O Svetlanke a Matilde

V malom meste žili dve dievčatká Svetlanka a Matilda. Boli rovnako staré a chodili spolu do tej istej triedy. Kamarátili sa a keď skončila škola, často sa spolu hrávali. Svetlankini rodičia boli chudobní. Museli veľa pracovať, aby mali doma teplo, aby mali čo jesť a aby uživili Svetlanku a jej súrodencov. Matilda mala naopak bohatých rodičov, ktorí jej dali všetko, čo si zaželala. Mali veľký dom a záhradu. Doma sa o domácnosť starala jedna slúžka, v kuchyni varila kuchárka a o záhradu sa staral starý záhradník. Matilda bola zvyknutá, že na prácu sú tu služobníci. Svoju izbu si nemusela upratovať, pretože od toho tu bola slúžka, nemusela si po sebe odnášať riad zo stola, pretože o to sa starala pani kuchárka. V záhrade tiež nikdy nepomáhala, pretože jej mamička vždy povedala, že od toho platí záhradníka. Matilda sa často nudila. Nemala súrodencov a bolo jej dlho. Všetky hračky, čo ich mala, jej tiež čoskoro omrzeli. Preto bola rada, keď za ňou prišla Svetlanka, ktorá bola vždy veselá a mala toľko nápadov, na čo sa môžu hrať. Svetlanka však nemala veľa času na hranie. Musela doma pomáhať, pretože mala ešte mladších súrodencov a žiadne služobníctvo doma nemali. Ocko býval dlho v práci a mamička mala na starosti domácnosť, tri deti, záhradku, kozu, králiky a sliepky. Svetlanka videla mamičku vždy usilovne a s radosťou pracovať. A mamička ju tiež viedla k práci. Takže Svetlanka mala už v siedmich rokoch veľa povinností. Ešte než išla ráno do školy, mamička podojila kozu a Svetlanka ju vyviedla na pašu. Hneď po škole nanosila králikom trávu, skontrolovala sliepky, upratala riad a napísala si úlohy. Potom sa chvíľu venovala najmladšiemu bračekovi, ktorému bol iba jeden rok. Hrala sa s ním na koberci alebo ho vozila von v kočíku, kým nezaspal. Práca ju tešila, mala vždy taký pekný pocit pri srdiečku, keď videla, ako jej všetko pekne ide a že môže mamičke pomáhať, aby nemala toľko práce. Často sa ešte sama ponúkla a pýtala sa, s čím ešte môže mamičke pomôcť. Potom veselá odchádzala za Matildou. Vždy sa čudovala, prečo je Matilda taká otrávená. Prečo ju netešilo behať len tak bosá po tráve, keď slniečko krásne svieti, prečo býva taká unavená, aj keď nemusí robiť nič ťažké. Svetlanka musela často vynaložiť veľa síl, aby Matildu trochu rozhýbala a rozveselila.

Matildin veľký dom naháňal Svetlanke trochu strach. Bolo tam toľko miestností a chodieb a veľké mramorové schodisko. Nikde by človek nenašiel ani smietku, všade bolo upratané, ale bolo tam tiesnivé ticho a panoval tam taký zvláštny chlad. U Svetlanky doma bolo stále veselo, bolo počuť detské hlásky alebo mamičkin spev pri práci. V kuchyni hrial kachľový sporák, pri ktorom bolo vždy tak príjemne, a na platni často niečo nádherne voňalo. Keď niekto vošiel do ich domčeka, dýchla na neho pohoda a láska, ktorá u nich doma panovala.

Dievčatá sa rady hrávali u Matildy v záhrade. Záhrada bola rozľahlá, plná rozmanitých zákutí, kam sa mohli dievčatá skrývať a vymýšľať tam rôzne hry. Cez leto na záhonoch kvitlo množstvo voňavých kvetov a listy veľkých statných stromov veselo šumeli vo vetre. Starý záhradník mal svoju prácu rád a pod jeho rukami sa darilo všetkému živému. Neúnavne sa staral o všetko, od drobných kvietkov, ktoré nedávno zasial, až po veľké stromy v sade. Svetlanka starého pána vždy slušne pozdravila, ale hanbila sa s ním prehovoriť. Táto záhrada sa jej vždy veľmi páčila. Oni mali pri domčeku len malú záhradku a mamička pestovala hlavne zeleninu. Bol máj a na záhone pred Matildiným domom začali kvitnúť ruže. Svetlanka bola očarená. Ruže boli také nádherné! A tá jemne oranžová tak krásne voňala! Práve keď mala Svetlanka zaborený nosík v jednom z veľkých kvetov, ozvali sa za ňou kroky. Zľakla sa. Čo ak ju niekto vyhreší, že sa to nerobí. Rýchlo sa otočila a zazrela dobrotivú tvár záhradníka.

