Poklad na Cvilíne

Po celé veky, z generácie na generáciu sa prenášala povesť, že pod troskami hradu na zadnom cvilínskom kopci sú ukryté nesmierne poklady, ktoré mal nastromadiť akýsi zbojnícky rytier pre svoju dcéru.
Pôvodne rytier hospodáril na svojom rodnom hrade kdesi v cudzích krajoch. Jeho panstvo nebolo veľké a veľa neprinášalo. Keďže však bol hradný pán preslávený svojou statočnosťou a vojenskou dômyselnosťou, často ho zvali aj na kniežacie dvory, hoci podľa pôvodu medzi najvyššiu šľachtu nepatril.
Na jednu z takých hostín prišiel aj so svojou krásnou dcérou a tá očarila kniežacieho syna, ktorý sa o jej priazeň celý večer verejne uchádzal. Ráno však akoby zabudol na zbožňovanie, ktorým dcéru rytiera ešte večer zahrnul, ba dokonca jej otca urazil výsmechom, keď mu ten pripomenul jeho sľuby.
„Ty by si sa chcel stať mojím svokrom? Veď na tom svojom hrádku v horách nenasýtiš pri svadobnej hostine ani mojich štolbov!“ posmieval sa kniežací syn chudobnému rytierovi.
Urazený rytier opustil s dcérou hrad a panstvo prizeralo z hradieb ich neslávnemu odchodu a škodoradostne sa smialo, ach áno, zdal sa im smiešny ten schudobnený rytier, ktorý tak úzkostlivo dbá na svoju česť!
Rytiera neprestávala potupa páliť. A pretože vedel, že na svojom hrádku v lesoch nezbohatne, opustil ho a s dcérou a malou družinou sa presídlil na osamelý hrad Cvilín, o ktorom bolo známe, že ho dlhší čas nikto neobýva. Tam, rozhnevaný na svet, sa zariadil na prepadávanie kupeckých sprievodov, ktoré sa museli brať popod hrad po ceste z Opavy do Krnova. Mstil sa za svoje pokorenie bez výnimky na všetkých boháčoch a urodzených šľachticoch, ktorí sa mu pri jeho nekalom remesle dostali do rúk, a sľuboval si, že toto je spôsob, ako najlepšie zaopatrí svoju milovanú dcéru bohatým venom.
Hovorí sa, že čím kto zachádza, tým aj schádza. Tak sa stalo aj onomu zbojníckemu rytierovi. Pravda, časom sa dopracoval bohatstva, lenže korisťou a lúpežou, a to mu neprinieslo šťastie. Stalo sa, čo sa muselo stať: z jedného krvavého výpadu sa rytier už do hradu nevrátil. Len čo zahynul vodca, rozpŕchla sa celá tlupa. Na Cvilíne zostala iba nešťastná rytierova dcéra uprostred nalúpeného zlata, striebra a drahých kameňov. Ľudia si šuškali, že je naveky aj so svojím pokladom na hrade zakliata a strážená najškaredšími plazmi. Každý sa hradu radšej zďaleka vyhol, a kto naozaj musel ísť v noci popri tých ponurých miestach, ten potom s hrôzou rozprával, že začul dievčenský hlas, ktorý ho lákal, aby vyslobodil zakliatu rytierovu dcéru, odmenou že mu pripadne prebohatý cvilínsky poklad.
Roky sa kopili na seba, uplynuli desaťročia, možno storočia, cvilínsky hrad sa dávno premenil na zrúcaniny, ale doteraz sa nenašiel nikto, kto by sa odvážil hľadať v nich ukrytý poklad. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že poklad pripadne odvážlivcovi, ktorý vydrží tri noci držať na hrade stráž. Avšak predstava troch nocí na starom rozpadnutom hrade medzi plazmi a všelijakou háveďou vzala každému chuť aj na tie najvzácnejšie poklady.
Až raz sa predsa len jeden odvážlivec našiel. Bol to krnovský tkáč Teodor. K zúfalému kroku ho primala nie márnotratnosť či túžba po bohatstve, ale bieda. Vtedy sa všetkým remeselníkom darilo chabo, určite však najhoršie tkáčskemu cechu. Nech sa Teodor namáhal akokoľvek, nech pracoval usilovnejšie ako iní a deň predlžoval nocou, nestačil uživiť ženu a kŕdeľ detí. Už sa nemohol pozerať, ako jeho rodina strádá. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa razom zbaví biedy, a bez toho, aby sa s kýmkoľvek rozlúčil, vytratil sa za súmraku z domu a zamieril na Cvilín.
