Železný Hans

Bol raz jeden kráľ a ten mal pri zámku veľký les plný zveri a vtákov. Jedného dňa poslal do lesa poľovníka, aby mu ulovil na kráľovský stôl srnca. Poľovník odišiel, ale z lesa sa už nevrátil. Kto vie, čo sa mu prihodilo, pomyslel si kráľ a poslal za ním dvoch iných poľovníkov, aby ho našli. Ale ani tí dvaja sa nevrátili. Nedá sa nič robiť, povedal si kráľ, pošlem do lesa všetkých svojich poľovníkov a tí mi tých troch zatúlaných privedú. Kráľovskí poľovníci sa pustili do lesa a kráľ ich od tej chvíle nevidel. Zmizli v lese aj so svorkou psov a nevrátili sa. Kto by sa ešte odvážil do takého lesa, v ktorom miznú poľovníci aj psy? Ľudia sa začali lesu vyhýbať. Iba vtáky poskakovali v korunách stromov a občas zakrúžil nad lesom orol alebo jastrab.
Čas plynul a až po rokoch sa u kráľa prihlásil cudzí poľovník, žiadal o službu, a keď sa dozvedel, ako sú veci, ponúkol sa, že tajomný les preskúma. Kráľ ho varoval a od úmyslu odhováral.
„Pane,“ povedal cudzí poľovník, „nebojím sa na svete ničoho, a mal by som sa báť lesa?“
Hneď na druhý deň vyrazil cudzí poľovník do lesa so psom. Pes bežal pred ním po stope zveri, poľovník sa ponáhľal za ním a zrazu nemohli ísť ďalej. Pred nimi sa černel hlboký močiar. Vtom sa z močiara vynorila nahá ruka, schmatla psa a stiahla ho do hlbiny.
Poľovník sa vrátil na zámok, povedal, čo sa stalo, a vrátil sa do lesa s mužmi a vedrami. Muži nabierali vodu z močiara do vedier a odnášali ju, kým sa neukázalo blatisté dno. A keď sa dno ukázalo, ležal tam v kalnej mláke divý muž, celý hrdzavý ako staré železo, a dlhé vlasy mu zakrývali tvár a viseli mu až po kolená. Muži ho zviazali povrazmi a odviedli na zámok ku kráľovi.
To bolo divenia a údivu a obzerania čudnej koristi! Kráľ prikázal postaviť na nádvorí železnú klietku a dal divého muža do klietky zavrieť. Nikto nesmel pod trestom smrti klietku otvoriť. Kľúč od nej nosila pri sebe sama kráľovná.
Teraz už zasa mohol ísť do lesa, kto chcel, a nikto sa nemusel báť, že sa v lese stratí.
Kráľ mal synčeka, ktorý sa často hrával na nádvorí, kde stála klietka s divým mužom. Raz sa kráľovský synček zasa hral na nádvorí, hádzal si zlatou loptou, lopta sa odrazila a zapadla do klietky.
„Daj mi moju loptu,“ povedal kráľovský syn divému mužovi.
„Dám,“ povedal divý muž, „dám, ale až mi otvoríš dvere.“
„Nie, dvere ti neotvorím. To je zakázané,“ povedal chlapec a odbehol.
Nazajtra prišiel zasa ku klietke:
„Prosím, daj mi moju zlatú loptu.“
„Dám,“ povedal divý muž, „otvor dvere a budeš ju mať.“
„Nie, nie,“ pokrútil hlavou kráľovský synček a zasa odbehol.
Tretieho dňa sa kráľ vybral na lov a zámok utíchol. Kráľovský syn sa zasa túlal po nádvorí a zatúžil po lopte. Ale divý muž opakoval svoje želanie.
„Ako by som ti mohol otvoriť, keď nemám kľúč?“ povedal chlapec.