„Dobrý deň,“ rýchlo zo seba vypravila.

„Dobrý deň,“ odpovedal mierne záhradník. „Páčia sa ti ruže?“

„Áno, veľmi. My takéto doma nemáme,“ špitla plaho Svetlanka.

„Aj ja ich mám veľmi rád. Pozri, táto zajtra určite rozkvitne. A tu tá červená dostala meno po jednej kráľovnej. Volá sa Konštancia. A táto sa volá Helena.“

„Jé, ako moja mama!“ A to už Svetlanka zabudla na svoju plachosť a pýtala sa záhradníka na všetko. Ako sa o ruže stará, ako často ich polieva, či mu nie je ľúto, keď odkvitajú, a ako sa všetky volajú. Starý pán bol rád, že sa o jeho obľúbený záhon zaujíma taká malá veselá osôbka. Svetlanka sa zohla a spolu so záhradníkom pri rozhovore vyťahovala burinu. Matilda sa išla napiť domov a trochu sa zdržala. Keď prišla, videla, že Svetlanka pracuje so záhradníkom.

„Svetlanka, poď sa so mnou hrať!“ volala.

„Teraz nemôžem, Matilda, musím vyťahať burinu, aby mohli korienky ruží dobre dýchať,“ odpovedala veselo Svetlanka.

„To nerob, veď od toho je tu záhradník! Zašpiniš si šaty!“ volala pohoršene Matilda.

„Poď nám pomôcť, je to taká krásna práca!“ chcela kamarátku prehovoriť Svetlanka.

„Ruže škaredo pichajú,“ odsekla Matilda.

„Ale nádherne kvitnú.“

„Fuj! Ty máš špinavé ruky od hliny!“

„Veď to nevadí, ja sa po práci umyjem.“

Matilda znechutene odišla na ich obľúbené miesto v záhrade. Chvíľu robila, že sa hrá, a dúfala, že Svetlanku čoskoro práca omrzí a príde sa hrať s ňou. Ale Svetlanka na nafúkanú Matildu vzápätí zabudla a celú jej myseľ zamestnávala starostlivosť o ruže. Záhradník bol múdry pán a vedel toho veľa o prírode. Rozprával Svetlanke, ako všetko v prírode v zime odpočíva, ako sa na jar do všetkého opäť vracia nová miazga. Ako slnečné lúče zohrievajú zem a tam začnú ako zázrakom klíčiť nové semienka. Tiež jej prezradil nádherné tajomstvo, a to, že nič nerastie samo od seba. O všetko sa starajú dobrotivé bytôstky. Rozprával o tom, ako ich teší, keď si ľudia vážia ich prácu a keď majú stromy a kvety radi. Ako ich naopak mrzí, keď niekto z ľudí ničí kvety alebo plytvá úrodou, s ktorou mali tieto bytosti toľko práce. Svetlanke sa otvoril úplne nový svet. Vždy cítila, že v záhrade nie je sama, že príroda je živá, ale o bytostiach prírody predtým nikdy nepočula.

Matildu hranie už vôbec nebavilo. Bola čoraz viac nahnevaná, keď videla, aká je Svetlanka šťastná, aké má červené líca a stále sa usmieva. Čosi vnútri Matilde hovorilo: „Choď, nebuď lenivá. Môžeš tiež pracovať. Uvidíš, akú z toho budeš mať radosť.“

Ale Matilda tento hlas vždy umlčala a vravela si: „Práca predsa nie je pre mňa. Od toho mamička platí služobníctvo.“ Matilda si myslela, že práca je niečo nepríjemné, čo robia ľudia len preto, aby si zarobili peniaze. Vôbec ju nenapadlo, že bez práce by sme nemali nič a že z práce môže mať človek aj radosť. Všetko, čo je na svete, má tu svoju úlohu a verne ju plní. Kvety kvitnú a robia všetkým radosť, stromy nesú ovocie, kravička dáva mlieko, sliepka znáša vajcia, slnko svieti a hreje a aj každý z ľudí má svoju prácu, ktorá je užitočná.

