Rok s deťmi a prírodou - O húsatkách

Deti, poznáte Jonáša a Janičku? Nepoznáte? To je ale veľká škoda, určite by ste sa s nimi radi kamarátili, sú to totiž veľmi milé deti. Vedia sa pekne hrať, sú veľmi dobré, poslušné a aj keď sú ešte celkom malé, vedia mamičke pomáhať lepšie ako niektoré väčšie deti. Veď to ich mamička potrebuje. Predstavte si, že majú na dvore celé hospodárstvo: sliepky, moriaky, ovečky a husi.

Raz v lete sme boli u nich na návšteve a veľmi sa nám tam páčilo. Naši chlapci sa s Janičkou a Jonášom pekne hrali a ja som sa mohla rozprávať s ich mamičkou. Rozprávali sme sa o pekných veciach, keď tu pribehol Jonášek, celý zadýchaný, a nešťastne na mamičku volal, že husi ušli z ohrady. Jonáš s Janičkou sa husí veľmi báli. Pýtate sa prečo?

Bolo to takto:

Keď sa na jar vyliahnu húsatá, sú to takéto krásne chmýrkové chumáčiky, majú farbu ako púpavy. Aj vy by ste ich radi pochovali a pohladkali? Janička s Jonášom pri nich boli stále, obdivovali, aké majú maličké zobáčiky, ako vedia pípať, aké sú húsatá mäkučké a teplučké. Stále ich brali do rúk... až musela mamička deti napomenúť:

„Nechajte už húsatá na pokoji, ani vám by sa nepáčilo, keby vás niekto stále stískal. Nerobte nikomu to, čo nechcete, aby robil niekto vám.“

Jonáš a Janička mamičku poslúchli a išli si kresliť, ale o chvíľu boli opäť pri húsatkách. Keď mamička prišla zo záhrady, musela deti už prísne napomenúť.

„To nesmiete, húsatkám sa to nepáči!“

Toho dňa si Jonášek s Janičkou už húsatá ani nevšimli, ale na druhý deň sa všetko opakovalo. Hneď ráno sa na ne išli pozrieť a už mali húsatá v náručí. Túlili sa s nimi a maznali sa, kým ich mamička neposlala preč. Nie, nechceli byť neposlušní, ani nechceli húsatá zlobiť, prečo si len nedali povedať? Do obeda ich mamička od ohrádky odháňala ešte dvakrát... húsatá boli maličké, brániť sa nijako nemohli... ale netrvalo to dlho a vyrástli z nich veľké husi.

Už viete? No áno, husi si dobre pamätali, ako im deti nechceli dať pokoj. A teraz, keď im narástli silné zobáky, Janičku a Jonáša naháňali, kde mohli. Preto vtedy Jonáš taký vyľakaný pribehol za mamičkou, že husi ušli z ohrádky. Mal strach, že ho niektorá opäť štipne do nohy.

Po trampotách s husami si obe deti dobre pamätajú, že keď im mamička niečo povie, musia na slovo poslúchnuť. Tiež si vedia predstaviť - a my s nimi - že keď niekto zasadí nepekné semienko, vyrastie mu z neho iba trápenie. A to predsa nikto nechceme, že nie?

Keď sa na jar vyliahnu húsatá žlté ako púpavy, Jonáš s Janičkou sa s nimi tiež budú tešiť, ale len tak, aby to húsatkám nevadilo. A keď z húsat vyrastú veľké husi, ani ich nenapadne deti naháňať a štipať.

A čo my? Budeme tiež čakať až do jari? Môžeme začať už teraz, čo hovoríte? Od tejto chvíle budeme spolu s Jonášom a Janičkou siať len pekné semienka, aby rástla iba samá radosť, chcete?