„Môžeš kľúč priniesť,“ odpovedal divý muž, „kľúč leží pod vankúšom tvojej matky.“
Chlapec neodolal. Tak veľmi túžil po svojej lopte. Priniesol kľúč, otočil kľúčom v zámke raz, dvakrát, šlo to ťažko, poranil si prst, ale nakoniec dvere zaškrípali. Divý muž vyšiel z klietky a podal chlapcovi loptu.
„Kam ideš?“ vyľakal sa chlapec, „zostaň tu. Keď ujdeš, budem bitý.“
Divý muž sa vrátil, posadil si chlapca na chrbát a rozbehol sa s ním do lesa.
Kráľ sa vrátil z lovu a vidí prázdnu klietku. Pýta sa kráľovnej, a kráľovná nevie, ako sa to mohlo stať. A keď nemôžu nájsť syna, domyslia sa, čo sa prihodilo. Ešte hľadajú, ešte volajú, ale všetko je márne.
Veľký smútok padol na kráľovský zámok.
Medzitým sa divý muž dostal čo najhlbšie do svojho lesa. Tam posadil chlapca do machu a vraví:
„Otca a matku už neuvidíš, ale u mňa sa mať zle nebudeš. Ja som Železný Hans. Pustil si ma na slobodu a to ti nezabudnem. Keď ma budeš počúvať, dobre sa ti povedie. Pokladov, zlata a striebra mám viac než najbohatší kráľ na svete.“
Divý muž urobil chlapcovi lôžko z machu, na ktorom chlapec hneď zaspal. Ráno ho zobudil a odviedol k lesnej studničke.
„Toto je zlatá studnička,“ povedal divý muž, „je čistá a číra ako krištáľ. Budeš ju strážiť a dávať pozor, aby do nej nič nespadlo, aby zostala číra, aká je. Aby ju nič nepoškvrnilo. Každý večer sa prídem pozrieť, ako plníš môj príkaz.“
Chlapec sa posadil k studničke a strážil ju. Niekedy sa v priezračnej vode mihla zlatá rybka, niekedy v nej zablysol zlatý had. Chlapca rozbolel poranený prst, zabudol na príkaz, strčil prst do vody, aby sa mu uľavilo. Sotva prst z vody vytiahol, mal ho celý pozlátený. Skúšal ho utrieť trávou, zotrieť pieskom, ale zlato z prsta zotrieť nemohol.
Večer sa prišiel Železný Hans pozrieť, ako chlapec plní jeho príkaz.
„Čo sa to stalo so studničkou?“ opýtal sa chlapca.
„Čo by sa stalo?“ povedal chlapec a skryl ruku so zlatým prstom za chrbát.
„Strčil si do vody prst,“ povedal Železný Hans. „Tentoraz ti to odpustím, ale na budúce si daj pozor!“
Skoro ráno sedel chlapec zasa pri studničke a strážil ju. Prst ho bolel, ale neodvážil sa namočiť si ho v studničke. Prešiel si rukou po hlave a vtedy sa stalo, že mu do studničky spadol vlas. Vylovil ho, a vlas bol celý zlatý.
„Spadol ti do studničky vlas,“ povedal podvečer Železný Hans, „ešte raz ti tvoju nedbanlivosť odpustím, ale daj pozor! Ak sa ti po tretí raz prihodí niečo také, studnička stratí svoju čistotu a budem sa s tebou musieť rozlúčiť.“
Tretieho dňa sa chlapec pri studničke neodvážil ani pohnúť. Prst ho ešte bolel, ale nedovolil si ani zdvihnúť ruku. Z dlhej chvíle sa pozeral na svoj obraz na hladine studničky. Ako sa stále viac a viac nakláňal, stalo sa, že sa mu dlhé vlasy zošmykli z pliec a ponorili sa do vody. Rýchlo sa vystrel, ale už mal vlasy celé zlaté a žiarili ako slnko. Chlapec sa zľakol a zaviazal si vlasy do šatky, aby Železný Hans nespoznal, čo sa prihodilo.
