Slimáci domáci

Do okien tmavej izby svietila pouličná lampa. Občas krátko zablikala, ako to lampy na rozlúčku robia, a potom celkom zhasla. Už nepatrila k tým najmladším, rovnako ako obaja obyvatelia malej izby v podkroví, kde na drevenom písacom stole, uprostred prázdnych slimačích domčekov, ležal kocúr a potichu priadol. Biela žiara jeho chlpatého tela dopadala na prútené hojdacie kreslo, zabudnutú klietku na papagája, kôpky starých kníh a nevynechala ani spiacu hlavu pána Vojena. Bolo už dávno po večeri, ale v izbe stále zostávala vôňa melty a pečených rožkov.

Mačka domáca svieti ako žiarovka? To je predsa holý nezmysel! Keby ste ale vedeli niečo viac o našom spiacom starečkovi, už by ste sa tak nečudovali. Je to veľký vedec, kapacita cez všetku zver o jednej nohe, čo nosí domček na chrbte. Pán Vojen je malakológ, čo znie skoro ako zaklínadlo. A takí podivíni majú doma vždy nejakú tú tajnú čarovnú vec, malý poklad, o ktorom zvyšok sveta nemá ani tušenia. Napríklad kocúrie svetlušky.

Zničehonic to v izbe zašuchotalo ako papierový šarkan počas jesennej fujavice. Slimačie domčeky na stole sa začali zmätene poskakovať. Biela žiara sa teraz objavila aj okolo vírivých lastúrok. Kocúr nehybne sedel a rovnako ako každý večer potichu pozoroval divoké svetielka. Netrvalo to určite dlhšie, než čo by blcha preskočila o desať mačacích chlpov ďalej, a vírenie prestalo ako mávnutím čarovného fúzika.

„Lup“ a po chvíľke zase „lup, lup“. Potom ďalší a ďalší a ešte jeden. „Lup, lup, lup“. Ako keď jazykom rýchlo prejdeš po hornom podnebí a ústa máš otvorené. Z každej ulity sa pomaly, ale iste vysunulo najprv jedno tykadlo, potom druhé, vyklula sa malá hlavička a za ňou dlhá noha.

„Zííííív.“ Najvypasenejšie telíčko sa napružilo, až takmer vypadlo z ulity.

„Panečku, tu to ale vonia!“ Maličký slimáčik čuchal zo všetkých síl.

„Ja mám tak rád meltu. Kocúrik, nezostala ti ešte kvapka v hrnčeku?“ Celý stôl bol zrazu ako živý. Všade sa to hemžilo a ticho zvonilo, to ako sa medzi sebou začali zdraviť vstávajúci slimáci: „Dobrý deň“ a „Ako sa darí, Vašnosť!“.

A do toho štebotavého mumraja zčistajasna spadol Šťovan. Teda, nespadol celkom sám od seba. Rozospatí a hladní slimáci sa tlačili okolo nedopitého hrnčeka pána Vojena tak, že vytlačili veľkého spáča Šťovana na samý okraj stola. Kocúr od ľaku nadskočil.

„No teda, a máte to. Prekliatie, takto tu môžem strašiť celú noc!“ Totiž čarovní kocúri, keď sa zľaknú, škytnú a potom sa nafúknu. Taká kocúria vzducholoď sa potom vydrží vznášať celé hodiny pri strope a nikto presne nevie, kedy splasne.

„Homolica, kde je tá holka jedna. Teraz ju budeme potrebovať, niekto musí dostať kocúra dolu, inak máme po večeri,“ poznamenal spod stola Šťovan, keď kontroloval, či si pri páde nenapukol škrupinu.

„Hodná holka, Homolica! Haló, haló,“ pišťali z plných svojich maličkých hrdielok najmenší slimáčikovia a hneď niekoľkokrát za sebou, aby mali istotu, že ich hodná holka započuje.

„Hinu, hen sa ukážu, pacholiatka moje!“ Zadunelo to v šuplíku a všetok slimačí šum utíchol.

„Hodná holka hneď hýbne hrbom!“ A po týchto slovách nastalo stolotrasenie. To je niečo ako zemetrasenie, ale namiesto zeme sa otriasa stôl pána Vojena. Všetky šuplíky poskakujú a ulity nadskakujú.

A zrazu svetlo. Lampa vonku sa rozžiarila ako reflektor v cirkusovej manéži. Na stole, uprostred tej žiary… Abrakadabra! Nič. Tak ešte raz. Simsala Bim! Tiež nič! Tak snáď, no, snáď teda… Basama-s-Fousama! Áno, áno, teraz to funguje! Uprostred tej žiary stála krásavica zo všetkých najkrajšia, perla východu, Šeherezáda handra! Uprostred tej žiary stála hlavná hrdinka dnešného večera, všetkými opevovaná Hodná Holka Homolica! Potlesk, prosím!

