Rybár a jeho žena

Bol raz jeden rybár Yngvi a jeho žena Ilse, ktorí žili spolu v malej rybárskej chyži pri mori. Rybár každý deň prichádzal k moru a lovil ryby. Tak tam raz zasa sedel s udicou a pozeral sa ako vždy do priezračnej vody. Vtom mu udica zrazu klesla ku dnu, a keď ju po chvíli konečne silou vytiahol von, visela na nej veľká kambala.
Kambala povedala Yngvimu:
„Počúvaj, rybár, prosím ťa, nechaj ma žiť! Ja nie som žiadna obyčajná kambala ani platesa, ja som začarovaný princ. Čo z toho budeš mať, keď ma zabiješ? Ani ti nebudem chutiť! Hoď ma späť do vody a nechaj ma plávať!“
„No,“ povedal Yngvi, „nemusíš toľko prosiť, veď kambalu, ktorá vie rozprávať, musím predsa nechať žiť!“
S týmito slovami Yngvi hodil kambalu späť do čistej vody. Kambala sa potopila ku dnu a nechávala za sebou dlhú krvavú stopu.
Yngvi sa zdvihol a išiel domov.
„Muž,“ povedala Ilse:
„ty si dnes nič nechytil?“
„Nie,“ povedal Yngvi:
„chytil som síce kambalu, ale tá mi povedala, že je začarovaný princ, tak som ju nechal plávať.“
„A ty si si nič neželal?“ spýtala sa žena.
„Nie,“ povedal Yngvi:
„čo by som si mal aj priať?“
„Ach,“ povedala Ilse:
„veď je to také strašné stále žiť v tejto diere, tak páchne a je odporná. Mal si si priať malý domček. Choď ešte raz a zavolaj ju! Povedz jej, že by sme radi mali malý domček, určite to pre nás urobí.“
„Ale,“ povedal Yngvi:
„čo by som tam znova chodil?“
„Veď si ju chytil,“ povedala žena:
„a zasa nechal plávať, určite nám to splní. Len choď, a hneď!“
Rybárovi to nebolo po chuti, nechcel však svojej žene ďalej odporovať a išiel k moru. Keď tam prišiel, bolo more celkom zelené a žlté a už nie tak krásne priezračné. Postavil sa na breh a zavolal:
„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybka chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
Vtom priplávala kambala a povedala:
„No, čo je?“
„Ale,“ povedal Yngvi:
„veď som ťa chytil a moja žena hovorí, že som si mal niečo priať. A ona už nechce žiť v našej úbohej chyži a rada by mala malý domček.“
„Len choď domov, Yngvi,“ povedala kambala:
„bude ho mať.“
Tak išiel rybár domov a jeho žena už nesedela v rybárskej chyži. Na jej mieste stál teraz malý domček a jeho žena sedela na lavici pred dverami. Vtom vzala Ilse Yngviho za ruku a povedala mu:
„Len poď dovnútra, Yngvi, teraz je to mnohokrát lepšie.“
Vošli dovnútra a v domčeku bola malá predsieň, malá pôvabná izba a komora, kde stála pre každého posteľ, kuchyňa a špajza, všetko zariadené tým najlepším riadom z mosadze a cínu, ako sa patrí.
A vzadu bol aj malý dvorček so sliepkami a kačicami a malá záhradka so zeleninou i ovocím.
„Pozri,“ povedala žena:
„nie je to všetko milé?“
„Áno,“ odvetil Yngvi:
„a tak to aj zostane, teraz tu môžeme spokojne žiť.“
Tak to išlo dobre osem či štrnásť dní, potom Ilse povedala:
„Počúvaj, muž, ten domček je dosť tesný a dvorček a záhradka sú príliš malé, tá kambala by nám mohla darovať väčší dvor. Najradšej by som žila vo veľkom, kamennom zámku. Choď za kambalou, aby nám darovala zámok.“
„Ach, Ilse, my chceme žiť v zámku?“
„Áno,“ povedala Ilse:
„len choď za ňou, ona to už urobí!“
„Nie, žena!“ odvetil Yngvi:
„veď nám už dala domček. Ja k nej nemôžem ísť, mohlo by ju to mrzieť.“
„Len choď, Yngvi,“ povedala Ilse:
„ty si jej pomohol, ona rada pomôže tebe, len choď!“
Mužovi bolo ťažko pri srdci a nechcelo sa mu, povedal si sám pre seba, že toto nie je správne, ale predsa išiel.
