Kráľovská hádanka

Bol raz jeden princ, ktorý dostal chuť obzrieť sa trochu po svete a vzal so sebou jedného verného sluhu. Jedného dňa tí dvaja dorazili do hlbokého lesa, ktorý nemal konca, a keď prišiel večer, nevedeli, ako prečkajú noc. Vtom princ uvidel opodiaľ akúsi chalupu a potom dievča, ktoré práve prichádzalo, a keď prišlo bližšie, videl, že je veľmi krásne. Pozdravil ho a spýtal sa: „Milé dieťa, mohli by sme ja a môj sluha dnes prespať v tej chalupe?“ „Ach, áno,“ povedalo dievča smutným hlasom: „to by ste iste mohli, ale ja vám to neradím, nechoďte tam.“ „Prečo nie?“ spýtal sa princ. Dievča si povzdychlo a povedalo: „Moja macocha ovláda temné čarodejnícke umenie a s cudzincami nezaobchádza dobre.“ Ale keďže sa už celkom zotmelo a oni aj tak nemohli ísť ďalej, nebolo pomoci a do chalupy šli. Sedela tam na lenošku pri krbe stará žena s červenými očami a cudzincov si so záujmom obzerala. „Dobrý večer,“ zaškriekala a tvárila sa celkom priateľsky: „posaďte sa a odpočiňte si.“ Potom zafúkala do uhlíkov, nad ktorými niečo varila v malom kotlíku. Dievča ich však včas varovalo, aby sa mali na pozore, nič nejedli a nič nepili, lebo stará žena varí zlé lektvary. Spali potom pokojne až do skorého rána.

Keď boli pripravení na odchod a princ už sedel na koni, stará žena povedala: „Počkajte chvíľu, dám vám napiť na cestu.“ Kým išla po nápoj, princ odišiel preč a sluha, ktorý si ešte upevňoval sedlo, bol už sám, keď sa vrátila. „Zanes to svojmu pánovi,“ prikázala mu, ale v tej chvíli jej pohár vykĺzol a jeho obsah vyšplechol na koňa a bol to, veru, jed taký silný, že úbohé zviera v tom okamihu padlo mŕtve na zem. Sluha bežal za pánom a rozprával mu, čo sa stalo, a keďže tam nechcel nechať sedlo, bežal späť, aby si ho priniesol. Keď prišiel k mŕtvemu koňovi, sedel na ňom hladný krkavec a hodoval. „Kto vie, či dnes zoženieme niečo lepšie na zub,“ povedal si sluha, krkavca zabil a vzal ho so sebou.

A išli celý deň tým lesom, ktorý nemal konca. Až za súmraku našli hostinec. Sluha dal hostinskému krkavca, aby ho pripravil na večeru. Ale netušili, že sa tentoraz zase ocitli v zbojníckom brlohu. Za hlbokej noci prišlo dvanásť vrahov a chceli cudzincov zabiť a olúpiť. Ale skôr než sa pustili do práce, sadli si za stôl, hostinský aj čarodejnica si prisadli k nim a zo spoločnej misy jedli polievku, do ktorej hostinský nasekal krkavčie mäso. Sotva však prehltli pár súst, popadali všetci mŕtvi, lebo krkavec dostal do tela s koňským mäsom aj jed pripravený pre princa. Tak v tom dome nezostal nikto živý okrem dcéry hostinského, ktorá bola poctivé dievča a na tých bohapustých zločinoch nemala nijaký podiel. Otvorila cudzincom všetky dvere a ukázala im nahromadené poklady. Princ jej však povedal, že si môže všetko ponechať, že z toho nechcú nič, a išiel so svojím sluhom ďalej.

Po dlhom putovaní dorazili do mesta, kde žila krásna, ale svojhlavá princezná, ktorá nechala vyhlásiť, že kto jej dá hádanku, ktorú nedokáže vyriešiť, ten sa stane jej manželom, ale ak ju princezná vyrieši, príde ten opovážlivec o hlavu. Tri dni si nechávala na rozmyslenie a bola, veru, taká múdra, že všetky predložené hádanky vyriešila ešte pred uplynutím tejto lehoty. Už deväť mládencov takto zišlo zo sveta, keď dorazil princ a toho svojou veľkolepou krásou tak oslnila, že aj on chcel pre ňu vsadiť svoj život. A tak predstúpil pred princeznú a položil jej svoju hádanku. „Čo je to,“ povedal: „jeden nikoho nezabil a predsa ich dvanásť zomrelo.“ Princezná nevedela, čo by to mohlo byť, rozmýšľala a rozmýšľala, ale nič jej nenapadalo. Listovala vo svojich hádankových knihách, ale ani v nich riešenie nenašla. Skrátka jej múdrosť bola v koncoch.

Keď si nevedela rady ani pomoci, prikázala slúžke, aby sa vkradla do princovej spálne, aby počúvala jeho sny, lebo princezná si myslela, že princ iste hovorí zo spánku a riešenie hádanky tak prezradí. Ale múdry sluha si ľahol do postele namiesto pána, a keď prišla slúžka, strhol jej plášť, do ktorého sa zahalila, a lieskovou palicou ju vyhnal von. Druhej noci poslala princezná na vyzvedačky komornú, aby skúsila, či nebude mať pri slídení väčšie šťastie, ale aj jej sluha zobral plášť a vyplatil ju trstenicou. Teraz si princ myslel, že tretiu noc bude v bezpečí, a ľahol si do svojej postele a prišla, veru, sama princezná. Bola zahalená do sivého plášťa a sadla si na posteľ. A keď si myslela, že mládenec spí a sníva, hovorila naňho a dúfala, že jej odpovie, ako to mnohí spiaci robievajú. Ale princ bol hore a rozumel a počul všetko veľmi dobre. Vtedy sa princezná spýtala: „Jeden nikoho nezabil, čo je to?“ Vtedy odvetil: „Jeden krkavec, ktorý jedol mŕtveho a otráveného koňa a potom sám zomrel.“ Ďalej sa princezná spýtala: „A predsa ich dvanásť zomrelo, to je čo?“ „To je dvanásť vrahov, ktorí krkavca zjedli a od toho zomreli.“ Keď teraz princezná vedela rozlúštenie hádanky, chcela sa vytratiť, ale princ držal jej plášť tak pevne, že ho tu musela nechať.

Druhého rána princezná oznámila, že hádanku vyriešila, a nechala zavolať dvanásť sudcov, aby nad princom vyniesli rozsudok. Ale on si vyžiadal vypočutie a povedal: „Princezná sa v noci ku mne vkradla a na riešenie tej hádanky sa ma vypytovala, lebo sama by ju nikdy nebola vyriešila.“ Sudcovia povedali: „Máš nejaký dôkaz?“ Vtedy sluha priniesol tie tri plášte, a keď sudcovia zbadali ten sivý, ktorý bol princeznin, povedali: „Nechajte ten plášť, Výsosť, ozdobiť zlatom a striebrom, lebo to je váš svadobný plášť.“

No a bola svadba! A ak nepomreli, žijú dodnes.