A slimáci tlieskali tykadlami zo všetkých síl. Slimáci totiž nemajú ruky, majú len jednu nohu a tou sa tlieska zle. Rovnako ako jedna ruka netlieska, ani jedna noha toho veľa nezvládne. Môžete po nej liezť, môžete dupkať, skákať, potkýnať sa, stepovať aj kopať. Tlieskať s ňou však ide len ťažko. Slimáčiky tak tlieskali, až im oči prechádzali (oni slimáci majú oči na tykadlách, ako izvolíte vedieť). A aby z toho divadla tiež niečo mali, radšej prestávali tlieskať. Koniec koncov od úspechu celého predstavenia závisela ich dnešná večera a domáci slimáci boli poriadne hladní.

Krásna Homolica, diva, akú Bollywood doposiaľ nevidel, vysunula z ulitky svoje prekrásne líčko a našpúlila červené peričky. Prizerajúcim sa zatajil dych. Hodná Holka sa uprene zadívala na vznášajúceho sa kocúra, ktorý sledoval večerný program, pohľadom plným obáv. Keď ju ale uvidel našpúlenú, bolo mu všetko jasné.

„Nie, nie, na to zabudnite. Splasknem sám, nepotrebujem pomoc. A už vôbec nie…“. Homolica nafúkla líca.

„Nie, to naozaj nie je nutné, dajte mi ešte minútku, najdlhšie!“

„Auuuuu!“ a buch. Kocúr sa, ako dlhý tak široký, rozplesol na koberci pred písacím stolom. Zo zadnej časti mu trčal šíp. Ozval sa ohlušujúci potlesk (niektorí slimáci pri ňom takmer oslepli). Homolica sa decentne začervenala, šepla po francúzsky „Madam e mesijé, voalá!“ a s elegantným mľasknutím vtiahla šíp späť. Poklona, zhasnúť, koniec šou.

Verte mi, že sa kocúrovi ani za mak nepáčilo, keď sa stal doslova terčom večernej zábavy. Mnohokrát čítal, aké nebezpečné sú šípy Hodných Holiek Homolíc. Zvlášť Homolice – divoženky, ktoré bývajú v teplých vodách exotického Pacifiku, mali svoje ostne poriadne nabrúsené a jedom napustené. Kocúr ale tiež vedel, že čím dlhšie sú divoženky homolicami v domácnosti, tým menej jedu na ich šípoch zostáva. A táto Hodná Holka si už dlhý rad rokov hriala ulitku pri kúrení pána Vojena. Kocúr si teda mohol byť istý, že jedom otrávený nie je, otrávený z natlčeného zadku ale iste bol. Čarovný kocúr naozaj nie je žiaden veľký športovec. Skokom sa pokiaľ možno vyhýba, výšok sa bojí a zo vznášania sa po zľaknutí má vždy hrôzu. A mačacie umenie dopadu na všetky štyri labky stále považuje za poveru. Našťastie všetko dobre dopadlo, a keďže pán Vojen napriek dnešnému hlučnému predstaveniu v slimačom šapitó stále spal, kocúr pripravil večeru. Všetci slimáci, od tých najmenších až po Hodnú Holku, ktorá bola jednoznačne priestorovo najvýraznejším exemplárom celej zbierky, sa zhromaždili okolo taniera plného melty. Slimačími jazýčkami (radulami, ako sa odborne hovorí, čo na prvý pohľad vyzerajú ako rašpľa alebo veľmi dlhý rad miniatúrnych bagrov) potom začali usrkávať meltu, odvar z koreňa čakanky sladený lesným medom. Hladné štebotanie nahradilo pokojné mľaskanie. A za chvíľku si nikto ani nevšimol, že do okna izby nakuklo nové ráno.

Noc je pre domácich slimákov dňom a deň je pre nich nocou. Zatiaľ čo pán Vojen už od raňajok usilovne bádal vo svojich starých zbierkach, domáci slimáci zmizli s prvým slnečným lúčom a posledným dúškom melty. Len prázdne ulity okolo taniera po nich zostali. O nočnom dobrodružstve s cirkusovým vystúpením a rozpleskaným kocúrom pán Vojen vôbec nevedel. Aj keď tušil, že sa po zotmení v jeho izbe dejú čudesné veci, večerné driemanie nad knižkou ho vždy bezpečne uspalo a z nočnej slimačej podívanej tak nemal vôbec nič.

A ako to je u vás? Nemáte náhodou v šuplíku tiež nejakého toho domáceho slimáka? Neviete? A čo takto vo vani alebo pod posteľou? Nie? Čo teda na balkóne v kvetináči, u mamky v skrini alebo v oteckovom náradí? Stále nič? Nevadí, slimačích ulít je predsa všade habadej. V parku pod drozdími hniezdami leží ulít, že ich jeden za popoludnie nespočíta. Na záhrade slimáky okusujú šalát alebo prespávajú so slizniakmi v skleníku, v lese si potom pochutnávajú na hubách a zimujú v lístí. Alebo ležia v teplom riečnom piesku, slnia sa na pláži pri mori. Slimáky sú predsa všade. Tak sa po nich ráno nezabudnite pozrieť. A teraz dobrú noc.