Ako babička chcela umrieť

Býval u Skalačovcov ticho ako v kostole, ale dnes tam bolo práve božie dopustenie. Ocko odišiel na úrad, mamička do mesta a úbohá babička zostala doma so štyrmi vnúčatami sama.

Kto neviete, čo je to búrlivá krv, pozrite sa na Petríka s Karolom.

Vymysleli si, keď je vonku snehová metelica, že sa budú hrať v izbe. I priviazali si špagát k babičkinej podnožke, a to boli sane. Potom našli malému Ladíkovi bič, vtisli mu do rúk opraty, zapriahli sa do saní a rozbehli sa okolo stola. Bola to jazda nevídaná. Kone erdžali, sane lietali a hrmotali po podlahe, až sa dom otriasal. A Ladíkovi div hlava nespadla z pliec, ako sa mu natriasala, keď klusal za divokým záprahom. Len Ružienka sa túlila do kútika pred rozpútanou jazdou a spínala ruky nad tými divochmi ako rozumná osoba.

„Babička spí,“ pripomínala niekoľkokrát chlapcom, ale kdeže by sa v tej vrave zastavilo každé slovo! Jazda bola stále hlučnejšia a čím viac sane lietali a do okolitých predmetov vrážali, tým viac chlapcom horeli líca a tým ohnivejšie im iskrili oči. V najväčšom hluku sa otvorili dvere vedľajšej izby a v nich sa zjavila babička.

„Deti!“ karhala búrlivú chásku, „čože je súdny deň? Ani driemnutie mi nedoprajete? Petrík! Karol! Lepšie by vám pristala kniha alebo nejaká tichá hra. Nech ste mi už ticho — inak —!“

Babička už dávno zavrela dvere a chlapci stále stáli zamĺknutí. Bolo im ľúto, že babičku pripravili o spánok. Vedeli, aké milé jej je popoludňajšie driemnutie, a preto na hru už nemyslel ani Petrík, ani Karol. Ale nerozumný Ladík nemohol pochopiť, prečo by babičke mal vo sne prekážať trochu krikotu a rámusu. Keď sa on zakutral v postieľke do periny, mohli mu nad hlavou strieľať, tak mu spánok chutil. Nedbal teda na babičkin príkaz a začal znova pokúšať starších bratov k hre.

Spočiatku neisto ťahal sane sám a bičom šľahal do vzduchu len naprázdno, ale za chvíľu už pokrikoval na Petríka „hi! hi!“ a do dlaní mu tisol špagát od saní. Petrík sa dlho nedal núkať a divoká jazda bola zase v plnom prúde.

Ale tentoraz postihol neposlušných horší trest.

Babička vošla do izby a deťom s tvárou nezvykle prísnou oznámila, že ihneď umrie.

„Aspoň budem mať v hrobe pokoj,“ dodala a deti opustila.

Petrík i Karol od úžasu pustili opraty a smutne sa zahľadeli do zeme. Ružienke sa zaleskli slzy v očiach. Veď mali všetci babičku tak radi, a teraz chcela babička umrieť pre ich nepokoj! I Ladík pochopil, že sa dopustil niečoho zlého, a úprimná ľútosť mu zovrela srdce. Zahodiac zvodný bič, objal hojdacieho koňa okolo krku a horko plakal na jeho hlave.

Deťom čoskoro napadlo odvrátiť babičku od úmyslu tak hrozného, ale nikto nechcel ísť jej na oči.

Napokon Ružienka vkĺzla k babičke do izby a za Ružienkou sa starostlivo pritrmácal Petrík s Karolom. Len Ladík zostal pri súcitnom bielkovi a žaloval mu usedavými vzdychmi svoj žiaľ.

Babička sa naozaj chystala na smrť. Zo staromódnej truhlice vybrala rubáš, čepiec a po matke zdedenú modlitebnú knihu a všetko poukladala na stôl. So zatajeným dychom pozorovali deti tieto príznaky smrti, nevediac, čo by urobili na odvrátenie babičkinho úmyslu. Konečne pristúpila Ružienka k babičke a bojazlivo zašepkala:

„Babička!“

Ale babička sa ani nepozrela, ako Ružienke stoja slzy v očiach a ako sa chlapci ustrašene pozerajú na stôl.

„Babička,“ chytila Ružienka stareničku za ruku a vrúcne ju pobozkala, „neumierajte nám.“

„Musím, musím,“ hovorila stále s tou prísnou tvárou, „a to hneď.“

Teraz sa chytili babičky aj chlapci, akoby ju smrti vydať nechceli.

Aj Ladík vošiel sem s hlavou zmorenou od žiaľu a bez slova sa zavesil babičke na sukňu. A tak majúc milú stareničku obkľúčenú, začali podvracať jej neústupnosť, akoby hrdinské vojsko dobýjalo nepriateľskú pevnosť.

„S ockom a mamičkou by ste sa ani nerozlúčila?“ začala Ružienka.

„Ani s prespoľnými bratrancami?“ útočil ďalej Karol.

„A uvážte, babička,“ hovoril Petrík, „aké kruté by bolo umrieť v zime. Vy máte tak radi teplíčko a v zime je v hrobe taká zima!“

Ale babička stále vážne krútila hlavou.

„Aspoň teda do jari počkajte,“ dohadovala sa zase Ružienka, keď videla, že babičkin úmysel je nezvratný.

„Veď teraz by sme vám nemohli nasadiť na hrob kvietky a obložiť ho drnom. A vencov na pamiatku by sa nám tiež do rakvy nedostávalo. Ale na jar natrháme najkrajších nezábudok — viete, ako radi nám rastú v záhradke pri potoku!“

Nepriateľská pevnosť sa po tomto všeobecnom útoku začala kolísať. Deťom to prezradil úsmev na babičkinej tvári.

„Počkám teda do jari,“ vzdávala sa babička, keď videla, s akou láskou sa k nej tá drobizgá túli, „ale potom umriem určite.“

Ladík, ktorý tu doteraz mlčky stál v zálohe, nebol však spokojný s polovičatým víťazstvom a začal teraz zaháňať babičkino predsavzatie usedavým plačom.

„Vidíte, babička,“ vykladala rozumne Ružienka, „ako vás má rád aj ten Ladislavko; nechce o vašej smrti ani počuť a my všetci vám nedáme zomrieť ani na jar.“

„To záleží len od vás, vy trápitelia,“ durdila sa babička, ale teraz už len Ladík nespoznal, že sa babička naozaj nehnevá. „Ktorá babička má dobré vnúčatá, tá má už na zemi nebo, a preto ju Pán Boh v tom nebi dlho necháva. Ale ktorú babičku deti sužujú, tú radšej povolá Pán Boh do svojho neba, aby sa nemusela trápiť medzi nezdarnými vnúčatami.“

„Ó, to budeme všetci dobrí,“ jasali deti a obskakovali babičku, že sa musela potajomky usmiať, keď im videla na tvárach radosť i slzy.

„Ak mi to naozaj sľubujete, uložím si rubáš, ale po druhý raz by som ho už nezamkla.“

Deti pomáhali s najväčšou radosťou odkladať rubáš, čepiec i knihu. A keď babička truhlicu zamykala, pomáhal jej Ladík točiť kľúčom a najradšej by bol zamkol rubáš na sto západov.

Skalačove deti naozaj vzorným správaním pripravovali babičke nebo už na svete, a babička od toho času tak zriedka zatúžila po rubáši, že jej kľúč od truhlice už dávno od nečinnosti zhrdzavel.