Svetlanka chodila ako predtým do Matildinej záhrady, ale už nie toľko za Matildou, ako za starým záhradníkom, ktorý jej pri práci rozprával toľko zaujímavého. Stali sa z nich dobrí priatelia. Matilda už Svetlanku nevidela rada. Začala jej závidieť všetko. To, aká je dobrá a veselá, že ju má každý rád, že má v škole plno kamarátov, že má súrodencov a ona, Matilda, je sama. Závidela jej dokonca aj to, že je chudobná a že môže pracovať. Matilda videla, že Svetlanke práca prináša radosť, ale vôbec ju nenapadlo, že by sa mohla tiež s chuťou pridať.

Prešla jeseň, ktorá priniesla hojnosť úrody. Nastala zima. Matildu nič netešilo. Mala okolo seba škaredý mrak z nepekných myšlienok, ktorý jej nedovoľoval mať z ničoho radosť. Jediné, čo jej bolo príjemné, bolo jedlo. Doma mali všetkého dostatok a rodičia jej všetko dovolili. Preto jedla veľa sladkostí a začala priberať. Nastali zimné prázdniny a Matilde bolo stále dlho. Už nevedela, čo má robiť. Priala si: „Keby tak prišla aspoň tá Svetlana. Síce ju už nemám tak rada ako predtým, ale aspoň mala dobré nápady a nikdy som sa s ňou nenudila.“ Priala si to usilovne niekoľko dní, až naozaj zazvonil zvonček a Svetlanka prišla. „Matilda, poď von, napadol nový sneh. Budeme stavať snehuliakov, môžeme postaviť aj domček zo snehu. Môžeme sa tiež guľovať alebo sánkovať.“

„Už idem!“ Matilda dostala po dlhom čase opäť chuť niečo robiť. Akoby na ňu preskočila Svetlankina radosť. Mamička Matildu veľmi teplo obliekla, len aby neprechladla. Matilda sa ani nemohla poriadne hýbať. Svetlanka mala len vlnený kabátik, čiapku, rukavice a šál. Matilda mala pod teplým kožuchom ešte rolák a teplý sveter. Svetlanka mala naozaj skvelé nápady. Pod veľkým bukom si postavili zo snehu domček, kde sa hrali na rodinu, varili knedličky zo snehových gúľ, zo snehu si pováľali veľké gule ako stoličky a uplácali taniere. Potom sa guľovali a naháňali v hlbokom snehu. Matilda bola oproti Svetlanke pomalá a nemotorná. Ako pribrala a nebola zvyknutá sa poriadne hýbať, čoskoro sa unavila a bola celá spotená. Svetlanka zazrela za zákrutou cesty starého záhradníka, ako lopatou odhadzuje sneh z ciest. Hneď sa za ním rozbehla. Líca mala ako dve jablčká a celá rozžiarená sa ho pýtala, či nemá pre ňu ešte jednu menšiu lopatu, aby mu mohla pomôcť. Záhradník hneď jednu priniesol. „Matilda, poď nám pomôcť! Je to krásna práca!“ V Matilde sa prebudil starý osteň závisti a lenivosti. Stála len opodiaľ. Mala úplne pokazenú náladu. Fúkal studený vietor, ale záhradníkovi a Svetlanke to vôbec nevadilo. Hýbali sa a bolo im teplo. Naopak, do Matildy sa dala poriadna zima, ako tam tak stála spotená na studenom vetre. Nič jej nepomohlo, že bola toľko oblečená. Vravela si: „Predsa teraz nepôjdem domov. To by vyzeralo, že sa bez tej Svetlany nezaobídem.“ A tak Matilda robila, že sa hrá v snehovom domčeku. Tam sa do nej dala ešte väčšia zima. Po chvíli k nej pribehla Svetlanka, ktorá už musela ísť domov. „Tak ahoj, Matilda, veľmi sa mi tu dnes páčilo. Škoda, že si s nami neodhadzovala sneh. Bola to pekná zábava. Tak pozajtra sa uvidíme v škole.“

„Ahoj.“ Znela nahnevaná odpoveď.

V škole sa však dievčatá nevideli. Matilda neprišla. Svetlanka sa išla opýtať pani učiteľky, prečo nie je v škole. Pani učiteľka odpovedala vážnym hlasom, že Matilda je vážne chorá. Vraj cez prázdniny vonku veľmi prechladla.

