Medděd a čarovné husle

Vtedy v čase žatvy, keď boli všetci ľudia, mladí aj starí, vonku na nohách, aby dostali Božie požehnanie z polí do sýpok a stodôl, doručili starostovi v Zapadlej Lhote dôležitý list, a keďže nemal nikoho iného po ruke, poprosil svoju mladú ženu, aby list zaniesla starostovi v susednej dedine. Tá sa vybrala na cestu, ale keď prechádzala lesom, zrazu sa tam objavil veľký silný medveď, schmatol ju do náručia a odniesol do svojho brlohu v skalách, pred vchod privalil balvan, aby nemohla ujsť, a vybral sa na lov. Večer sa vrátil a priniesol v papuli ovcu, z ktorej vytrhol ten najlepší kus mäsa a dal ho starostovej žene, a keďže mala hlad, zjedla ho, aj keď bolo mäso surové. V noci musela ležať po boku medveďa, až sa jej od jeho mäkkej kožušiny urobilo horúco; ale keď nastalo ráno, vybehol medveď z jaskyne, aby šiel na korisť, ale nikdy nezabudol vchod zavaliť balvanom.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Ako bežal deň za dňom, žena sa s medveďom spriatelila a skôr ako prešiel rok, porodila mu syna, chlpatého po celom tele, ale inak pekného ľudského vzhľadu, aj keď rástol rýchlejšie ako iné deti; vo veku siedmich rokov mal veľkosť a vzhľad dospelého človeka.

Meddědovi robilo veľkú starosť, že svoju matku často vídava plakať, veď im starý medveď prináša každý deň čerstvé mäso a v jaskyni je teplo, majú lôžko z mäkkého machu, čo jej teda môže chýbať? Jedného dňa sa osmelil a opýtal sa: „Matka, prečo toľko plačeš?“ „Ach, môj synček,“ odvetila žena: „prečo sa ma na to pýtaš? Som tu v jaskyni uväznená, tvoj otec, medveď, ma ukradol môjmu mužovi, a aj keď som mu porodila teba, nemôžem v tejto tmavej diere vydržať.“ „Ak to nie je nič horšie, čo ti chýba,“ povedal syn: „tomu ľahko pomôžeme.“ S tým išiel k východu a odsunul zábranu nabok. Teraz bola žena voľná, vzala syna za ruku a utekali, čo len mohli, von z lesa, rovno k starostovi na dvor.

Starosta sa nemálo zľakol, keď uvidel svoju ženu ruka v ruke s veľkým chlpatým chlapom, pretože ju mal za dávno mŕtvu. Keď mu žena porozprávala, ako sa jej darilo a že medveďovi porodila syna, povedal len: „Hm, hm.“ A rozpačito sa škrabal za ušami, ale nakoniec zvíťazilo jeho dobré srdce, a keďže žena do toho nešťastia spadla nevinne, nechal si ju u seba a Medděda vzal za svojho.

Keď sa chlapec pár dní potĺkal po statku, rozhodli, že pôjde do školy. To sa mu páčilo, ale čo je jednému vhod, to je druhému na posmech, a keď si sadol s ostatnými deťmi do lavice, boli medzi nimi neokrôchaní chlapci, ktorí sa mu smiali pre jeho mohutnosť a ešte ho aj ťahali za chlpy. „Nechajte ma na pokoji,“ povedal Medděd: „ja som vám nič nespravil.“ Ale čím viac hovoril, tým viac vystrájali, až mu toho napokon bolo priveľa, a to svet nevidel, jedného po druhom schmatol a hodil cez lavicu do kúta, a bol to zázrak, že si pri tom nepolámali nohy alebo väzy. Do toho prišiel do triedy kantor, a keď videl zúriaceho Medděda, myslel si, že je vinník, schmatol palicu a natiahol mu jednu cez chrbát. Ale trafil na nepravého, Medděd ho chytil za nohu a hodil cez lavicu, takže dopadol na ležiacich školákov; potom sa chlapec vrátil späť na starostov statok a robil, akoby sa nič nestalo.

Ale zbitý kantor na bolesť nezabudol a spravil v dedine veľký krik, že nebude vyučovať žiadne dievča ani chlapca, a tiež nebude v kostole a na cintoríne spievať, kým toho medvedieho chlapca niekto nezprevádza zo sveta. Starosta rozoslal posla, a keď boli všetci sedliaci zhromaždení, bolo najprv rozhodnuté, že kantor má pravdu, že toho chlpáča musia odstrániť, ale potom sa dohadovali, ako by sa to malo urobiť, keďže sa nikto neodvážil postaviť sa mu. Napokon riešenie našli; na starostovom dvore bolo treba vyčistiť studňu, do tej mal Medděd zostúpiť, aby naňho potom nahádzali kamene a tým ho zabili. A tak sa aj stalo.

