Vetrík

Niekde tam hore sa narodil vetrík Petrík. Už odmalička to bol veľký nezbedník a zlobivec. Veľmi rád naháňal obláčiky po oblohe, hojdal konáre stromov, strapatil trávu, ale najradšej zo všetkého vymýšľal lotroviny a zlobil.

A viete, ako takýto vetrík zlobí? Neviete? Tak počúvajte.
Trebárs nedávno v parku zobral pánovi klobúk. Fúkol doň a unášal ho ďaleko, ďaleko. A ten pán za ním bežal, klopýtal, nemohol ho chytiť a vetrík sa smial, až sa za brucho chytal. Kúsok ďalej copatému dievčatku nadvihol sukničku, ten darebák. Dievčatko sa strašne hanbilo. Zo všetkých detí, ktoré sa hrali v pieskovisku, urobil strapaté hlavy: „jéé, to vám to teraz ale pristane“, chichotal sa tomu, až mu slzy tiekli.

Rád obracal stránky v knižkách a ľudia sa naňho hnevali, lebo nevedeli, kde prestali čítať. Jednej starej pani dokonca odfúkol lístok na električku a ona musela ísť peši domov, lebo ďalší už nemala.

S obľubou tiež zhadzoval bielizeň zo šnúry, ponožky, tričká, čo nebolo prichytené štipcom, odnášal povetrím a náramne ho to bavilo.
Keď pršalo, viete, čo robil? Prevracal ľuďom dáždniky a oni boli potom premoknutí od hlavy až po päty. Taký to bol nezbedník. Ľudia sa naňho mračili a nemali ho radi.

Raz na jeseň sa vetrík Petrík zaletel pozrieť do jednej záhrady, kde sa hrali dvaja chlapci. Dvaja bratia. Hádzali si papierovou lastovičkou. To bolo niečo pre Petríka. Fúkal im do lastovičky a chcel im ju odniesť.

„Ty sa chceš hrať s nami, vetrík?“ volali naňho chlapci, smiali sa a bežali za lastovičkou.
„Veľmi rád,“ smial sa vetrík, fúkal do lastovičky a veľmi sa mu páčilo, ako sa s ním chlapci hrali. Najednou ho však napadla pekná hlúposť. Fúkol do lastovičky tak silno, že preletela plot.

„Tam sa nedostaneme,“ chlapci posmutneli, „čo teraz?“ Lastovičky im bolo veľmi ľúto, ale Petrík sa im škodoradostne smial a fúkol im studeno pod bundu. Brr, otriasli sa chlapci, „to je zima, nefúkaj na nás.“ Ale vetrík si nedal povedať, znova im fúkol pod bundu, až mali chlapci husiu kožu. „Hepčík!!“ kýchli obaja, „radšej pôjdeme domov,“ triasli sa od zimy a bežali sa schovať do tepla.
Vetrík Petrík zostal sám a odletel tiež domov.

Na druhý deň sa znova prilietol pozrieť do záhrady, ale chlapci tam neboli. Čakal celé predpoludnie, ale nikde nikto. Keď sa chcel vrátiť domov, nazrel do okna a čo nevidel. Obaja chlapci ležali v postieľkach so šálom na krku a boli chorí. „Čo sa im stalo?“ čudoval sa a zaklopal na okno. „Prečo nejdú von a nehrajú sa so mnou?“

V tom ho niekto pošteklil. Bolo to slniečko. „Petrík, vieš, čo si urobil? Tí chlapci sú chorí, pretože si im fúkal pod bundu a oni prechladli. Teraz musia ležať v postieľkach a nesmú chodiť von, kým sa neuzdravia.“
„Naozaj? To som nechcel, veľmi pekne sa so mnou hrali a vôbec sa na mňa nemračili. Mrzí ma to. Chcel by som to nejako napraviť.“
„Ak chceš, môžem ti pomôcť,“ usmialo sa slniečko, „ale musíš mi sľúbiť, že už prestaneš zlobiť.“

„Sľubujem, ja už budem dobrý vetrík.“
„Dobre, keď mama chlapcov otvorí okno, ani ťa nenapadni nakuknúť dovnútra, ja sa postarám o to, aby sa uzdravili.“
„A čo budem robiť ja?“

„Ty teraz pekne pôjdeš zhadzovať lístie zo stromov, tak ako správny vietor na jeseň.“
„Dobre,“ povedal vetrík a odletel.
Slniečko svojím lúčom pohladilo bratov po čele, vytiahlo im nádchu a bolenie v krku. Chlapci vyskočili z postieľok a bežali von.

A čo vetrík? Keď zhodil všetko lístie zo stromov. Vrátil sa do záhrady a tam ho čakalo prekvapenie. Chlapci naňho už netrpezlivo čakali. „Kde si sa zdržiaval, ideme púšťať draka a ty nám musíš poriadne fúkať.“

A vetrík fúkal a unášal draka vysoko do mrakov. A nielen chlapcom, ale aj všetkým ostatným deťom a ony sa smiali a vetrík Petrík sa s nimi kamarátil.