Chlapec a Had Hadisko

Bola raz jedna chudobná matka, ktorá mala na živenie jedného synka, a tak celé dni priadla a priadla a čo napriadla, to on potom predal na trhu. Raz sa naňho usmialo šťastie a za matkino priadenie dostal celý groš. Tak sa vybral domov veselý a tu vidí, ako akísi uličníci uličnícki trápia hadíka. Bolo mu toho úbohého zvieraťa ľúto, a tak im povedal: „Predajte mi toho hada, dám vám celý groš!“ Uličníci uličnícki sa zaradovali, hada mu dali a on si ho niesol domov, kde povedal matke: „Pozrite, mamička, čo som kúpil za náš zárobok.“ Ale mamička smutne pokrútila hlavou a vzdychla si: „Hlúpček, ako si mohol vydať celý groš za jedovatú obludu?“ „Len nechajte tak, mamička, možno sa mi raz odvďačí.“ A od tej chvíle sa oňho dobre staral, zo všetkého, čo sám jedol a pil, mu dal a ono mu rástlo a rástlo, až z neho bol veľký Had Hadisko.

Keď Had Hadisko dospel, jedného dňa povedal chlapcovi: „Vedz, že ja nie som obyčajný had, som jediná dcéra hadieho kráľa, sadni si mi na chrbát a vydáme sa k nám domov, môj otec sa ti iste odvďačí za všetko, čo si pre mňa urobil.“ Tak si chlapec naňho sadol a za pár okamihov boli ďaleko, predaleko v hlbokom čiernom lese. Tu Had Hadisko povedal: „Vylez si na tento vysoký prevysoký strom!“ Sotva tak urobil, had trikrát zapískal tak mocne, že sa v človeku zatajil dych a krv skameňovala, a naokolo sa to hneď dalo do hemženia a šuchotania, lebo sa tam privinulo množstvo hadov a hadíc a tie obludy sa tak radovali, že vidia opäť stratenú kráľovskú dcéru, že sa k nej vinuli a tisli, až z toho išiel strach.

Nakoniec sa majestátne priplazil sám hadí kráľ, ktorý bol obrovitejší ako ostatné hady a hadice; na hlave mal korunu, ktorú zdobil drahokam taký nádherný, že z jeho žiary človeku prechádzal zrak. Hadí kráľ sa od samej radosti chvel, keď videl svoju dcéru, musela mu hneď vyrozprávať svoj príbeh, ako ju tí uličníci uličnícki chytili a mučili a ako ju tento dobrý chlapec vykúpil a potom sa o ňu roky dobre staral. Tu sa hadí kráľ spýtal, kde sa ten záchranca zdržiava, rád by sa mu odmenil. „Ak mi sľúbiš, že mu nič zlé neurobíš a daruješ mu, čo si bude priať, potom ti ho privediem,“ povedala hadia princezná. „Nech sa stane,“ odvetil hadí kráľ. Tak chlapec zliezol dolu a prišiel, bez ohľadu na zlovestné hadie syčanie, lebo mu hady ani hadice nesmeli nič urobiť. „Teraz si môžeš, chlapče,“ povedal hadí kráľ, „niečo priať za to, že si sa o moju dcéru tak dobre staral.“ Ale hadia princezná chlapca už cestou nabádala, aby si žiadal bieleho slnečného koňa, ktorý patrí jej otcovi a má osem nôh, a drahokam z jeho koruny. Tak si to teraz žiadal. Ale hadí kráľ sa do takého obdarovania nechcel pustiť: „Dám ti ktoréhokoľvek zo svojich koní a k tomu poklady nespočítané, ale slnečného koňa a drahokam nedostaneš!“ Ale chlapec trval na svojom tak zaryto, že sa kráľ nahneval a vykríkol: „To ťa radšej na mieste zhltnem, než by som ti dal takéto drahocennosti!“ A ako povedal, tak urobil! A bolo po záchrancovi! Ale kráľovská dcéra začala nariekať a vyčítať: „Mala som sa strážiť tej chvíle, keď som sa obrátila k domovu, veď sa tu teraz musím pozerať, ako môj nevďačný otec porušil svoje kráľovské slovo!“

