Rytier Miloš

Ako za pasekárskou dcérkou jazdil a ako si ju chcel vziať za ženu, ale ona radšej prišla o hlavu, pretože mala rada iného

Na kopci Hradišťku, cez ktorý sa ide zo Zlína ku Kudlovu, stál zlínsky hrad. Bol veľký a na tri poschodia vysoký, mal dve veže, múry na dva siahy hrubé, obkolesené hlbokými priekopami s vodou. Pod zemou boli vraj hlboké pivnice a tajné chodby, ktoré viedli tri hodiny cesty ďaleko.
Na zlínskom hrade sedel kedysi dobrý a spravodlivý pán, ktorý mal dvoch synov. Stalo sa, že starší syn umrel na zlú chorobu a mladší Miloš nebol otcovi taký milý. Od detstva býval vzdorovitý a neposlušný, nikto si s ním nevedel rady. Keď synček vyrástol, zlínsky pán sa rozhodol, že ho pošle do sveta na skúsenosti.
„Len choď, synku, a skús, ako inde chutí chlieb. Čo sa vo svete naučíš, môže ti byť potom doma na dobré. A možno že predsa len prídeš k rozumu, až spoznáš, že som ťa vždy dobre viedol.“
Miloš však vzdorovito hlavou pohodil, vzal koňa a bol preč. Ani sa s otcom nerozlúčil. Dlho to zlínskeho pána mrzelo, že sa s vlastným synom tak rozišiel. Ale mladá hlava je ako oheň, hneď vzplanie a horí.
Tak sa stalo, že Miloš blúdil svetom a mnohokrát sa musel pred mocnejšími pánmi pokoriť, aby uhájil holý život. Všeličo zažil dobrého i zlého. Keďže bol statočný a nebojácny, čoskoro si na kráľovskom dvore vyslúžil rytierske ostrohy. Keď ho pasovali za rytiera a bolo okolo toho plno slávy, spomenul si na starého otca. „Čo asi robí? Teraz už nado mnou nebude lámať palicu, keď uvidí, aké meno som si vo svete vyslúžil. Teraz mi iste sám bránu hradu otvorí a privíta ma ako milého syna.“
Mladý rytier si to v mysli pekne maľoval, ale keď sa s bohatým sprievodom vrátil domov, nikto mu v ústrety zo zlínskeho hradu nevyšiel, nikto ho v bráne nevítal. Padací most bol vytiahnutý hore a nikde nikto.
„Hola! Takto vítate svojho syna? Rytier Miloš sa vrátil domov! Trúbte a volajte: Sláva mu!“
Na ten pokrik sa na hradbách objavili stráže, ale potom znova zmizli. Po dlhej chvíli, keď dal rytier Miloš znova vyvolávať svoje meno, objavil sa starý purkrabia. Na jeho rozkaz spustili stráže padací most cez hlbokú vodnú priekopu a otvorili hradnú bránu dokorán.
Keď sprievod vošiel na nádvorie, rytier sa hneď pýtal na otca, ale dozvedel sa zlú správu.
„Prišiel si neskoro, milý pane! Už je to pekných pár týždňov, čo sme na starom cintoríne nášho pána pochovali. Do poslednej chvíle na teba čakal a spomínal,“ povedal purkrabia.
„Tak predsa len na mňa čakal!“ povzdychol si rytier. Potom otočil koňa a hnal ho k cintorínu. Pri otcovom hrobe zoskočil a na hrob mu položil drôtenú rukavicu, ktorá chránila jeho ruku v mnohých bojoch. Potom vyskočil znova na koňa, išiel späť na hrad a začal hospodáriť.
Keď sa rytier Miloš ujal svojho majetku, starú čeľaď prepustil a vymenil za novú. Čo bolo doteraz dobré, muselo byť od základu iné. Keď starý purkrabia videl, ako si mladý pán počína, dal mu sám zbohom a šiel radšej na výmenok. Lecčo z toho nového bolo na úžitok, ale mnoho aj na zlé.