„Rozviaž šatku,“ povedal Železný Hans, keď prišiel večer k studničke. Chlapec rozviazal šatku a zlaté vlasy sa mu vyliali na plecia ako zlatá rieka.
„Nepodarilo sa ti splniť môj príkaz,“ povedal Železný Hans, „a preto sa musíme rozísť. Choď do sveta, nech spoznáš, aké je to byť chudobný. Nie si zlý a nechcem ťa trestať viac, než je treba. Choď do sveta, a keby si potreboval moju pomoc, vyhľadaj les a zavolaj: Železný Hans! Ozvem sa ti a pomôžem. Mám veľkú moc, mám zlato a môžem ti pomôcť.“
Kráľovský syn sa teda vydal do sveta, lesom, hore, dolu, cestou necestou, až došiel do mesta. Bol hladný a hľadal prácu, aby si niečo zarobil. Čo vieš? pýtali sa ho, ale kráľovský synček nevedel nič, nič sa nenaučil, nič nepoznal. Akú prácu mu mali dať? Dostal sa v cudzom meste až na kráľovský zámok.
„Dobre, dobre,“ vraví kráľovský kuchár, „nič nevieš, ale nosiť drevo a vodu a zametať azda vieš. Necháme si ťa tu a uvidíme.“
Raz nemal kuchár práve nikoho, kto by doniesol misu na kráľovský stôl. Prikázal teda chlapcovi, aby sa umyl a misu na stôl doniesol. Chlapec skryl svoje zlaté vlasy pod klobúk, vzal misu a išiel.
„Čože, čože,“ čudoval sa kráľ, „s klobúkom na hlave sa misy na stôl nenosia.“
„Pane, odpusť,“ povedal chlapec, „musím mať klobúk, mám na hlave škaredý lišaj.“
Kráľ sa nahneval, poslal po kuchára a vyhrešil ho, že posiela do hodovnej siene chlapca, ktorý má vyrážku.
„Hneď ho vyžeň,“ prikázal kuchárovi.
Kuchárovi sa nechcelo vyhnať takého usilovného chlapca. Bolo mu ho ľúto. Poslal ho do záhrady, aby pomáhal záhradníkovi. Kráľovský synček teraz pracoval s rýľom a motykou, polieval a sadil, nech pálilo slnko alebo vial vietor.
Raz v lete, keď bolo horúco a nikto v záhrade, odložil klobúk, ktorý stále nosil na hlave. Chcel sa trochu ochladiť. Ale ako zložil klobúk z hlavy, oprelo sa mu slnko do zlatých vlasov, že len blýskali a vrhali na všetky strany oslnivé lúče. Niekoľko lúčov z toho jasu padlo aj do princezninej spálne. Vyskočila a bežala k oknu, aby sa pozrela, čo sa deje. Uvidela v záhrade chlapca, ktorý si nasadzoval klobúk na zlaté vlasy, aby ich pred ňou ukryl.
„Ty, chlapče, prines mi kyticu,“ zavolala kráľovská dcéra.
Chlapec natrhal kyticu poľných kvetov a niesol ju princeznej. Cestou do zámku stretol záhradníka. Záhradník sa začudoval:
„Čože, čože? Poľné kvety princeznej? Choď a prines jej zo záhrady tie najkrajšie.“
„Tieto voňajú najviac,“ povedal chlapec, „určite sa jej budú páčiť.“
A keď prišiel do princezninej izby, princezná sa naňho usmiala a vraví:
„Len pekne zlož klobúk, keď stojíš pred kráľovskou dcérou.“
„Nemôžem,“ odpovedal chlapec, „mám na hlave škaredý lišaj.“
Princezná siahla po klobúku a zložila mu ho sama. V tom okamihu sa chlapcovi vyliali po pleciach zlaté vlasy a zažiarili ako slnko. Siahol po klobúku a chcel utekať, ale princezná ho zadržala a dala mu hrsť dukátov. Načo mi sú dukáty, myslel si chlapec a dal ich záhradníkovým deťom, aby sa s nimi hrali.