Keď prišiel k moru, bola voda celkom fialová a tmavomodrá a hustá a už nie taká zelená a žltá ako predtým. A dookola sa rozprestieralo len zlovestné ticho.
Tak sa postavil Yngvi na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybka chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„No, čo si praje teraz?“
„Ach jaj,“ povedal Yngvi stiesnene:
„praje si žiť v kamennom zámku.“

„Choď domov, stojí pred jeho dverami.“ povedala kambala.
Tak išiel Yngvi domov a myslel si, že príde do ich domu. Ale keď tam prišiel, stál tam veľký, kamenný palác a jeho žena bola hore na schodisku a práve chcela vojsť.
Vzala Ilse Yngviho za ruku a vošli dovnútra. V zámku bola veľká hala s mramorovou podlahou a bolo tam mnoho sluhov, ktorí im otvorili obrovské dvere. Steny s krásnymi tapetami žiarili, v komnatách stáli zlaté stoličky a stoly, zo stropov viseli krištáľové lustre, vo všetkých komnatách a komôrkach boli rozložené koberce, stoly sa prehýbali pod jedlom a rozličnými vínami. A vonku pred domom bol obrovský dvor so stajňami plnými tých najlepších koní a dobytka. Aj tam bola krásna záhrada s prekrásnymi kvetmi a ovocnými stromami a pôvabný park, pol míle hlboký, boli tam jelene, srnce, zajace a všetko, čo by si človek mohol priať.
„No,“ povedala Ilse, „nie je to krásne?“
„Áno,“ povedal Yngvi:
„a tak to aj zostane, teraz budeme žiť v tomto krásnom zámku a budeme spokojní.“
„Rozmyslím si to.“ povedala žena:
„A prespím sa na to.“
S tým si ľahli do postele.
Na druhý deň vstala Ilse ako prvá, práve sa rozvidnilo, a pozerala sa z postele oknom na prekrásnu krajinu, ktorá sa pred nimi rozprestierala. Yngvi sa ešte preťahoval a naťahoval, keď doňho žena strčila lakťom a povedala:
„Muž, vstávaj a pozri z okna! Pozri, nemohli by sme byť kráľom celej tej krajiny? Choď ku kambale a povedz, že chceme byť kráľom!“
„Ale, žena,“ odvetil Yngvi, „prečo by sme chceli byť kráľom? Ja kráľom byť nechcem!“
„No,“ povedala Ilse:
„keď nechceš byť kráľom, ja ním budem. Choď za kambalou, chcem byť kráľom!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „ty chceš byť kráľom? To ja od nej predsa chcieť nemôžem.“
„Prečo by nie?“ povedala Ilse:
„hneď tam choď, ja musím byť kráľom!“
Tak išiel rybár k moru a bol celý skľúčený z toho, že jeho žena chce byť kráľom. To nie je správne, myslel si. Nechcel tam ísť, ale predsa len išiel. Keď prišiel k moru, bolo celé čiernosivé a voda sa dmula hrozivo zospodu hore a hnilobne páchla.
Vtom sa postavil Yngvi na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybka chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„No, čo si praje teraz?“
„Ale,“ vzdychol rybár:
„chce byť kráľom.“

„Choď domov, je kráľom.“ odvetila kambala.
Tak išiel Yngvi domov, a keď prišiel do paláca, uvidel, že je mnohokrát väčší a má obrovskú vežu s pôvabnými ozdobami. Pred bránou stáli stráže a bolo tam hemženie vojakov a bubnovanie a fanfár. A keď vošiel dovnútra, bolo všetko z pravého mramoru, zlata a všetko pokrývali zamatové prikrývky s dlhými zlatými strapcami.
Vtom sa otvorili dvere do sály, kde stálo celé dvorstvo a jeho žena sedela na vysokom tróne zo zlata a diamantov a na hlave mala obrovskú zlatú korunu a v ruke žezlo z ryzieho zlata a drahokamov. Po jej pravej i ľavej ruke stálo v rade šesť krásnych panien, vždy jedna o hlavu menšia ako druhá.