Ľudia sa začali mladého zlínskeho pána báť. Bol ako dub nepoddajný, hlavu pred nikým nesklonil. Koho vraj na koni zrazil, každý zostal ležať ako hromom zasiahnutý. Koho stretol, ten mal bližšie k hrobu. Nikoho nešetril, robotu od ľudí tvrdo požadoval a bral všetko, čo sa mu zapáčilo. Ľudia mali hlad a veľkú biedu, ale on ich namiesto pomoci ešte sužoval.
Na pasekách v jednej chalúpke žila vtedy chudobná starenka. Dcéra jej pri pôrode zomrela a zostalo po nej dieťa. Nič iné starej pasekárke nezostalo, len sa o dievča postarať, pretože sa dievčin otec stratil kdesi vo svete a o dieťa sa nestaral. Liduška vyrástla v pekné dievča. Kde mohla, starenke poslúžila a v lecčom ju už zastala. Pasekárka bola medzi ľuďmi vážená. Chodila do lesa zbierať liečivé byliny a varila z nich lieky pre ľudí i pre dobytok. Pritom vždy Lidušku napomínala: „Dobre si pamätaj, dcérka, ako sa ktorá bylina volá a načo je dobrá. Keď raz umriem, budeš ty miešať byliny a pomáhať ľuďom, kde bude treba.“
„Ale starenka! Vy predsa nikdy neumriete,“ smiala sa Liduška.
„Ach, dcérka, radšej nehreš a pamätaj na pánaboha! Starý človek je ako páperie. Fúkneš doňho a je preč. O teba sa nebojím. Keď sa tvoj Jura vráti z vojny, dobre sa o teba postará. Ale na ľudí pamätaj! Na pasekách je potrebná každá zdravá ruka, a keď niektorému človeku pomôžeš, dobre bude aj tebe.“
Jura bol Liduškin milý. Verbovači ho vzali na vojnu, a tak musel slúžiť ďaleko od domova koľko rokov. Liduška naňho často spomínala a šila si výbavu. Tešila sa. Dobre sa darilo tým dvom v chalúpke, kým sa nevrátil zo sveta mladý zlínsky pán. Rytier Miloš mal oči ako jastrab. Ako niekde zazrel pekné dievča, muselo byť jeho. A keď sa od hradnej čeľade dozvedel, že najkrajším dievčaťom v kraji je Liduška pasekárka, začal obchádzať okolo chalúpky.
Raz dcérka začula dupot koňa a nedalo jej, aby sa nepozrela oknom, kto to ide okolo chalúpky. Ako ju rytier uzrel, hneď chcel, aby bola jeho. „Nie som kvietok pri ceste, mladý pane, aby si ma odtrhol, kedy ťa napadne,“ odsekla mu Liduška celá očervenená.
„A ja nie som hocijaký synok, ktorý by musel za dcérkou pasekárky chodiť. Som rytier Miloš zo zlínskeho hradu a teba chcem za ženu.“
Ešte rytier ani nedohovoril, keď od lesa pribehla starenka. Bola úbožiačka celá zadychčaná. Sotva uvidela pred chalúpkou stáť panského koňa, hneď vedela, že je zle. „Čo si želáš, panáčik? Potrebuješ bolehlav alebo marenu? Na čo si spomenieš, všetko u starej pasekárky nájdeš. Mám doma všelijakých bylín, čo ani iní nepoznajú. Len povedz, čo ti chýba, a ja ti dobre poradím.“
Starenka hovorila, ako keď maslo krája, a videla, ako Liduška horí v tvári a že ten panáčik je celý rozohnený.
„Žiadne babské rady nepotrebujem!“ odbil ju rytier. „Chcem toto dievča za ženu. Domluv jej, baba, nech je rozumná! O tri dni si po ňu prídem.“
A kým sa obe nazdali, vyskočil na koňa a uháňal ako zbesilý k hradu. Starenka spleskla rukami a sadla si na lavicu.
