Päť hrášok v jednom struku

Bolo päť hrášok v jednom struku; boli zelené a aj struk bol zelený, a tak si mysleli, že celý svet je zelený, a to bolo celkom správne! Struk rástol a hrášky rástli a zariaďovali si obydlie podľa svojho; sedeli v jednom rade.
Slnko svietilo vonku a zohrievalo struk, dážď ho robil priesvitným. Vnútri bolo vlažno a dobre, svetlo vo dne a tma v noci, tak, ako to má byť. A hrášky sa zväčšovali, a ako tu sedeli, čoraz viac premýšľali, veď niečo predsa robiť museli.
„Či tu zostanem stále?“ hovoril každý. „Len aby som z toho dlhého sedenia neskrehol. Tak sa mi skoro zdá, akoby bolo niečo aj vonku; mám akési tušenie, že to tak je!“
A týždne plynuli. Hrášky žltli a struk žltol tiež.
„Celý svet žltne!“ vraveli a mali aj právo to hovoriť.
Vtom pocítili akési myknutie v struku; struk bol odtrhnutý, dostal sa do ľudských rúk a potom do vrecka kabáta s mnohými inými plnými strukmi.
„Teraz nás už čoskoro otvoria!“ vraveli hrášky a čakali na to.
„Len by som rád vedel, ktorý z nás sa dostane najďalej,“ povedal najmenší hrášok. „No, však čoskoro uvidíme.“
„Nech sa stane čo chce!“ dodal najväčší.
Prask! Struk sa rozpukol a všetkých päť hrášok sa vykotúľalo na jasné slnečné svetlo. Ležali tu na detskej ruke; malý chlapec ich držal a povedal, že hrášky sa hodia do jeho pušky. A hneď sa dostal jeden hrášok do pušky a bol vystrelený.
„Teraz letím do širokého sveta! Chyť ma, ak môžeš!“ zvolal a zmizol.
„Ja,“ povedal druhý, „poletím priamo do slnka.“
„To je poriadny hrášok a znamenite sa pre mňa hodí!“ prehovorila puška a hrášok zmizol.
Ostatné sa zvalili najprv na zem, kým sa dostali do pušky, ale dostali sa tam predsa.
„My sa dostaneme najďalej!“
„Nech sa stane čo chce!“ povedal posledný. Bol vystrelený do vzduchu a vzlietol k starej doske pod podkrovnou izbietkou priamo do škáry, kde bol mach a mäkká zem, a mach sa zavrel okolo neho. Tam ležal ukrytý, ale nie zabudnutý od Pánaboha.
„Nech sa stane čo chce!“ povedal.
V podkrovnej izbietke bývala chudobná žena, ktorá cez deň chodila čistiť pece, rezať polená a robiť ťažké práce, lebo mala dosť síl a bola usilovná, ale predsa bola stále chudobná. A doma v malej komôrke ležala jej polovyrastená jediná dcéra; bola veľmi jemná a slabučká, celý rok ležala v posteli a zdalo sa, že nemôže ani žiť, ani zomrieť.
„Ona pôjde k svojej sestričke!“ povedala žena. „Mala som dve deti, bolo dosť ťažko starať sa o obe, a tak sa Pánboh so mnou podelil a vzal si jedno k sebe! Teraz by som si rada podržala druhé, ktoré mi zostalo. Ale Boh nechce, aby boli od seba odlúčené, a tak pôjde aj ona k svojej sestričke!“
Ale chorľavé dievča zostalo; ležalo trpezlivo a ticho celý deň, kým matka bola vonku, aby si niečo zarobila.
Raz na jar zavčasu zrána, práve keď matka chcela ísť za svojou prácou, svietilo slnko nádherne dnu malým okienkom na podlahu a chorá dievčina sa pozerala na najspodnejšiu okennú tabuľku.
„Čo to tam zeleného vykúka pri tabuľke? Hýbe sa to vetrom!“
Matka šla k oknu a otvorila ho na polovicu.
„Ach!“ povedala. „Veď je to malý hrášok, ktorý vyrazil zelenými lístkami. Ako sa sem dostal do škáry? To tu teda máš malú záhradku a môžeš sa na ňu pozerať!“
A posunula posteľ chorej bližšie k oknu, aby sa dievčatko mohlo lepšie pozerať na rastúci hrášok.
Potom šla matka za svojou prácou.
„Mamička, mne sa zdá, že sa uzdravujem!“ povedalo večer dievčatko. „Slnko dnes tak teplo na mňa svietilo. Hrášok tak pekne rastie, chcem aj ja tak prospievať a uzdraviť sa v slnečnej žiare!“
„Kiež by to tak bolo!“ povedala matka, ale neverila, že sa to stane. Ale vedľa zelenej bylinky, ktorá budila v dieťati veselé myšlienky, postavila tyčku, aby sa nezlomila vetrom. Pripevnila motúz k doštičke a k hornému okennému rámu, aby mali úponky hrachu čoho sa zachytiť a okolo čoho sa vinúť, keď vyrastie. A tie skutočne rástli, každý deň bolo vidieť, ako bylinky pribúda.
„Pozri, veď nasadzuje aj na kvet!“ povedala žena jedného rána a teraz nadobúdala aj nádej a vieru, že sa mladá chorá dievčina uzdraví. Napadlo jej, že v poslednom čase dieťa živšie hovorilo, minulé ráno že sa samo zdvihlo v postieľke, posadilo sa a pozeralo sa žiariacimi očami na svoju malú hráškovú záhradku z jediného hrášku. O týždeň nato vstala chorá prvýkrát na viac než hodinu. Šťastná sedela v teplej slnečnej žiare; okno bolo otvorené a vonku stál úplne rozvitý svetloružový hrachový kvet.
Dievčatko sklonilo hlavičku a celkom ticho pobozkalo jeho jemné lístky. Toho dňa akoby bol sviatok.
„Pánboh tu rastlinku sám zasadil a dal jej vzrast, aby Ti dodávala nádej a radosť, moje drahé dieťa, a mne s Tebou!“ povedala matka veselo a usmievala sa na kvet ako na dobrého anjela božieho.
Ale teraz k ostatným hráškom! ..... Áno, ten, ktorý vyletel do širokého sveta:
„Chyť ma, ak môžeš,“ padol do odkvapového žľabu, odtiaľ sa dostal do holubieho hrvoľa a tam ležal ako Jonáš v bruchu veľryby. Tí dvaja ďalší to doviedli tiež tak ďaleko, zjedli ich holuby, a to znamená naozaj byť slušne užitočným. Ale ten druhý, ktorý chcel hore k slnku ..... spadol do stoky a ležal tam dni a týždne v smradľavej vode a poriadne napučal.
„Tak krásne tučniem!“ hovoril hrášok. „Ešte tým prasknem! Ďalej to, myslím, nemôže doviesť žiadny hrášok. A ani nedoviedol. Ja som najznamenitejší zo všetkých piatich hrášok z nášho struku!“
A stoka s tým prejavila súhlas.
Ale pri podkrovnom okne stála mladá dievčina so žiariacimi očami, s leskom zdravia na lícach, a spínajúc ruky nad hrachovým kvetom, ďakovala zaň Pánubohu.