Keď bol chlapec v studničnej šachte, hádzali naňho sedliaci ťažké kamene a on volal: „Dávajte pozor a nehádžte mi ten piesok do očí!“, čo ich viedlo k tomu, aby vyliezli na kostolnú vežu a zložili ten najväčší zvon, zaniesli ho k studni a hodili dolu; Meddědovi rovno na hlavu. „Ach, teraz mám nádherný klobúk!“ zvolal spokojne a od samej radosti vystúpal po rebríku hore a zo studne vyliezol von. Vtedy sa dali sedliaci i so starostom na útek, len jeho matka zostala na dvore a povedala: „Tí ľudia ťa majú na muške! Keď ťa nezabili v studni, tak počkajú, kým budeš ležať v posteli a spať, potom s tebou bude koniec.“ „Keď je to tak, matka,“ odvetil syn: „nebudem sa tu zdržiavať a pôjdem putovať do širokého sveta.“ Tak mu matka zabalila do obrusu veľkú šunku a niekoľko bochníkov chleba, on si to hodil na chrbát, matke na rozlúčku ešte potriasol rukou a vydal sa bránou von z dediny.

Onedlho prechádzal popri jazere, kde v tráve ležali husle s tromi strunami a sláčik k tomu. „To je niečo príjemné na skrátenie dlhej chvíle,“ pomyslel si a vzal husle so sebou. O kus ďalej už na krajinskej ceste stretol černobradého kramára, ktorý sa ho pýtal: „Nebolo by niečo na predaj? Nič na predaj? Pán má, ako vidím, krásne husle.“ „Krásne sú, čo je pravda,“ povedal Medděd, vzal sláčik a prešiel ním cez tri struny na husliach; a svet div sa! Kramár sa pustil do zúrivého tanca, poskakoval a hopsal stále hlbšie a hlbšie do kríkov a šípkov, až mu tŕne poškriabali tvár, ruky i nohy do krvi, a keby Medděd s tým fidlaním neprestal, bol by chlap prišiel k zlému koncu.

Kramár myslel rovnako ako kantor len na pomstu, bežal do mesta, do ktorého mal Medděd tiež namierené, a rovno k richtárovi, že sa má mať na pozore, touto cestou príde lupič a vrah, ktorý ho takto doriadil. Richtár vyslal vojakov, aby chlapca chytili, ale ten sa im vysmial, odrazil ich od seba a povedal im, že chce ísť dobrovoľne, pretože silou ho nemôže nikto prinútiť. Tak to išlo pred súd, a bez toho, aby sa mohol brániť, odsúdili ho na šibenicu, čo bolo od sudcov nespravodlivé, že tomu černobradému kramárovi bez ďalšieho verili, ale Medděd si z toho nič nerobil a šiel s katom pokojne k šibenici.

Kat mu práve navliekal na krk slučku, keď Medděd vyslovil posledné želanie, aby si smel ešte raz zahrať na svoje husle. „Toto želanie mu nesplňte!“ jačal kramár, ale sudcovia mu prosbu odoprieť nesmeli a nechceli, a tak vzal odsúdenec sláčik a prešiel ním po strunách. A len čo vydal prvý tón, zdvihli sa sudcovia i kramár a všetok ľud na nohy a spoločne tancovali, akoby im išlo o život, a čím dlhšie Medděd hral, tým vyššie poskakovali a hopsali, radosť pozerať! Napokon si pomyslel: „Teraz máte dosť, háveď!“ A prestal hrať a oni ležali na kopách a nemohli pohnúť údmi; teraz Medděd vedel, aký poklad má v tých husliach, a mal ich na svojom putovaní vo veľkej úcte a vážnosti.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Medvedí syn chodil pár rokov svetom sem a tam a ešte povyrástol a zosilnel. Jedného dňa dorazil k prekrásnej záhrade. Pri vchode stál obor a zvolal: „Pozemský červíček, čo tu chceš?“ „Daj mi pokoj,“ odvetil Medděd: „ja som sa teba tiež nepýtal, prečo tu stojíš v bráne a mrháš časom!“ „To mala byť narážka?!“ zreval obor vzteky a vrhol sa naň, ale Medděd nelenil, schmatol oboriska za nohy a mrštil ním o zem takou silou, že vypustil dušu. Keď bolo po strážcovi, vošiel Medděd nerušene do záhrady a tešil sa pohľadom na krásne stromy a kvety. Rád by išiel hlbšie, ale cestu mu zastúpil ďalší obor, ktorý bol ešte väčší a silnejší ako ten prvý, a zvolal: „Ako si sa dostal do záhrady a čo tu hľadáš?“ a skôr ako mu mohol Medděd odpovedať, oháňal sa po ňom svojou mocnou päsťou. Ale Medděd ho chytil za ruku, schmatol aj za nohu a mrštil ním o strom takou silou, až mu praskla lebka a bolo s ním amen. „Ty už pokojných pocestných štvať nebudeš,“ povedal si Medděd a ďalej sa tešil tou veľkou nádherou a prepychom, ktorý bol v záhrade vidieť. Na samom konci prišiel k nádhernému zámku, kde stál na stráži tretí obor, tak veľký, ako tí dvaja zvyšní dohromady. Len čo medvedieho syna uvidel, schmatol ho za ruku a povedal: „Pozemský červ, tu nemáš čo hľadať! Poď, ja ťa pošlem späť do hliny!“ Len čo to ale dopovedal, Medděd sa mu vytrhol, pretože ho taká reč nahnevala, a buchol ho zovretou päsťou do zátylku, až mu začala tiecť krv z nosa a s veľkým rachotom padol k zemi, kde sa rozletel na kusy.