Yngvi pristúpil k Ilse a povedal:
„No, žena, si teraz teda kráľ?“
„Áno,“ povedala žena, „teraz som kráľ!“
Yngvi stál a pozeral sa na ňu, a keď sa na ňu dlhú chvíľu pozeral, povedal:
„Ach, žena, azda ti to už bude stačiť, že si kráľ. Už si nebudeme nikdy nič priať.“
„Nie, muž!“ povedala Ilse a bola celá nepokojná:
„Čas sa mi vlečie a mám dlhú chvíľu, už to nemôžem vydržať. Byť len kráľom je nuda. Choď ku kambale, že som síce kráľ, ale chcem byť cisárom!“
„Ale, žena?!“ vyľakal sa Yngvi, „Prečo by si chcela byť cisárom?“
„Yngvi,“ prikázala Ilse, „choď ku kambale, chcem byť cisár!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „cisárom ťa urobiť nemôže! To nemôžem kambale povedať! Cisár je vždy jediný v ríši! Cisárom ťa kambala neurobí! Niečo môže a niečo nemôže!“
„Čo?!!“ vykríkla Ilse, „Som kráľ a ty si predsa môj muž! Okamžite choď! Choď hneď! Keď ma mohla urobiť kráľom, urobí ma aj cisárom! Ja chcem byť cisár! Chcem! Choď!“
Tak musel rybár ísť. Keď kráčal Yngvi k moru, bolo mu celkom úzko. Pomyslel si, že to naozaj nejde po práve, pretože cisár je príliš náročná úloha a kambala sa na smrť vyčerpá.
Medzitým prišiel k moru. To bolo celkom čierne a husté a začalo sa peniť a zospodu, akoby sa voda varila, sa valili bubliny a vietor ich hnal po mori.
Yngviho schvátila hrôza, ale postavil sa na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybka chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„No, čo si praje teraz?“
„Ach, kambala,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť cisár.“

„Choď domov, je cisárom.“ odvetila kambala.
Tak išiel Yngvi domov, a keď tam prišiel, bol celý zámok z lešteného mramoru, ozdobený sochami z alabastru a zlatými ozdobami. Pred bránou pochodovali vojaci, trúbili na trúby, bili do bubnov a tympanov. A v paláci chodili baróni, grófi a vojvodovia ako keby to boli len sluhovia sem a tam a otvárali mu dvere z ryzieho zlata.
A keď Yngvi vošiel, sedela Ilse na tróne, ktorý bol z jedného kusa zlata a bol dve míle vysoký. Mala na hlave zlatú korunu, ktorá bola tri lakte vysoká, vykladaná diamantmi a drahokamami. V jednej ruke mala žezlo a v druhej ríšske jablko a po oboch stranách vedľa nej stáli v dvoch radoch osobní strážcovia, vždy jeden menší ako druhý, od najväčšieho obra, ktorý bol dve míle vysoký, až po najmenšieho trpaslíka, ktorý bol taký veľký ako môj malíček. A pred ňou stálo množstvo kniežat a vojvodov.
Tak išiel Yngvi bližšie, predral sa medzi dvoranmi a povedal:
„No, Ilse, si teraz teda cisár?“
„Áno,“ povedala žena, „teraz som cisár!“
Vtom sa k nej Yngvi ešte viac priblížil a dobre si ju poprezeral, a keď sa na ňu chvíľu pozeral, povedal:
„Žena, zdá sa ti to krásne byť cisárom?“
„Muž,“ povedala Ilse, „prečo sa pýtaš? Som teraz síce cisár, ale chcem byť radšej pápežom! Choď ku kambale!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „čo by si všetko nechcela?! Pápežom byť nemôžeš, pápež je vždy len jeden v celej Kristovej ríši! Pápežom ťa kambala urobiť nemôže!“
„Muž,“ povedala Ilse, „chcem byť pápežom! Okamžite tam choď! Ešte dnes musím byť pápežom!“
„Nie, žena!“ povedal Yngvi, „To nemôžem kambale povedať! To je priveľa! Čo si to praješ? Pápeža z teba urobiť nedokáže!“
„Muž, dosť tej hlúpej táraniny!“ povedala Ilse:
„Mohla ma urobiť cisárom, tak ma urobí aj pápežom! Choď tam hneď! Som cisár a ty si stále môj muž!“
Yngvi bol celý vystrašený a išiel. Bolo mu mdlo, triasol sa a chvel a kolená sa mu podlamovali. Cez zem sa hnal víchor, mraky leteli po oblohe ako splašené, úplne sa zotmelo, akoby bol večer, listy na stromoch sa triasli a voda sa dmula do výšky a hučala, akoby sa varila, a dunivo pleskala na breh. V diaľke videl Yngvi lode, ktoré vysielali zúfalé volanie o pomoc a tancovali bezmocne po vlnách. Len uprostred na malom kúsku bola obloha ešte modrá, ale po stranách sa rozlievala rudá žiara, akoby prichádzala ťažká búrka.