„Pre pána kráľa! To som sa ale naľakala. Kde ho tu čert vzal? Takéto námluvy som za života nevidela.“
„Ale ja ho nechcem, starenka!“ povedala Liduška a rozplakala sa. „Aj keby bol samým kráľom. Poraďte, čo mám robiť?“
„Na toto je každá rada drahá, dcérka! Keď mu dáš slovo, pokoj ti ten panáčik nedá a vysužuješ sa žiaľom. Keď mu ho nedáš, boh ťa poteš! Proti pánom chudák veľa nezmôže.“ Ale panna sa nezľakla a stála na svojom. „Keď príde, poviem mu, že mám milého.“
„To ti bude málo platné, dcérka! Nechaj to na mne, do troch dní niečo vymyslím,“ tešila ju starenka.
Od tej chvíle bolo v chalúpke ako na pohrebe. Kade Liduška chodila, tade plakala. Už mala oči od plaču opuchnuté. A stará pasekárka ani do lesa nešla, len aby Liduška nebola v chalúpke sama.
Tak prešli tri dni a okolo poludnia sa ozval pred chalúpkou dupot koňa. Starenka vyšla na prah, aby sa pozrela, kto prišiel. Rytier Miloš zoskočil z koňa a pýtal sa na Lidušku. „Kde máš dievča, baba?“
„Češe sa, panáčik! Práve z lôžka vstala.“
„Čo vravíš? Veď je pravé poludnie,“ čudoval sa rytier, ale starenka stála na svojom. „Ver, never! Práve si vpletá stuhy do vlasov.“
Ale rytier sa nedal len tak odbiť. Položil ruku na bránku a chcel ju otvoriť. Starenka mu zastúpila cestu a chlácholila ho:
„Len počkaj, panáčik, kým si veniec upraví a zásteru zaviaže.“
„Pusť ma, baba!“ rozkričal sa rytier na starenku. „Alebo uvidíš, čo je to odporovať zlínskemu pánovi!“
Potom starenku odstrčil, až zavrávorala, a vbehol do chalúpky. Ale tá bola prázdna. Liduška medzitým vybehla zadnými vrátkami do lesa, ako jej starenka poradila. Ťažko bolo naháňať mladú srnu v lese.
„Počúvaj, baba, kde je to dievča?“ obrátil sa rytier na pasekárku, keď videl, že v chalúpke nikto nie je.
„Neviem, panáčik! Mladosť je ako vietor. A ty ju chyť, keď nechce!“ Rytier Miloš bol od zlosti bez seba. Keďže si však umienil, že Liduška musí byť jeho, nedal sa odradiť. „Máš šťastie, že si taká stará, inak by som s tebou zatočil inak. Teraz ale dobre počúvaj! Keď sa dievča vráti, povedz jej, že bude moja za každú cenu! Rytierovi Milošovi ešte žiadna neušla!“ potom skočil na koňa a bol preč.
Keď sa Liduška v noci vrátila do chalúpky, starenka jej všetko porozprávala. „Toho panáčika sa ťažko zbavíš, dcérka! Umienil si ťa a pokoj ti nedá, kým budeš na svete.“
„Ale ja jeho nebudem,“ stála Liduška na svojom. „Radšej sama seba o život pripravím, než aby som bola jeho ženou a zradila milého.“
„Rob podľa svojho rozumu. Kto vie, či sa ti Jura vráti z vojny. Nič zlé mu neprajem, ale zlínskeho pána sa po dobrom nezbavíš,“ povedala stará žena. „Nič sa nebojte, starenka! Ja sa už o seba postarám!“
Od tej chvíle bola Liduška ako vymenená, že ju pasekárka ani spoznať nemohla. Z chalúpky už nevyšla a stále mala plné ruky práce. Keď izbietku poupratovala, z truhly vybrala šaty, ktoré si pripravila na svadbu, a z rozmarínu za oknom upletala svadobný veniec. Potom dlho preberala v komore všelijaké byliny a hrsť ich dala do hrnca uvariť.
Keď starenka videla, že s dcérkou nie je nijaká pomoc, nedohovárala jej, ale nešla od nej na krok. Vtom pribehli z dediny, že sa kdosi v lese zmrzačil a potrebuje pomoc. Starenke nezostalo, len aby bežala k chorému.
