O psom raji

Boli raz psia mamička a psí ocko a tým sa narodili tri milé šteniatka. Najstaršieho pomenovali Lesan, mladšia bola Adélka a najmladší Broník. Šteniatka rástli ako z vody a jedného rána im mama povedala: „Moji milí, už pekne ľapkáte, aj to štekanie by bolo celkom v poriadku, ale to nám psom nestačí. Poriadny pes musí byť rýchly ako vietor, cez prekážky skákať ako kengura, plaziť sa ako had a ešte kopu ďalších vecí. Od dnešného dňa budete mať navyše podvečerné cvičenie.“
Šteniatka začali reptať: „Čože? Podvečerné cvičenie? To nás teda vôbec nebude baviť. My radšej ňucháme, hráme sa a naháňame mačky.“ Ale mamička ich hneď zahriakla: „Tak to sa, milé šteniatka, mýlite. Ešte vám toho veľa chýba do poriadneho psieho vzdelania. Nielen to behanie, skákanie a plazenie, aj zahrabávanie kostičiek, jemináčik, vy toho ešte neviete! A čo, nakoniec aj ľudské deti chodia do školy a učia sa čítať, písať a počítať a trvá im to poriadne dlho!“

Dobrá a poslušná Adélka mamičku podporila. Chcela byť psíkom, ako sa patrí, a poriadne bratov vyhrešila, že sú lenivci. Lesan s Broníkom sa len uškrnuli a obom im preletelo hlavou, že sa dievča podlizuje. „No jasné, ty si vždy chcela byť maminin maznáčik,“ štekol Broník. Lesan dodal: „Čo môže pes chcieť od pomätenej baby.“ Mama mala chuť im za tie reči napliaskať na zadoček, ale nakoniec si to rozmyslela. „Už nechcem počuť žiadne kvílenie a odvrávanie,“ štekla prísne. „Ako som povedala, tak to platí. A začíname od zajtrajška.“ Tak sa milým šteniatkam začala psia škola.

Nakoniec aj obaja reptáci zistili, že učiť sa psovinám je celkom zábava. Mama ich chválila, občas im podstrčila nejakú maškrtu, na vysvedčenie im napísala samé jednotky a ako zvláštnu odmenu sľúbila, že im niekedy porozpráva o psom raji. Sľub splnila a jedného dňa sa pustila do rozprávania: „Psí raj, to je také miesto, kde má každý pes všetko, na čo si spomenie. Na veľkej lúke rastú stromy, ktoré namiesto ovocia nesú jaternice. Namiesto obyčajných kríkov tam sú kríky plné kostičiek od šunky a uprostred lúky stojí krásny hrad, celý postavený z psích dobrôt. Každý druh mäska, každá údenina, špekáčik, klobásky, všetko to je v psom raji. A keď si niekto kúsok dobroty odhryzne, v okamihu sa zase obnoví.“ No toto! Šteniatka počúvali so zatajeným dychom. Už cítili všetky tie vône a len sa im sliny zbiehali.

„A kdeže vlastne ten psí raj je?“ nedala Adélke zvedavosť. „To je práve tá potiaž,“ odpovedala jej mamička. „Cesta do raja je nebezpečná a vchod do neho stráži obluda Sežrajda.“ Lesan s Broníkom sa trochu zľakli, ale keď si predstavili tie dobrôtky a vône… Adélka sa bála o dosť viac ako bratia.
„Predstavte si ale aj to, že by nás pohltila nejaká príšera!“ Mamička Adélke prisvedčila: „Tu ste v bezpečí a nič vám nehrozí. Máme sa radi a hladom nezomrieme. A vôbec, je už veľa hodín, hybaj do pelieška, nech ste zajtra čulí. Že som vám toto rozprávala! Ach jaj, je to s deťmi trápenie!“ Psia rodinka išla síce spať, ale dlho nemohol nikto zaspať. Mama mala zrazu plnú hlavu starostí, Lesan s Broníkom sa stále prevaľovali a oblizovali, ocko bručal, že im mama o raji rozprávala, a Adélka rozmýšľala, ako sa do raja bezpečne dostať, a hlavne ho zas bezpečne opustiť.