Na druhý deň ho princezná zavolala znova, aby jej priniesol práve takú kyticu ako včera. Doniesol jej kyticu a princezná chcela zasa vidieť jeho zlaté vlasy. Ale tentoraz si chlapec držal klobúk pevne na hlave, a tak princezná nevidela nič. Napriek tomu mu dala znova hrsť dukátov. A dukáty sa zasa dostali k záhradníkovým deťom.
Keď princezná zavolala chlapca po tretí raz, doniesol kyticu, ale klobúk si z hlavy stiahnuť nedal a dukáty nevzal. Čoskoro na to vypovedala susedná ríša kráľovi vojnu. Kráľ vytiahol do vojny a mal len malú nádej, že vojnu vyhrá. Nepriateľ bol mocný a mal veľké vojsko.
Pôjdem aj ja do boja, povedal si kráľovský syn, veď som už dosť veľký. Áno, už vyrástol a mohol uniesť brnenie. Ale nikto mu nechcel dať koňa. Posmievali sa mu:
„Vieš čo, príď za nami. Azda nejaký kôň v stajni zostane.“
A zostal. Sotva všetci odtiahli do vojny, vyviedol kráľovský synček zo stajne posledného koňa, ktorého nikto nechcel. Kôň mal jednu nohu krivú, a namiesto toho, aby mu podkovy klopkali klip klap, klip klap, bolo počuť iba klip klap. Na tomto koni dojachal do lesa. V lese trikrát zavolal:
„Železný Hans!“
V stromoch zahučalo a z lesného tieňa vystúpil divý muž.
„Čo si odo mňa želáš?“
„Prosím, daj mi zdravého a silného koňa. Chcem vytiahnuť do boja.“
„Budeš ho mať a budeš mať viac, než si želáš.“
Divý muž sa stratil v lese a o chvíľu vyšiel z húštiny čeľadník a viedol koňa, ktorý len tancoval, radosť pozrieť. A za ním pochodovali vojaci v plnej zbroji a bolo ich množstvo a meče a prilbice im iskrili, len čo sa ich dotklo slnko.
Kráľovský synček odovzdal čeľadníkovi svojho krivého koňa, vyšvihol sa na mladého a viedol svoje vojsko rovno do bitky. Dorazil práve včas. Kráľ už začal z bitky ustupovať, presila nepriateľov bola veľká. Vtom vyrazil kráľovský synček so svojimi vojakmi ako víchrica a zahnal nepriateľa, že mu odišla chuť vracať sa. Potom odviedol svoje vojsko do lesa a zavolal Železného Hansa.
„Čo si odo mňa želáš?“ spýtal sa Železný Hans.
„Vraciam ti koňa a vojakov. Vráť mi môjho krivého koňa.“
Na krivom koni sa kráľovský synček vrátil domov.
Z druhej strany sa vracal do zámku kráľ. Princezná mu bežala oproti, objala ho a blahoželala mu k víťazstvu.
„Ach, čo ja,“ povedal kráľ, „keby nebolo neznámeho rytiera, ktorý mi pomohol v najvyšší čas, bol by som bitku prehral. Prenasledoval nepriateľa a stratil sa mi.“
Princezná sa vypytovala záhradníka na jeho pomocníka. Záhradník sa smial a rozprával:
„Práve sa vrátil na svojom trojnohom koni. Všetci naňho volali: Sláva nášmu krívačikovi! Za ktorým plotom ste sa vy dvaja vyspali? ..... Ale pomocník sa nedal. Odpovedal im: Urobil som, čo som mohol, a bezo mňa by to iste zle dopadlo. ..... To sa rozumie, že sa mu smiali ešte viac.“
Kráľ dal oznámiť veľkú slávnosť, ktorá mala trvať tri dni. Zvolal na ňu rytierov z blízka i z ďaleka. A tiež dal rozhlásiť, že princezná bude rytierom hádzať zlaté jablko. Dúfal, že na slávnosť pricestuje aj neznámy rytier, ktorý mu pomohol vo vojne.