Cesta do zámku bola voľná, tak Medděd otvoril bránu a vošiel dnu. Tam narazil na trpaslíka s dlhou sivou bradou, ktorý ustrašene povedal: „Nedupaj tak, začujú ťa obri, čo strážia v záhrade!“ Medděd odvetil: „Tí obri už nikomu neublížia, utrel som im nosy, až z toho celkom stíchli.“ Trpaslík pochopil, že ten chlapec s tými hrubými brachmi skoncoval, a radostne zvolal: „Mám ešte jedenásť bratov a slúžime drakovi, ktorý býva v zámku a drží tu princeznú. Keď draka zabiješ, budeme slúžiť tebe a budeš náš pán.“ Potom ho zaviedol do komnaty, kde mu dvanásť trpaslíkov doniesli pokrmy a nápoje a obsluhovali ho, a keď sa dosýta napil a najedol, vstal a šiel do komnaty, v ktorej držal drak princeznú. Tá sa síce zaradovala, keď videla človeka, ale hneď sa aj vydesila, pretože pomyslela na draka a zvolala: „Utekaj, nešťastník! Keď môj pán, drak, príde domov, zožerie ťa.“ „Možno sa s ním dá hovoriť,“ povedal Medděd. „Nie, nedá!“ povedala princezná: „Je taký silný, že ho nikto nemôže premôcť, doteraz zabil a zožral všetkých, ktorí ho prišli zabiť.“

Kým takto hovorili, začuli z diaľky svist a šum, pretože drak cítil čerstvé ľudské mäso a ponáhľal sa, aby bol načas na zámku. „Choď do inej komnaty,“ povedal medvedí syn kráľovskej dcére: „lebo kde sa dvaja bijú, ten tretí dostane najväčší diel.“ Len čo princezná ušla, bol drak tu a chcel sa rovno na chlapca vrhnúť, ale ten si pomyslel na svoje čarovné husle a vzal ich do ruky. „Pozemský červ!“ burácal drak strašným hlasom: „Ty si mi tých troch obrov…“, ale ďalej sa nedostal, pretože Medděd prešiel sláčikom cez tri struny a drak sa dal do tanca a tancoval ďalej a ďalej a stále dokola. „Prásk!“ Ozvalo sa za nejaký čas a prvá husľová struna praskla; drak bol už celkom unavený a malátny a len-len tancoval, ale Medděd neprestal a hral ďalej na dvoch strunách. „Prásk!“ Zaznelo to druhýkrát, to praskla aj druhá husľová struna; drak bol už taký unavený, že ležal bezvládne na zemi. Vtedy si Medděd pomyslel, že by bolo zlé, aby ho dlhšie trápil, položil husle a objal rukami krk na smrť unaveného draka a zaškrtil ho. Potom mu okolo tela uviazal povraz a vyvliekol ho zo zámku von.

Hneď ako s tým bol hotový, šiel ku kráľovskej dcére, ktorá sedela zrútená v kúte a prosila pánaboha, aby toho cudzinca ochraňoval. Keď svojho záchrancu videla zdravého a veselého pred sebou, padla mu k nohám a povedala: „Ty si môj vysloboditeľ, poď so mnou do ríše nášho otca. Ten ma určil mužovi, ktorý ma od draka vyslobodí.“ To sa Meddědovi pozdávalo, a tak im trpaslíci priviedli dvoch krásnych koní a pýtali sa, koľko z tých dračích pokladov si chce vziať so sebou. „Nič so sebou nevezmem,“ odvetil: „Vy trpaslíci spravujte ríšu, ktorú som zdedil, aj jej poklady, kým opäť neprídem.“ Vtedy mu trpaslíci prisahali vernosť a potom posadil princeznú na koňa, sám si vyskočil na toho druhého a vydali sa do ríše jej otca.

Tam zavládla veľká radosť, že majú opäť princeznú, a keď Medděd povedal, že by si ju rád vzal za ženu, hneď oslávili vo veľkom lesku a nádhere naraz zásnuby i svadbu. Keď slávnosť skončila, starý kráľ povedal: „Deti, keď budem mŕtvy, zdedíte kráľovskú ríšu.“ „Ale dovtedy budeme bývať v mojej kráľovskej ríši, ktorú som vyslobodil,“ povedal Medděd a na kráľovu otázku, ktorú krajinu myslí, mu rozprával o troch oboroch a prekrásnej záhrade, o veľkom zámku a dvanástich trpaslíkoch.

Vtedy bol starý kráľ zvedavý, a tak sa tam vydali a naozaj! Meddědova krajina bola desaťkrát krajšia, bohatšia a väčšia ako ríša jeho svokra. Naozaj im nemohol mať za zlé, že tam Medděd aj so svojou mladou ženou, kráľovnou, chceli bývať, a oni tam žijú aj s tými dvanástimi trpaslíkmi až dodnes.