Ráno to začalo nanovo. Lesan sa snažil mamičku prehovoriť: „Mami, ty naozaj nevieš, kadiaľ sa ide do psieho raja?“ Mamička sa zľakla: „Ste ešte príliš malí a neskúsení a cesta by pre vás bola ťažká a nebezpečná.“ Adélku zasa zaujímalo, či sa už nejakému psíkovi podarilo do psieho raja dostať. Na to mamička smutne odpovedala, že sa o to už pokúsilo veľa psíkov, ale žiadny sa nevrátil. Lesan si pomyslel, že ich zhltla obluda Sežrajda. Dlho sa bavili o tom, či je cesta naozaj taká strašne nebezpečná a či by, keď sú traja, Sežrajdu preľstili. Všetko sa im to zdalo síce strašidelné, ale aj lákavé a voňavé.

„Je mi ľúto psíkov, čo tam zostali,“ povedala mamička. „A ich rodičov. Čo sa tí asi natrápili!“ Adélka sa snažila mamičku upokojiť: „Možno sú ešte nažive. Možno sú len začarovaní a my by sme ich mohli vyslobodiť. Veď máme od teba, mamička, dobrú školu. My sa vo svete nestratíme. Dobre si nás vychovala vo všetkých psovinách.“ „Tak toto sa mi vôbec nepáči,“ povedala mamička. „Ešte nie ste dosť opatrní a ostražití. S ockom by sme tu od strachu pomreli, keby sa vám zachcelo ísť do raja.“ „Ale mamička,“ povedala Adélka, „kým sa do psieho raja dostaneme, ešte stihneme veľa vecí naučiť. Musí byť predsa nejaký spôsob, ako Sežrajdu preľstiť.“
„Jasné,“ povedal Lesan, „niekto by sa o to mal pokúsiť. Potom by sme mali prvé psie kráľovstvo!“

Broník nahlas uvažoval: „Bolo by to kráľovstvo pre všetkých opustených a nešťastných psíkov. Nemuseli by sa potom hrabať v smetiakoch a jesť všelijaké skazené párky.“ Adélke sa to páčilo: „Áno, je to tak. Na svete je veľa hladných psíkov bez rodičov alebo bez dobrých ľudí. Takto by všetci mali dobré jedlo, hodvábnu srsť a dobrú náladu.“ Mamičke bolo jasné, že ich od ich odvážneho plánu neodradí, ale ešte musela všetko prebrať s psím ockom. Ten bol však na svoje odhodlané potomstvo hrdý. Ocenil hlavne to, že myslia aj na iných, menej šťastných psíkov a chcú im pomôcť. Dlho do noci spolu o tom s mamou hovorili, všetko podrobne zvažovali a na druhý deň ráno deťom oznámili: „Dohodli sme sa, že vám dovolíme vydať sa na cestu do psieho raja. Ale najprv sa na ňu dobre pripravíte. Budete denne cvičiť a učiť sa psovinám nie hodinu, ale najmenej tri. Bude to driná, ale ak chcete premôcť Sežrajdu, musíte byť silní, hbití a stateční. Kto sa bude vyhýbať, toho na výpravu nepustím.“ Z Adélky, Lesana a Broníka sa stali usilovní a učenliví žiaci. Niekedy už síce mali učenia plné zuby, ale keď si predstavili to úžasné dobrodružstvo, lenivosť išla bokom.