Večer bol ponurý, mrholilo a stromy vŕzgali v chladnom vetre. Mesiac len chvíľami vykukol spomedzi mrakov a Teodor sa riadil jeho svetlom. Hoci mu bolo úzko, kráčal statočne vpred. Konečne zazrel pred sebou zvyšky cimburia rozpadnutého hradu. Obišiel zrúcaninu hradnou priekopou a tam sa zastavil. „Kde inde môže strážca držať stráž, ak nie na veži?“ povedal si a vyšplhal sa po zrútenom schodisku do veže. Akýmsi divom sa tam zachoval kus stropu, takže mal aspoň strechu nad hlavou. Potme neurobil ani krok, aby azda nespadol do hlbín pod sebou; len keď mesiačik vykukol na nočnej oblohe, sunul sa Teodor popri zrútených múroch, až našiel v rohu veže najvýhodnejšie miesto a tam sa usadil. Po celodennej drine ho čoskoro premáhal driemot, ale vždy sa stihol spamätať. Vedel, že nesmie zaspať, inak by svoj cieľ nedosiahol. Bdel celú noc, ale nič strašné sa nedialo. Rytierska dcérka sa neobjavila, o to menej však zazrel čo i len zlomok z pokladu. Ráno sa Teodor vrátil domov k svojej práci a premýšľal, či zbytočne nemárni čas nocovaním na hrade, veď poklad možno existuje len v bujnej ľudskej predstave.
Ale k večeru mu to nedalo a vydal sa na Cvilín znova. Vyhľadal si rovnaké miestečko a tam sa uvelebil. Zdalo sa mu, že je v zrúcaninách rušnejšie ako predošlú noc. Lesným tichom častejšie zašuchotali krídla nejakých tajomných veľkých vtákov, kuvičky húkali, raz či dvakrát sa ho dotkol krídlom netopier a tu a tam akoby sa niečo pohlo v hromadách sutiny. Avšak ani tejto noci neprežil srdnatý Teodor na hrade nič hrôzostrašné.
Napriek tomu sa vydal na Cvilín po tretí raz, pretože vedel, že kto chce získať poklad, musí na hrade držať stráž tri noci. Oči sa mu zlepovali od nevyspania, ale premohol sa, aby neprišiel o poklad, ktorý, ako sa nazdával, má už na dosah ruky. Dobre sa na tú poslednú noc zabezpečil, aby ho žiadna sila nemohla zhodiť z veže, a očakával, čo sa bude diať.
Obloha sa tej noci zatiahla ťažkými mrakmi, takže Teodor nevidel ani na vlastnú ruku, hoci ju držal tesne pred očami. Potom sa znenazdania zdvihol víchor a s hrozným kvílením zvíril vo veži kopu prachu, ktorý Teodorovi celkom zalepil oči. Po chvíli zašuchotali vonku na suchom lístí prvé dažďové kvapky a dážď sa vzápätí zmenil na prudký lejak. Teodorovi odniekiaľ tieklo na hlavu a o chvíľu mal pod nohami mláku a blato, ale bál sa pohnúť, aby sa vo tme nepošmykol. Napokon však predsa len musel uhnúť vode, ktorá mu padala v celom prúde za golier, ale šliapol pritom na niečo šmykľavé, čo na obranu odporne zasyčalo. Takmer spadol, a ako sa chcel zachytiť rukou mokrej steny, dotkol sa čohosi studeného a slizkého, že s hrôzou odskočil. Tak to išlo minútu za minútou, hodinu po hodine, celú noc. K tomu všetkému sa začalo za chrbtom vystrašeného tkáča sypať kamenie, akoby sa k nemu drala nejaká zver. Teodor začal kričať a bral sa tam, kde tušil východ. Zdalo sa mu síce, že akýsi ženský hlas na neho volá:
„Vydrž, ak vydržíš, zvíťazíš!“, ale jemu v tej chvíli nešlo o poklad, len aby už bol von z veže a aspoň holý život si zachoval.
Kdovie ako sa vtedy všetko udialo! Pravda, na takých ponurých miestach a ešte k tomu za daždivej jesennej noci nie je práve príjemné pobývať, a že sa tam zdržiavali plazy a všelijaká háveď, to je tiež viac než pravdepodobné. Nech už bolo, ako bolo, Teodor vtedy dokríval domov až k ránu a žena nad ním zalomila rukami: hoci ešte mladý, hlavu mal šedivú .....
Poklad, ukrytý vraj v podzemí pod troskami cvilínskeho hradu, naďalej čaká na svojho objaviteľa.