Divý muž a princiatko

Bol raz jeden divý muž, ktorý bol začarovaný, a ten chodil sedliakom na polia a do záhrad, kde dupal a ničil úrodu, a tak im robil veľmi veľkú škodu. Úbohí sedliaci sa sťažovali vrchnosti, že ďalej nemôžu platiť prenájom, a tak pán nechal zvolať všetkých lovcov zďaleka-široka; kto divého muža chytí, dostane obrovskú odmenu. Vtom prišiel jeden starý lovec, ktorý tvrdil, že ho chytí, ale musia mu dať sud pálenky, sud vína a sud piva; a potom s tým odišiel k prameňu, kde sa divý muž každý deň umýval. On sám sa postavil za strom a čakal, vtom prišiel ten divý chlap, všetko to vypil, potom ešte sudy vylízal a potácal sa dokola, či ešte niekde niečo nenájde. Ale bol pekne opitý, a tak sa zvalil a zaspal. Vtom k nemu prišiel lovec, zviazal ho na rukách aj nohách, zobudil ho a povedal: „Divý muž, teraz poď so mnou, dostaneš sa napiť každý deň.“ A odviedol ho na šľachtický zámok, kde ho posadili do klietky, kým pán išiel po susedov, aby sa pozreli, akého to chytili tvora. Jedno z princiatok sa však hralo na dvore s loptou a tá mu spadla do klietky, a tak povedalo: „Divý muž, hoď mi tú loptu späť.“ Ale ten povedal: „Len si ju vezmi sám.“ „Rado,“ povedalo: „ale nemám kľúč.“ „Tak sa snaž, aby si sa dostalo matke do vrecka a ten kľúč jej ukradlo.“ To sa princiatku podarilo, klietku otvorilo, ale v tom vyliezol divý muž von, a tak sa dalo do krika: „Divý muž, divý muž, zostaň tu, alebo dostanem výprask!“ Tak si ho divý muž hodil na chrbát a bežal s ním cestou-necestou, stále hlbšie a hlbšie do lesa. A bolo to! Keď sa hradný pán vrátil, divý muž bol preč a princiatko stratené!

V lese divý muž princiatku navliekol obyčajnú košeľu a poslal ho k záhradníkovi na cisársky dvor, aby sa tam spýtalo, či nepotrebujú záhradníckeho pomocníka. Záhradník mu však povedal, že je také strapaté a špinavé, že s ním ostatní nebudú chcieť spať v jednej izbe, tak princiatko povedalo, že bude spať v maštaľke na slame. Keď šlo na druhý deň zavčasu ráno do záhrady, vtom mu divý muž prišiel v ústrety a povedal: „Teraz ťa umyjem a učešem.“ A urobil to a zrazu bol chlapec taký pekný, že ho sám záhradnícky majster nespoznával. A princezná, ktorá každé ráno princiatko videla, povedala záhradníkovi, aby jej ten nový učeň doniesol kyticu kvetov. Potom sa princiatka pýtala, odkiaľ pochádza a z akého je rodu, ale on povedal, že nevie, a tak mu dala plnú hrsť dukátov. Keď prišlo späť, dalo dukáty záhradníkovi a povedalo: „Čo by som si s nimi počal, vy ich potrebujete viac.“ A potom muselo princeznej doniesť zase kyticu kvetov a ona mu dala kopu dukátov, ale ono ich dalo záhradníkovi. A ešte raz mu dala celú kopu dukátov, a chlapec ich dal opäť svojmu pánovi, a tak si princezná pomyslela, že má asi veľa peňazí, hoci nemal nič, a tak sa za neho tajne vydala, čo rodičov nahnevalo a vyhnali ich do pivovaru, kde sa mala princezná živiť priadením, a princiatko muselo do kuchyne, kde pomáhalo kuchárovi a kde občas vzalo kus mäsa a donieslo ho svojej žene.

Vtom vypukla v Anglicku veľká vojna a musel sa do nej vydať nielen cisár, ale aj všetci veľkí páni, vtom princiatko povedalo, že chce ísť tiež, či by pre neho nebol v stajni kôň, a jedného mali, chodil po troch nohách, ale pre neho bol dosť dobrý. Nasadlo na krívajúceho koňa a vyšlo do poľa, vtom mu prišiel v ústrety divý muž, zaviedol ho k vysokému vrchu, ktorý sa otvoril a vo vnútri bolo dvanásť regimentov vojakov a dôstojníkov, a pre neho navyše krásne šaty a krásny kôň. Tak sa vydalo so svojím vojskom do Anglicka, kde ho cisár priateľsky prijal a žiadal ho, aby mu pomohlo. Princiatko bitku vyhralo a všetkých porazilo. Vtom sa mu cisár poďakoval a pýtal sa, odkiaľ je, ale ono povedalo: „Na to sa ma nepýtajte, to vám nemôžem povedať.“ Išlo so svojím vojskom z Anglicka domov, vrátilo sa k divému mužovi, svoje vojsko nechalo vo vrchu a domov išlo na trojnohom koni. Vtom sa ľudia smiali: „Tu ide ten budižkničomu na svojom trojnohom herci.“ A pýtali sa ho: „V ktorom krovi si ležal a spal?“ Vtom odpovedalo: „Keby som tam bol nebol, tak by to v Anglicku nedopadlo tak dobre.“ Ale ľudia mu hovorili: „Chlapče, radšej mlč, lebo skončíš na šibenici.“ Tak to išlo aj druhýkrát a aj tretíkrát bitku v Anglicku vyhralo a všetkých porazilo, ale ranili ho pritom do ruky a cisár vzal svoju šatku a sám mu ranu obviazal a potom naň naliehal, aby u neho zostalo. „Nie, nezostanem tu, a kto som, po tom nikomu nič nie je.“ Potom odišlo a opäť mu vyšiel v ústrety divý muž a odviedol všetok zbrojný ľud do vrchu, zatiaľ čo princiatko si nasadlo na svojho krívajúceho koňa a išlo domov. Vtom sa mu ľudia smiali a hovorili: „Tu ide ten budižkničomu na svojom trojnohom herci! Kdeže si zase ležal a spal?“ Ale ono im odpovedalo: „Ja som nespal, teraz je v Anglicku dobojované a panuje tam zase mier.“

Cisár potom všetkým rozprával o tom krásnom rytierovi, ktorý mu tak pomohol, keď vtom mu princiatko povedalo: „Keby som tam nebol ja, tak dobre by to nedopadlo.“ Vtom mu chcel cisár dať výprask, ale ono zvolalo: „Tak sa pozrite, keď mi nechcete veriť, ukážem vám svoju ruku!“ A ukázalo mu ruku, a keď cisár jeho ranu videl, bol celý prekvapený a povedal: „Ty si anjel, ktorého mi poslal sám boh!“ a prosil ho o odpustenie, že s ním tak zle zaobchádzal, a daroval mu celú cisársku ríšu.

V tej chvíli bol vyslobodený aj ten divý muž, z ktorého bol zrazu kráľ a z toho vrchu jeho zámok. Kráľ daroval zámok aj s pokladmi, ktoré v ňom boli, princiatku. To vzalo svoju krásnu princeznú a žilo s ňou v tom zámku šťastne a spokojne až do konca svojich dní.