Sotva bylinkárka odišla, rytier Miloš prišiel na koni ako vietor a hneď vkročil do chalúpky, ani nezaklopal. Liduška mala líca zbledlé a oči ako zo studničky. Rytier bol nad peknou dievčinou unesený. „Tak čo, už si sa rozmyslela?“
„Rozmyslela,“ povedala Liduška a ďalej miešala v hrnci byliny. „Budem tvoja, keď sa druhýkrát narodím.“
„Čo to vravíš? Keď sa druhýkrát narodíš?“ čudoval sa rytier. „Čo sú to za bláznivé nápady?“ sadol si za stôl, ako by tu odjakživa sedával, a rozosmial sa. „Už som povedala. Budem tvoja, keď sa druhýkrát narodím, a na tom trvám. Najprv mi však musíš mečom zotnúť hlavu, keď potom obe rany potrieš čarodejnou masťou a k sebe priložíš, budem druhýkrát na svete a stanem sa tvojou ženou,“ odpovedala mu Liduška pevným hlasom.
Potom pred neho na stôl postavila hrniec s čarodejnou masťou a čakala. Rytier Miloš sa zdráhal, ale panna nechcela od svojho úmyslu ustúpiť.
Liduška si ešte odskočila do komôrky a tam sa prezliekla do svadobných šiat, i venček si dala na hlavu. Rytier poznal, že to dievča myslí vážne, a nakoniec sa nechal prehovoriť.
„Ako teda chceš, tak sa stane. Polož hlavu na stôl, nech ti veľmi neublížim; ja mám ranu dobrú. Bude to hneď odbavené.“
Liduška položila hlavu na stôl a rytier ju jedným rázom sekol do šije. Keď hlava odpadla, prúd krvi zaplavil stôl a postriekal svadobné šaty. Rytier Miloš rýchlo potrel obe rany čarodejnou masťou, ako mu dievča povedalo, ale márne ich dával k sebe. Hlava už k telu neprirástla a vždy od neho odpadla.
Zlínsky rytier poznal, že bol oklamaný. Zahodil meč a s hrôzou v očiach vybehol z chalúpky, ani koňa so sebou nevzal.
Večer sa bylinkárka vrátila a našla Lidušku mŕtvu. Zavinula úbožiačku do plachty a položila na lavicu, okolo nej dala plno kvetov. Na druhý deň došla po kňaza a k hrobárovi, aby ju riadne pochovali.
Po pasekách sa všade rozkričalo, že rytier Miloš pripravil Lidušku pasekárku o život, keď mu nechcela byť po vôli. Všetci chceli od starenky počuť, ako sa to všetko udialo, ale tá už odvtedy s nikým zbytočné slovo neprehovorila. Chodila ako bez duše, až ju raz v lese stretla smrť a vzala ju so sebou.
Od onoho dňa, keď bola Liduška pasekárka jeho mečom sťatá, nebolo s rytierom Milošom k vydržaniu. Celé dni sa zatváral na hrade, potom zase štval koňa po lesoch za divou zverou a všade len videl bielu Liduškinu tvár.
„Nech ju diabol vezme!“ kričal do noci. „Ja som ju nechcel zabiť! Počujete? Nechcel! Nechcel!“
Ale len húkanie vyplašených sov a sýčkov sa mu ozývalo v odpovedi. Čeľaď z hradu utekala, nikto sa s rytierom nechcel stretnúť. A tak sa stalo, že zostal všetkými ľuďmi opustený. Raz, keď blúdil po pustom hrade, v zúfalstve vykríkol: „Nech ma sám čert vezme, ak to bola moja vina!“
A prosba sa mu splnila. Zem sa sama rozostúpila a s veľkým rachotom sa zlínsky hrad i s pánom prepadol.
Ľudia sa na pasekách križovali a mysleli si, že je koniec sveta. Ale keď ráno videli, že len čert odniesol zlínskeho pána i s hradom do pekla, všetci si vydýchli. Už dávno mu to priali.
Od toho dňa začal vraj rytier Miloš jazdiť po kraji v ohnivom koči bez koní. Jazdí po suchu i po vode, niekedy lieta aj vo vzduchu. Úbohú pannu bez hlavy drží pritom na kolenách a hľadá miesto, kam by ju i seba naveky uložil. Ale zem ho nikde nechce prijať, a tak musí blúdiť až do skonania sveta.