Keď kráľ tú lamentáciu započul a dcéra nebola k utíšeniu, nechal sa obmäkčiť a chlapca zase vyvrhol. Ale to svet nevidel! Namiesto úbohého zakrpateného chlapčeka hadí kráľ vyvrhol krásneho princa. Potom zložil zo svojej koruny drahokam, podal mu ho a povedal: „Máš ho mať a k tomu aj môjho slnečného koňa!“ A keď chlapec na koňa nasadol, hadí kráľ sa dal do ďalšej reči: „Teraz sa vydaj do sveta, keď sa dostaneš do nejakých ťažkostí, požiadaj svojho koňa a on ti vždy pomôže. A keď sa ocitneš v čiernej tme, vezmi drahokam a daj ho koňovi na čelo, hneď budeš mať svetlo ako za jasného dňa.“ S týmto poučením sa mládenec vydal na cestu a o chvíľu vyšiel z hadej ríše, lebo jeho kôň bol rýchlejší ako ranný vietor a skákal z jednej hory na druhú. A na svojej ceste mali stále deň, lebo keď sa znášala noc, vytiahol drahokam a ten im žiaril na cestu ako slnko.

Konečne dorazili do krajiny, kde panoval pyšný a bohatý kráľ. Práve bol deň, tak drahokam ukryl, dostavil sa na kráľovský dvor a povedal, že by chcel slúžiť kráľovi, ak do tej služby smie aj jeho kôň. To mu radi dovolili. Kráľ bol vášnivý lovec a bol celé dni na love a ten z jeho sluhov, ktorý zložil najviac zveri, toho mal najradšej. Za krátky čas bol mládenec, ktorý lovil na svojom slnečnom bieloši, a tak mu nemohla žiadna zver, ani jeleň, ani vlk, ani medveď, ani diviak ujsť, najlepším lovcom. Kráľ preto ostatným družinníkom bral niečo z ich mzdy a dával to svojmu obľúbencovi, čo tých veľmi nahnevalo a vymýšľali, ako by chlapca zničili. V jednej vzdialenej pustatine žila vo vysokej trstine divoká svina so zlatými štetinami a tá mala dvanásť prasiatok. Už mnohí, ktorí ju chceli uloviť, pri tom prišli biedne o život. Kráľ o tom vedel a rád by tú divokú svinu mal, ale ani on sám sa neodvážil ju loviť. Teraz k nemu prišli falošní a závistliví služobníci a povedali mu: „Pane, ten nový lovec sa dal počuť, že je pre neho úplná hračka uloviť tú svinu so zlatými štetinami aj s jej dvanástimi prasiatkami!“ Tu si ho kráľ hneď dal zavolať a povedal mu, čo počul, ale tento sa zaprisahal, že o tom nič nevie. Ale kráľ sa nenechal odbiť a povedal mu: „Ak nebude tá svina so zlatými štetinami a so svojimi dvanástimi prasiatkami ráno pobehovať po zámockom nádvorí, dám ti za to plané chvastanie sťať hlavu!“ Tu mládenec veľmi posmutnel, šiel do stajne a žaloval svojmu koňovi. „Hlavu hore!“ povedal tento: „Ja ti viem pomôcť. Choď ku kráľovi a požiadaj ho o vrece veľkosti dvadsiatich vedier a nechaj ho vo vnútri potrieť smolou.“ Keď sa tak stalo, vzal chlapec vrece, sadol na koňa a ten ho niesol pustatinou až k trstine, kde položil, ako mu kôň povedal, otvorené vrece, sám sa postavil vedľa a jeho kôň zahrdzal. Tu to v trstine zašuchotalo a zachrochtalo. Divoká svina zbadala koňa s jazdcom už z diaľky, zostala ticho stáť, divoko gúľala očami a strašne chrochtala a potom sa na nich vyrútila ako blesk. Úplne slepá zúrivosťou však nič nevidela a vbehla rovno do vreca a jej prasiatka ju nasledovali. Mládenec vrece hbito zaviazal, prehodil ho cez koňa a išiel domov, kde ho na zámockom nádvorí zase rozviazal a divoká svina s prasiatkami vybehla von a pobehovala sem a tam, aby unikla, ale železnú hradnú bránu preraziť nedokázala.

Keď sa kráľ ráno zobudil, uvidel v oknách akúsi nezvykle jasnú žiaru a tiež počul strašné chrochtanie. Vstal a pristúpil k oknu, z ktorého uvidel svinu so zlatými štetinami aj s jej prasiatkami, a mal veľkú radosť a lovec mu bol ešte milší a musel s ním sedieť pri jednom stole. Avšak ostatných družinníkov závistlivých to roztrpčilo ešte viac a hneď vymýšľali nejaký nový plán, aby ho zničili, šli teda ku kráľovi a povedali mu: „Ten lovec sa dal počuť, že je pre neho hračka opatriť ti krásnu princeznú Zlatovlásku. Žije za ďalekým morom a jej krása už prilákala mnoho pyšných nápadníkov, ale ona všetkých odmietla, lebo chce zostať navždy nevydatá.“ Kráľ si mládenca hneď dal zavolať a povedal mu, čo počul. On sa mu však zaprisahal, že o tom nič nevie, ale kráľ trval na svojom: „Ak do troch dní na tomto mieste nebude stáť Zlatovláska, dám ti sťať hlavu!“ Smutný chlapec šiel do stajne a žaloval koňovi. Tento ho však utešoval a povedal: „Ja ti pomôžem, choď ku kráľovi a povedz mu, nech ti dá postaviť loď a naloží na ňu to najkrajšie a najlepší tovar.“ Tak sa stalo. Mnoho drahocenných vecí na loď naložili, ale to najkrajšie bola posteľ, podobnú ešte nikto nevidel. Mládenec vzal svojho koňa na loď a vyplávali.

