečítal, opäť preklínal svoju ľahkomyseľnosť a neprial si viac žiť. Ale nezostávalo mu iné, než vydať sa na cestu a povedal si, že si neodpočinie skôr, kým nenájde Temnotu temnú.
Musel putovať ešte dlhšie než prvýkrát, kým prišiel na ďalší koniec sveta a jedného dňa dorazil do hlbokého čierneho lesa. Keď putoval tým lesom tri dni, prišiel k akémusi osamelému mlynu, v ktorom býval mlynár z Temnoty temnej a povedal mu, že už celých sedemsto rokov nevidel v lese ani živáčika.
„Keď si mlynár z Temnoty temnej,“ povedal mu poľovnícky mládenec:
„tak mi môžeš aj povedať, ako sa tam dostanem.“
„Do Temnoty temnej sa nikdy nedostaneš.“ Ale chlapec mlynára prosil a prosil, až mu tento nakoniec sľúbil, že ho tam nejako dostane.
„Ráno priletí vták Noh,“ povedal „aby vyzdvihol sud múky, ktorý potom odnesie do Temnoty temnej, ten ťa musí vziať so sebou.“ Tak zostal mládenec cez noc v mlyne a druhého dňa si vliezol do suda s múkou a čakal. Čoskoro to vo vzduchu zasvišťalo, to priletel vták Noh, schmatol sud do pazúrov a letel preč. Po nejakom čase sa spustil dolu a bremeno položil do trávy.
Práve dorazili do Temnoty temnej. Poľovnícky mládenec pochopil, že už to ďalej nepôjde, vyrezal v stene suda tesákom dieru a opatrne vyliezol von. Okolo neho bola tma ako vo vreci, ale nablízku počul šumieť vodu, a tak sa opatrne plazil za tým šumom, až nakoniec dorazil k mostu, ktorý viedol cez rieku. Keď po ňom prešiel na druhú stranu, tu zrazu uvidel v diaľke svetlo, a tak išiel za ním. Bol to ale pekný kus cesty, kým sa k nemu dostal, aby zistil, čo to bolo. Dorazil do temnej doliny, z ktorej vychádzali dve ženy, z ktorých jedna niesla v ruke lampáš. Keď k nim prišiel bližšie, zbadal, že jedna z nich je jeho krásna labutia panna, ktorá chodila s komornou po okolí a zbierala suché haluzie. Dievča mládenca priateľsky vítalo a prosilo, aby šiel s ňou, ak má ešte vôľu a odhodlanie vyslobodiť ju z Temnoty temnej, do ktorej bola zakliata len kvôli jeho neposlušnosti. To jej rád sľúbil a nechal sa zaviesť až do jej spálne, kde ho ukryla pod posteľ a prikázala mu, aby tam zostal v pokoji ležať.
„Ja musím teraz na tanec a k hudbe.“ povedala „Keď odbije jedenásta hodina, zase prídem a pôjdem spať. Potom musíš bez váhania vyliezť von a ľahnúť si na mňa a ležať bez pohnutia, nech sa deje, čo sa deje.“ A tak mu nezostávalo, než ležať pod posteľou a čakať a čakať.
Keď odbila jedenásta hodina, krásna labutia panna vošla dnu a ľahla si do postele. Mládenec nečakal, vyliezol a ľahol si na ňu. Sotva to urobil, zjavil sa tu roj duchov a strašidiel, čo ich v Temnote žije, a všetci sa vrhli s veľkým krikom na posteľ. Úbohému mládencovi vyrazil na čele od strachu pot, ale ani sa nepohol a robil, že tvrdo spí. To tie zlé stvory veľmi rozzúrilo, začali ho mlátiť ako vrece, bodať ho všetkým, čo mali po ruke, a mučiť rozličným spôsobom. Iný by z toho reval zo všetkých síl a myslel by si, že je to jeho smrť, ale mládenec zostal neoblomný a nepohol ani malíčkom. Musel to znášať až do polnoci, lebo až s úderom dvanástej hodiny prízraky zmizli, akoby tu nikdy neboli. Potom krásna labutia panna vstala a zraneného mládenca natrela čarovnou hojivou masťou. O chvíľku bol zase zdravý a svieži ako predtým. Aj ho chválila, že v tej prvej skúške tak statočne obstál, a postavila pred neho na posilnenie rozličné pokrmy a výborné víno. Keď sa najedol a napil, prikázala mu opäť vliezť pod posteľ, kde mal zostať do ďalšej noci.
Večer dievča opäť odišlo na tanec, a keď sa o jedenástej vrátilo, zase vyliezol a ľahol si na ňu. Pretože vedel, že sa mu nemôže nič stať, zostal ležať o niečo pokojnejšie a jeho strach bol o čosi menší. Ale ak bola väčšia jeho odvaha, bola ťažšia aj druhá skúška. Duchovia, prízraky a strašidlá vrazili dnu s veľkým krikom a začali s ním zaobchádzať takým spôsobom, že to, čo robili včera, bola len taká detská hra. Keď ho na celom tele posekali a popichali, že na ňom nebolo zdravé miestečko a už sa nemal čoho ďalšieho nazdať, dovliekli veľký kotol s vriacim olejom, postavili ho pred posteľ a chystali sa, že mládenca hodia dnu. Schmatli ho za nohy a ruky a držali nad kotlom a on si pomyslel, že toto je naozaj koniec, a chcel zakričať od hrôzy, keď v tej chvíli odbila polnoc a všetko zmizlo. Krásna labutia panna ho opäť vyliečila hojivou masťou. Potom ho občerstvila jedlom a pitím a priateľsky mu ďakovala, že sa aj druhýkrát tak dobre držal a tým sa priblížil koniec jej vyslobodenia. „Ešte jednu noc zostaň pevný a odhodlaný!“ povedala:
„Potom budem tvoja a budeme navždy šťastní!“
Tú poslednú noc sa všetko opakovalo. Len tie prízraky si počínali ešte zbesilejšie. Sekali ho a rezali, a keď stále robil, že nič necíti a žiadne utrpenie ho nepohlo ku kriku, tak priniesli šibenicu a chystali sa, že ho obesia. Už mu kládli slučku okolo krku, keď sa ozvala obrovská rana a došlo k vyslobodeniu. Skôr než sa nazdal, stál poľovnícky mládenec zaliaty svetlom na lúke a s ním krásna labutia panna, ktorá bola konečne vyslobodená. Naposledy ho natrela hojivou masťou a bol ešte zdravší a krajší než predtým.
Potom slávili krásnu svadbu, a keď skončila, vydali sa na francúzsky kráľovský dvor. Keď tam krásnu labutiu pannu uvideli, musel aj sám francúzsky kráľ uznať, že je krajšia než jeho dcéra.