Jedného dňa im mama povedala: „Teraz už viete to, čo ja s ockom, možno aj viac. Sú z vás dobrí, šikovní a odvážni psi. Môžete sa vydať na cestu, aj keď sa nám bude s ockom za vami cnieť a strach tiež mať budeme.“ Všetci traja začali mamičku utešovať a uisťovať ju, že sú naozaj dobre pripravení a odhodlaní zvládnuť každé nebezpečenstvo. „Veď sme traja a Sežrajda len jedna,“ povedala Adélka. „Len čo ju premôžeme, hneď sa vrátime.“

Odvážni súrodenci sa vydali na cestu. Za jednou križovatkou ich minulo čudné auto, plné nariekajúcich a plačúcich psíkov. Chlapisko za volantom bolo ako hora a rozhodne nevyzeralo, že by malo rado zvieratká. „Čo sa s tými psíkmi asi stane,“ uvažoval Lesan. „Určite nič dobré,“ mudroval Broník. „Vyzerali na túlavcov, špinaví, vychudnutí…“ Adélka si neželala nič iné, ako už už byť v psom raji, aby mohli práve takýmto nešťastným psíkom pomôcť. Lenže nastal problém: ktorým smerom sa vydať? Lesan rázne rozhodol: „Musíme všetci dôkladne a sústredene čuchať. Možno sme už celkom blízko, skoro by som povedal, že cítim dobrú pečienku.“ Broník taký nadšený nebol. „Hm, hm, trochu možno áno, ale blízko psieho raja by nás taká vôňa musela priam udrieť do nosíkov.“

Adélka bola už však presvedčená, že sa blíži k cieľu. A mala pravdu! Vôňa stále silnela. Čoskoro ju mali naši cestovatelia plné nosy. Ale nie nadarmo ich mamička učila aj opatrnosti. Lesan totiž náhle zbystril: „Pozor, pozor, teraz sa do tej milej vône pripletlo niečo ako… ako…“ „Áno, strašný zápach,“ prisvedčila Adélka. „Že by nejaká skazená klobása?“ „Ale v psom raji sa predsa nemôže nič pokaziť,“ premýšľal Broník. „Už to mám!“ vykríkol Lesan. „Takto škaredo môže v psom raji smrdieť len obluda Sežrajda!“ Zrazu si všetci traja uvedomili, do akého nebezpečného dobrodružstva sa to pustili. Už len ten strašný zápach! Aká strašná asi musí byť obluda, ktorá ho vydáva! Bude to s ňou poriadna driná! Lesan ako najsilnejší rozhodol: „Najprv sa všetci opatrne poobzeráme.“

„Počúvajte, bratia,“ povedala Adélka, „nech sa nevrhnete na prvú údeninu, ktorú uvidíte! Na to bude dosť času, keď obludu premôžeme!“ Obaja jej dali za pravdu. Uvedomili si totiž, že mnoho psíkov zmizlo práve preto, že neboli dosť opatrní a hneď najprv sa vrhli na špekáčiky. Rozhodli sa vyjsť na neďaleký kopček a tam sa zamaskovať v kroví. Možno odtiaľ uvidia, kde má obluda brloh. Ani steblo trávy sa nepohlo, keď sa plížili, takí boli šikovní. Na vrchole kopca všetci traja ohromene strnuli. Pred ich očami sa rozprestierala taká nádhera, akú si ani v najdivokejšom sne nepredstavovali. Obrovská lúka bola plná podivuhodných kríkov a na nich rástli tie najjemnejšie salámy a klobásky. Lúka bola lemovaná stromami ešte podivuhodnejšími. Namiesto ovocia na nich rástla sekaná, tlačenka, kotlety a bifteky. Stromy sa zbiehali k obrovskej šunkovej kosti, na ktorej stál voňavý hrad. Broník mal čo robiť, aby sa nerozbehol na lúku. Adélka s Lesanom ho pre istotu pridržali za chvostík a prísne sa naňho zatvárili.