Keď dorazili do krajiny krásnej Zlatovlásky, zakotvili neďaleko paláca, loď otvorili a mládenec na príd zavesil drahokam, ktorý žiaril tak, že všetky tie nádherné veci boli vidieť už z diaľky. Krásna princezná prišla k zámockému oknu a na tú nádheru sa pozerala, potom poslala komornú, aby všetky tie drahocennosti a predovšetkým tú posteľ aj s drahokamom kúpila. Ale mládenec nechal Zlatovláske odkázať, že tá posteľ je príliš veľká a veľmi ťažko sa prenáša sem a zase tam, že by mala prísť sama a najprv ju vyskúšať, či jej bude vyhovovať, potom by si mohla na lodi prezrieť aj tie ostatné veci a možno sa jej zapáčia ešte viac. Zlatovláska odetá v žiarivých šatách sa po chvíli objavila, prezrela si mnohé veci, nakoniec si ľahla do tej krásnej postele, aby ju vyskúšala, však bola vyrobená práve pre ňu. Ako si tak mnohé nakúpila a chcela sa vydať na spiatočnú cestu, tu si zrazu všimla, že je na šírom mori. Zatiaľ čo si totiž tie krásne veci prezerala, loď mäkko odrazila od brehu a bez toho, aby to dievča zbadalo, unášala ju preč. Tu sa veľmi nahnevala a povedala, že je to zrada a že sa pomstí, ale chlapec jej povedal, že by nemala byť zlá, lebo sa má stať manželkou jedného mocného kráľa. „To sa nikdy nestane!“ volala zaryto. Keď dorazili na zámok, ponáhľal sa im kráľ v ústrety a bol dievčenskou krásou tak unesený, že lovcovi povedal: „Toto ti nikdy nedokážem splatiť!“ A princeznú hneď požiadal o ruku, ale tá naňho temne pozrela a odvetila: „Nie, to sa nestane, kým mi nepriviedieš moje kobyly aj so žrebcom.“ A týmto želaním sa cítila byť oslobodená, lebo sa vydávať nechcela a vedela, že túto úlohu kráľ nikdy nedokáže splniť. Tie kobyly sa totiž pásli na jednej rozľahlej podmorskej pastvine a strážil ich tam silný žrebec, ktorému z nozdier šľahal oheň.

Tu šiel kráľ k lovcovi a prikázal: „Princeznú si mi priviedol, tak mi musíš priviesť aj jej kobyly so žrebcom!“ Chlapec prosil a ospravedlňoval sa, že toto nedokáže, ale kráľ povedal: „Ak tu ráno v tomto čase nebudú, tak prídeš o hlavu!“ Tu si lovec sťažoval, že je to veľká nevďačnosť za jeho verné služby a rozprával to svojmu koňovi. „Choď hneď ku kráľovi,“ utešoval ho tento: „a nechaj mi ušiť plášť zo siedmich byvolích koží.“ Keď sa tak stalo, išli na morský breh, kde mládenec nechal vyhĺbiť hlbokú jamu, aby sa tam on i jeho kôň mohli ukryť. Potom sa dal biely slnečný kôň hlasno hrdzať a nato vbehol aj s mládencom do jamy. Keď morský vranec to hrdzanie započul, nastražil uši, zacítil nebezpečenstvo a rozbehol sa útokom smerom, odkiaľ to hrdzanie zaznelo, avšak keď dorazil na breh a nikoho nevidel, ponáhľal sa späť k stádu. Potom zahrdzal slnečný kôň druhýkrát a opäť sa ukryl. Vranec sa znovu prihnal ako búrka, poobzrel sa, a keď nikoho nevidel, obrátil sa späť. Teraz zahrdzal slnečný kôň tretíkrát a zostal stáť a bojovne naladený na vranca čakal. Ten sa chrliac oheň prihnal a napadol slnečného koňa a obaja sa do seba zahryzli, že krv crčala prúdom, ale žiadny nepovolil, morský vranec bol stále zarytejší a postupne prehrýzol všetkých sedem byvolích koží. Ale tým veľkým vypätím z boja a tým trojitým márnym vybehnutím z mora bol unavenejší ako slnečný kôň, ktorý mal ešte dosť sily na to, aby morského vranca uhryzol tak, že tento sa zvalil k zemi. Tu pristúpil mládenec, nasadil morskému vrancovi uzdu s ohlávkou a tento teraz pokorne kráčal vedľa slnečného koňa a všetky kobyly poslušne nasledovali svojho strážcu. Keď dorazili, kráľ sa veľmi zaradoval a povedal: „Teraz si už od teba nikdy nebudem nič priať.“ Šiel k princeznej a povedal: „Kobyly aj vranec sú na nádvorí, teraz už nemôžeš váhať a staneš sa mojou ženou!“ Ale Zlatovláska povedala svojhlavo: „Ešte nie, najprv tie kobyly podoj a vykúp sa v ich vriacom mlieku, aby si bol taký biely, ako som ja!“ Ale vedela, že sa toho neodváži.