Hneď, ako sa len dalo, išla Svetlanka Matildu navštíviť. Zazvonila na zvonček. Otvorila jej ustarostená mamička a povedala Svetlanke: „Matilda má zápal pľúc a má vysoké teploty. Príď o týždeň. Potom ti poviem, či ju môžeš navštíviť.“ Matilde bolo naozaj zle. Bolelo ju celé telo a na hrudi jej niečo ťažilo a tlačilo ako veľký balvan, ktorý ju tak dusil, že sa jej veľmi zle dýchalo. Bola to nielen bolesť z chorých pľúc, ale aj bolesť na duši. Matilda mala dosť času na premýšľanie. Dobre videla, čím sa od Svetlanky líši, a tajne jej závidela a priala si byť ako ona: veselá, šikovná, usilovná, obľúbená, nápaditá a pôvabná. Aj keď vysoké teploty ustúpili, Matildu stále bolelo celé telo. Premýšľala o všetkých udalostiach z poslednej doby. Premýšľala, odkedy ju všetko prestalo baviť a odkedy sa jej svet stal takým sivým. „Áno, začalo to vtedy, keď sa Svetlanka začala baviť s naším záhradníkom,“ premýšľala v duchu. „Prestala sa so mnou hrať a nemám ju za to rada.“

Toho dňa prišla Svetlanka Matildu navštíviť. Priniesla jej malý darček a veselo jej rozprávala všetko, čo zažila v škole, aj čo všetko sa učili. Tiež rozprávala veselé príhody, ktoré zažíva doma so svojimi súrodencami. Matilda zabudla na svoj smútok a obe si veselo štebotali a smiali sa. Mamička sa prišla pozrieť do izby, aby Svetlanku napomenula, že Matilda je ešte slabá, nech ju nechá odpočívať, ale keď videla, aká je Matilda veselá a rozžiarená, musela uznať, že jej táto veselá spoločnosť naopak prospieva. „Príď zajtra zase, Svetlanka, Matilda bude rada,“ povedala.

„Áno, rada,“ odpovedala Svetlanka a rozlúčila sa.

Matilda videla, že byť veselá je oveľa lepšie, než byť zachmúrená. Aj ležať ju už vôbec nebavilo, ale ešte nebola celkom zdravá, a tak musela ešte veľa dní zostať v posteli. Už sa nemohla dočkať, kedy sa bude môcť opäť hrať vonku. Spomínala, že predtým bola lenivá niečo robiť. Čo by teraz za to dala, keby mohla behať vonku v snehu. Aj sneh by ju bavilo odhadzovať. Svetlanka navštevovala Matildu každý deň. Matilda bola veľmi rada a jej zášť voči Svetlanke už úplne pominula. Videla, aké je pekné, keď niekto niekomu pomáha. Pomaly prichádzala jar. Slniečko začalo viac hriať a všetko sa zazelenalo. Keď sa Matilda konečne úplne zotavila, išla Svetlanku prvýkrát navštíviť ona. Svetlanka práve strážila malého bračeka a hrala sa s ním. Matilda sa k nim pridala. Nikdy sa ešte nestarala o malé dieťatko. Veľmi ju to bavilo. Svetlankina mamička Matildu poprosila, aby malého Vítka nakŕmila. To bola až zábava! Vítek krásne otváral ústočká dokorán a kašička mu od Matildy veľmi chutila. Matilda sa ani nenazdala a už bol večer a musela ísť domov. Mala takú radosť! Opýtala sa, či môže prísť opäť zajtra. Svetlanka s mamičkou súhlasili. Matilda sa nemohla dočkať druhého dňa. Veľmi sa tešila, kedy bude môcť opäť Svetlanke pomáhať s Vítkom. Druhého dňa mala Svetlanka inú prácu. Zobrala Matildu ku králikom. To bolo prekvapenie! Jednej samici sa narodili maličké ešte slepé králiky. Dievčatá si ich prezerali, ale len cez pletivo. Potom nanosili králikom trávu a púpavové listy, nasypali sliepkam zrno a skontrolovali, či nezniesli nejaké vajíčka. A naozaj, boli tam tri biele vajíčka. Potom priviedli kozu z pastvy do chlievika, kde ju mamička podojila.

Pre Matildu bolo všetko také nové a vzrušujúce. Horlivo a s chuťou pomáhala, ako len mohla. Zistila, akú radosť môže človeku robiť práca a ako krásne mu potom je pri srdiečku. Už nikdy by nevrátila tú dobu, keď bola protivná a lenivá. A tak sa dievčatá schádzali raz u Svetlanky, kde pomáhali mamičke, a inokedy zase u Matildy, kde pomáhali v kuchyni pani kuchárke alebo v záhrade pánovi záhradníkovi. Matilda mala teraz veľa priateľov a všetci ju mali radi. To preto, že všetkým rada pomáhala a už nemyslela len na seba, ako predtým.