Lesan mu vyčinil, aký je hlúpy a nechá sa tak ľahko nachytať: „Veď ťa to môže stáť život, truľo!“ Adélka zrazu zbystrila. Pri bráne sa čosi pohlo. Sežrajda, usúdili. Rozhodli sa nepočuteľne priblížiť, aby videli, s kým sa to púšťajú do boja. Sežrajda bola skutočne obluda nad obludy. Veľká, tučná, so zlými očami, obrovskými pazúrmi a celá pokrytá odpornou, blatisto vyzerajúcou srsťou, veľká ako sedemhlavý drak. Na takú hrôzu sa dalo ísť jedine ľstou. „Je síce veľká a strašná, ale môže byť aj hlúpa a neobratná,“ usudzovala Adélka. „Vidíte tamtú skalu?“ Lesan sa čudoval, načo môže byť skala dobrá, ale Broník pochopil, čo má Adélka za lubom. „Viem, na čo myslíš. Chceš ju tam nalákať.“ „Presne tak,“ prisvedčila Adélka. „Nalákame ju na skalu a potom ju necháme spadnúť dole.“

Lesan síce o úspechu pochyboval, ale predstava, koľkým psíkom pomôžu, mu zasa dodala odvahy. A tak vymysleli bojový plán. Rozdelia si úlohy. Najprv na seba upozorní Lesan, ktorý šteká najsilnejšie. Sežrajda sa ho bude snažiť chytiť, ale do toho spustí vytie Broník a Sežrajdu zmätie. A potom na skale spustí veľký rámus Adélka. Sežrajda mala dobrý čuch: „Ktorý opovážlivec sa to odvážil k môjmu obydliu? Len počkaj, drzoun, čoskoro spoznáš, kto je tu vládcom! Len ja, veľká Sežrajda! A toho, kto sa mi pripletie do cesty, zničím! Huhuhu!“ Lesan sa nedal: „Vrrr, hafhafhafhaf! Nebojíme sa ťa, ty obluda! Len skús ma chytiť!“ Sežrajda sa zasmiala: „Chachá, úbohý mrňous! Stisnem ťa ako mydlovú bublinu. Jeden, dva, tri skoky a mám ťa vo svojich pazúroch!“

„Najvyšší čas pustiť sa do boja,“ usúdila Adélka a do všetkých troch akoby vstúpila obrovská odvaha. Zato Sežrajda zmätkovala: „Kam sa podel ten drzý mrňous?“ Ale Lesan bol dobre ukrytý vo vysokej tráve a teraz sa pohol Broník. Sežrajda sa naňho vrhla, ale šikovný psík zmizol v akejsi nore, možno líščej, a nezostala po ňom ani stopa. Sežrajda už bola poriadne zmätená: „To som ale hlupák. To by tak ešte chýbalo, aby sa ma niekto pokúsil dobehnúť. Poriadne sa poobzerám… a mám ťa, votrelec!“ Rozzúrená príšera sa vrhla za Adélkou, ktorá štekala na samom vrchole skaly. Ale hbitá Adélka zmizla v roztrhline, Sežrajda sa na špičke skaly zakolísala a už sa s revom rútila dole po kameňoch.

„Víťazstvo je naše!“ nadšene jasali psíci a v duchu ďakovali rodičom, že im dali takú dobrú školu. A zrazu nastal veľký rozruch, rachot a zároveň sa šírila nesmierna vôňa psoviny. Kamene na úpätí skaly ožívali a menili sa na psíkov všetkých farieb a veľkostí. Všetci sa radostne vrhali k našim trom statočným súrodencom, od radosti sa točili, skákali a naťahovali, šťastní zo svojho vyslobodenia. „Tak dosť, dosť,“ volal Lesan, „veď nás zadusíte!“ Maškrtník Broník sa radoval, že sa konečne môže pustiť do psích maškŕt, a čoskoro sa po celom raji ozývalo mohutné chrumkanie, chrúmanie, hryzenie a mľaskanie. Keď sa po tej hostine všetci pekne vyspali, zišli sa pri rajskej bráne. „Tak,“ povedala Adélka, „teraz vám prezradíme, aké máme s rajom úmysly. Cestou sme videli veľa nešťastných psíkov. Práve pre takých nech je určený psí raj! Poďte, spoločne ich budeme vyhľadávať a viesť do ich kráľovstva!“ A tak sa stalo. Ak budete chcieť nájsť psí raj, radšej nehľadajte. Psíkom je v ňom dobre aj bez ľudí.