Tu šiel kráľ opäť k lovcovi a povedal: „Počuj, musíš ešte podojiť tie kobyly!“ „Ale kráľ, veď čo som pre teba urobil málo? A veď si mi sám sľúbil, že už nebudeš nič chcieť?“ „Čo ti prikážem, urobiť musíš, ak nie, dám ti sťať hlavu!“ Tu šiel mládenec smutne do stajne a žaloval koňovi, ale ten ho utešoval: „Zaveď ma hneď na nádvorie!“ Keď sa tak stalo, tu kôň vydýchol jednou ľavou nozdrou a zrazu sa spravila taká mrazivá zima, že všetkým kobylám aj vrancovi v blate, v ktorom stáli, hneď primrzli nohy, a tak ich mohol ľahko podojiť. Teraz nalali mlieko do veľkého kotla a priviedli k varu. Keď začalo kobylie mlieko bublať, zvolala pyšná princezná: „No, kráľ, teraz vlez dnu a vykúp sa!“ Ale tento dostal strach, že sa vo vriacom mlieku zaduší. Nechal opäť zavolať lovca a povedal: „Hneď vlez dnu a vykúp sa, nech vidím, aké to je.“ To nebolo mládencovi práve po vôli a povedal: „Kráľ, dopúšťaš sa na mne nespravodlivosti, nechcej to odo mňa!“ Tu sa kráľ nahneval: „Ak to neurobíš, prídeš o hlavu!“ Tak šiel smutne do stajne a žaloval svojmu koňovi. „Zaveď ma ku kotlu, ničoho sa neboj a pokojne vlez dnu.“ Tak to urobil. Keď sa vyzliekol a vliezol do kotla, fúkol kôň ľavou nozdrou toľko chladu, aby bolo mlieko príjemne vlažné. „To je príjemné!“ zvolal chlapec a hneď bol taký bielučký, že to bola nádhera naňho pozrieť. Tu kráľ zvolal: „Rýchlo von!“ Bál sa toho, že lovec tak skrásnel, a skočil dnu sám. Sotva však bol chlapec z kotla von, tu doň slnečný kôň fúkol pravou nozdrou taký žiar, že mlieko začalo hneď vrieť, zabublalo a kráľ v okamihu zmizol. Biedne sa v tom kobylom mlieku uvaril a nenašli z neho nič iné než vybielené kosti.

Teraz predstúpil mládenec pred Zlatovlásku a povedal: „Ja som ten muž, ktorému patrí slnečný kôň a slnečný drahokam, ktorý chytil svinu so zlatými štetinami a dvanástimi prasiatkami, teba priviedol, kobyly podojil a vykúpal sa vo vriacom mlieku, nechceš za muža mňa?“ Bol taký krásny, taký víťazoslávny, taký statný, že pyšná princezná k nemu zrazu vzplanula láskou a vykríkla: „Áno, chcem teba a nikoho iného!“ Tak sa stal mládenec manželom krásnej Zlatovlásky a bol teraz aj pán a kráľ ríše, ktorú mal predtým v majetku ten nevďačný kráľ. Tí falošní družinníci závistliví, ktorí sa báli spravodlivého trestu, v tom čase ušli.

Čo sa ďalej udialo s tým slnečným koňom, morským vrancom a kobylami, to nedokáže povedať nikto, ale mladý kráľ a zlatovlasá kráľovná vraj ešte dlho šťastne žili a ak nepomreli, žijú dodnes.