Mačka Koška a mačka Mňačka

Narodili sa dve mačiatka. Jedno bolo mourovaté a druhé čierne. Mourovaté sa volalo Koška a čierne Mňačka. Bolo to stále samé prsk! škráb! hrýz! au! a mňau!, ale to už tak medzi mačiatkami musí byť, aby sa cvičili v chytaní myší a na život.
Koška aj Mňačka mali však jednu neresť: nadovšetko radi jedli čokoládu. A nielen po troške. Nech jej bolo koľko chcelo, vždy ju museli zjesť celú. Aj keď ich potom celý deň bolelo bruško a obe len tak ležali na chrbte a mňaukali od bolesti, napriek tomu si potom zase vzali ďalšiu a celé sa to opakovalo. Lenže ako inak by potom také mačky mohli vyzerať? Obe boli za chvíľu tučné a chlpaté gule! Jedna guľa bola mourovatá a druhá čierna, ako nejaké suveníry na strelnici. O chytaní myší nemohla byť ani reč. Také gule boli rady, že sa vôbec niekam dokotúľali. Ale za čokoládou sa dokotúľali vždy.
„Ja som taká tučná!“ fňukala Mňačka. „Z čoho to mám?“ A robila zo seba hlúpu práve vtedy, keď dojedla bielu čokoládu. „Som úplne nemožná! Pozri sa na to brucho, Koško!“
„Hm, to nie je nič, pozri sa na moje. Včera som sa nemohla zmestiť do svojej škatule!“
„Ále,“ na to Mňačka, „moje je horšie. To je hrozné, čo budem robiť?“
„Ja tiež neviem. Nemali by sme napríklad začať chudnúť?“
„Čo? To nepôjde. Veď už aj tak nič nejeme ..... “ Lenže Mňačka schválne zabudla na to, že každý deň, namiesto raňajok, obeda, desiatej, ďalšej desiatej, večere a ešte druhej večere, zje medzi tým všetkým ešte niekoľko kilogramov čokolády.
Takto si luhať! pomyslela si Koška, ale nahlas povedala:
„Hm, máš pravdu, ale niečo by sme urobiť aj tak mohli. Vidíš tamto v diaľke tú vysokú palmu? Kto na ňu vyleze prvý, dostane od toho druhého tú najväčšiu mliečnu čokoládu s karamelovou polevou a nugátovo-orechovou náplňou! Platí?“
„To nestihnem,“ odsekla rýchlo Mňačka, „ja teraz nemám čas. Bolia ma nohy a nutne musím chytať myši.“ Otočila sa ku Koške chrbtom a kotúľala sa k svojej škatuli od bonboniéry.
Tak chytať myši. Aha, aha ..... pomyslela si Koška. A toho dňa si sľúbila, že na tú palmu vyleze, nech to stojí, čo to stojí.
Po nejakom čase si Mňačka všimla, že Koška chodí čoraz častejšie k palme. Vždy, keď sa vrátila, pozerala sa na Košku povýšenecky a nezdržala sa poznámky:
„To nemá zmysel, je to príliš vysoké. To nezvládneš.“
Koška väčšinou nič nehovorila, pretože bola taká unavená, že na žiadnu odpoveď ani nemala silu. Prečo by aj plytvala energiou na lenivca, však?
„Au, au!“ sťažovala sa zase raz Mňačka, „bolia ma zuby! Prečo ja? Prečo práve ja? Nikam dnes nechoď, Koško, a buď tu so mnou. Vždy, keď niečo zjem, bolia ma zuby, ale Teba nie! Vždy len mňa! Au, au!“
Inokedy zase prišla Mňačka s návrhom:
„Dnes prídu kocúri na návštevu. Budeme piť čokoládový kokteil s rumom a bude zábava. Budeš tu, však?“
Ale Koška sa nikdy nedala presvedčiť, pretože mala jasný cieľ: dostať sa až na vrchol tej vysokej palmy.
Raz k večeru prišla Koška domov a mala vylomený necht. To nesmela Mňačka nechať bez komentára:
„Čo Ti je?“ a zachichotala sa pod fúzy. „To máš z toho, že robíš niečo, na čo nemáš. Keby si bola tu ..... “ Zrazu si Mňačka niečoho všimla. „Hej, nie je s Tebou niečo?“
„A čo ako?“ začudovala sa Koška.
„No, tak ..... si nejaká ..... Neschudla si?“
„Aha ..... Hej, trochu hej.“
„To Ti aj tak dlho nevydrží,“ utrúsila napoly do papuľky Mňačka.
Byť niekým a vedieť niečo je niekedy prekliatie, pomyslela si Koška, ale inak nič nehovorila, pretože sa sústredila na záverečný výstup.
„Mňačko? Zajtra vyleziem až hore. Dobrú noc.“
„Čo? Dobrú ..... “
Nasledujúci deň Koška vstala skôr ako zvyčajne. Pekne sa celá pretiahla, oblizla a vyrazila na cestu k palme. Mňačka o tom ani nevedela, pretože ešte spala. Zobudila sa, až keď bola Koška preč. Chvíľu sa prevaľovala v novej, väčšej škatuli od bonboniéry a rozmýšľala, čo dnes, okrem maškrtenia čokolády, bude robiť. „Možno by som sa mohla ísť pozrieť na Košku, ako jej to ide? Určite to nezvládne. Hehe!“ Vykotúľala sa zo škatule a namierila si to k palme.
„Uff, to je ale diaľka. Ako to mohla Koška prejsť?“ sťažovala si zase Mňačka. Keď konečne došla k palme, začala sa obzerať okolo, ale Košku nikde nevidela. Zrazu pink! a Mňačke pristála na hlave čerešňa. Pozrela sa hore a z výšky sa na ňu usmievala Koška.
„Au!“ dodatočne prskla Mňačka. „Ako si sa tam dostala?“
„No, vyliezla som.“
„Ale ako to ..... ?“
„Jednoducho vyliezla, no.“ A pink! Ďalšia čerešňa letela dole.
„Čo to je?! Veď toto nie je žiadna palma!“
„Jasné, Mňačko, je to čerešňa. Z diaľky to vyzeralo ako palma, ale ja už dávno viem, že to nie je palma. Chichichi! Tu predsa žiadne palmy nerastú!“
Mňačka bola nahnevaná, že Koška vie niečo viac ako ona.
„Pozri, ako mi to ide!“ Koška bola zo stromu v okamihu dole a hneď zase s úplnou ľahkosťou vyšplhala hore.
„Kuk!“ smiala sa na Mňačku zhora. „Chceš ešte čerešňu? Poď sem!“
„Cche! To by som zvládla aj ja. Nechce sa mi!“ Mňačka sa otočila chrbtom a kotúľala sa domov. „Aj tak to vieš už od narodenia a nič si sa učiť nemusela ..... “
Ale domov Mňačka nedošla. Bola prekliata. Stala sa z nej figúrka z čiernej čokolády. Každý si z nej môže odhryznúť koľko chce a nikdy z nej neubudne, pretože lenivosť a závisť je nekonečná.
A Koška? Domov sa tiež nevrátila. Čo by tam robila? Zoznámila sa s inými mačkami, ktoré si tiež dali za úlohu vyliezť na čerešňu. S nimi nikdy nepočula, že by sa niečo nedalo urobiť. A keď sa to urobiť nedalo, začali premýšľať, ako sa to urobiť dá, a potom sa dalo urobiť všetko.