Kráľovský synček sa hneď vydal do lesa.
„Železný Hans,“ zavolal.
V stromoch zahučalo a z lesného tieňa vystúpil divý muž.
„Čo si odo mňa želáš?“ spýtal sa.
„Prosím, zariaď, aby som chytil princeznino jablko.“
„Budeš ho chytať a budeš mať viac než zlaté jablko.“
Divý muž daroval kráľovskému synčekovi červenú zbroj a koňa ryšavca. V tej zbroji a na ryšavcovi ho nikto nepoznal. Zaradil sa medzi rytierov, a keď princezná hodila zlaté jablko, hneď sa mu ho podarilo chytiť. Sotva ho držal v hrsti, už uháňal do lesa.
Druhý deň obdaroval divý muž kráľovského synčeka belosnežnou zbrojou a bielym koňom. Synček vyšiel do mesta na slávnosť a chytil aj druhé jablko. Ale sotva ho chytil, zasa zmizol skôr, než ho mohol niekto zadržať.
Tretieho dňa dostal od divého muža čiernu zbroj a prišiel na slávnosť na vranom koni. Len čo zachytil princeznino zlaté jablko, chcel ujsť. Ale kráľovská stráž neznámeho rytiera prenasledovala a poranila na nohe hrotom meča. Kôň pri tej rane poskočil a neznámemu spadla z hlavy prilba a zlaté vlasy mu zažiarili. Stráže sa vrátili ku kráľovi a povedali, čo sa stalo a čo videli.
Keď sa to dozvedela princezná, zostúpila do záhrady a povedala záhradníkovi:
„Kde máš svojho pomocníka?“
„Kde by bol? Asi je na druhom konci záhrady. Doniesol si zo slávnosti tri zlaté jablká. Ukazoval ich mojim deťom.“
Princezná išla za kráľovským synčekom, ktorý si už ukryl svoje vlasy pod klobúk. Ale princezná siahla po klobúku a zlaté vlasy sa mu vyliali na plecia.
„Ty si ten rytier,“ povedala princezná, „ktorý chytil všetky tri jablčká.“
„Áno,“ povedal kráľovský synček a vytiahol z vrecka zlaté jablčká a ukázal ich:
„Tu sú.“ A potom ukázal obväz na nohe a povedal:
„A toto je rana po poškriabaní mečom.“
Princezná podala synčekovi ruku a odviedla ho ku kráľovi:
„To je náš záchranca aj víťaz zo slávnosti,“ ukázala otcovi záhradníkovho pomocníka.
Kráľ musel privrieť oči nad žiarou zlatých vlasov.
„Keď je to tak,“ povedal, „ako sa ti mám odmeniť za tvoje služby?“
„To je ľahké,“ povedal kráľovský synček, „dajte mi svoju dcéru za ženu.“
Princezná sa zasmiala, tak sa jej tá odpoveď páčila. Pristúpila k zlatovláskovi a pobozkala ho.
A potom chystali svadbu a pozvali na ňu aj rodičov kráľovského synčeka. Tí mali radosť! Veď už ani neverili, že sa stretnú so svojím strateným synom. Jedli, pili, hodovali, štyri hudby k tomu hrali, a keď boli v najlepšom, otvorili sa dvere siene a dovnútra vkročil neznámy kráľ s veľkou a nádhernou družinou. Išiel rovno ku kráľovskému synčekovi, objal ho a povedal:
„Ja som Železný Hans, bol som zakliaty do divého muža a ty si ma vyslobodil zo zakliatia. Čo mám, to ti dám.“
A nebolo toho málo.
Potom si Železný Hans sadol ku stolu, čo najbližšie k ženíchovi a neveste. Mal na to právo. Veď sa nezaslúžil o ich šťastie?