Tak išiel Yngvi celý malomyseľný na breh, stál tam zahalený v závoji strachu a kričal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybka chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„No, čo si praje teraz?“
„Ach, kambala,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť pápežom.“

„Choď domov, je pápežom.“ odvetila kambala.
Tak išiel Yngvi domov, a keď tam prišiel, bol tam obrovský kostol, obklopený žiariacimi palácmi. Predral sa cez ľudí, katedrála bola vnútri osvetlená tisíckami a tisíckami svetiel a jeho žena bola oblečená v zlate a sedela na ešte mnohokrát vyššom tróne a mala tri obrovské zlaté koruny. Okolo nej stálo mnoho duchovenstva a po stranách mala dva rady svetiel, to najväčšie tak silné a hrubé ako tá najväčšia veža a potom každé ďalšie menšie až po to najmenšie kuchynské svetielko. A všetci tí cisári a králi pred ňou kľačali na kolenách a bozkávali jej črievik.
„No, žena, si teda teraz pápež?“
„Áno,“ povedala Ilse, „teraz som pápež!“
Tak išiel Yngvi hore a dobre si ju obzrel. A bolo to, akoby sa pozeral do žiariaceho slnka. Keď sa na ňu nejakú chvíľu pozeral, povedal:
„Žena, si spokojná, že si pápež?“
Ale ona sedela celkom bez pohnutia ako skala, ani sa nepohla. Vtom jej Yngvi povedal:
„Žena, teraz už buď spokojná, pretože si pápež! Ničím väčším už byť nemôžeš!“
„To si musím premyslieť!“ odvetila žena.
S tým išli obaja spať, ale Ilse nebola spokojná a chamtivosť jej nedala spať, stále rozmýšľala, čím by sa ešte mohla stať.
Yngvi spal tvrdo a dobre, veď sa toho dňa dosť nabehal, ale Ilse nemohla zaspať a hádzala sa celú noc z boka na bok a stále myslela na to, čím by sa ešte mohla stať, ale na nič nemohla prísť.
Práve vychádzalo slnko, a keď Ilse uvidela ranné červánky, posadila sa na posteli a strnulo sa na ne s úžasom pozerala. Pozorovala oknom ten krásny východ slnka a pomyslela si:
„Veď či ja môžem nechať vyjsť slnko alebo mesiac? Muž!“
A dlbla lakťom rybára do rebier.
„Vstávaj! Choď za kambalou a povedz jej, že chcem byť ako náš milovaný Pán!“
Yngvi bol ešte celý rozospatý, ale napriek tomu sa vyľakal tak, že spadol z postele. Myslel si, že sa prepočul, pretrel si oči a povedal:
„Ach, žena, čo to hovoríš?“
„Muž,“ povedala Ilse, „či môžem nechať vyjsť slnko alebo mesiac? Nie, to ani ako pápež nedokážem. A nebudem mať už nikdy pokojnú hodinu, kým nebudem vládnuť slnku a mesiacu.“
Pri tom sa na neho pozerala tak zbesilo, že ho obišla hrôza.
„Okamžite choď, ja chcem byť náš milý Pán!“
„Ach, žena,“ povedal Yngvi a padol pred ňou na kolená, „to kambala nedokáže! Cisára i pápeža urobiť vedela. Prosím ťa, choď do seba a zostaň pápežom!“
Vtom do Ilse vstúpila zúrivosť, vlasy jej lietali divoko okolo hlavy a kričala:
„Ja sa toho nevzdám! A dlho už nevydržím! Choď!“
Tak si natiahol Yngvi nohavice a ako bez zmyslov vybehol von. Vonku sa doňho však oprel víchor tak silný, že sa sotva držal na nohách. Domy i stromy sa ohýbali, akoby boli len z papiera, hory sa triasli a kusy skál sa s rachotom rútili do mora. Nebo bolo čierne ako smola a zlovestne hrmelo a blesky zjazvovali jeho zachmúrenú tvár. More sa dmulo v čiernych vlnách vysokých ako kostolné veže a horské štíty, ktoré mali hore bielu korunu z peny. Vtom zvolal rybár, hoci svoje vlastné slovo nepočul:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybka chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„No, čo si praje teraz?“
„Ach, kambala,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť náš milý Pán.“

„Choď domov, sedí zase v rybárskej chyži.“ odvetila kambala.
Tak tam sedí Ilse dodnes.