Šteniatko na ľade

Do hôr prišla jar. Ale nemyslite si, deti, že je to len tak, že si jar jednoducho povie a príde. Najprv sa prelomí ľadom na riekach, vylezie z vody, pekne oschne a začne budiť kvietky, zvolávať lastovičky a vyťahovať medvede z brlohov. Prejde sa po poliach, v lese i na lúkach a až potom, keď naberie silu, vydá sa do hôr. Šplhá sa dolinou vyššie a vyššie, otvára studničky, napĺňa bystriny topiacim sa snehom, hlasom vodopádu škádli ozvenu a hravými ľahkými nôžkami spúšťa lavíny.
Vysoko v horách, v severnej krajine, v malej dedinke, kam jar každý rok prišla až naposledy, sa psej mamičke Fanynke narodili šteniatka. Neboli to len také hocijaké šteniatka. Boli celé chlpaté, okrúhle, veľké a silné, aspoň to hovorili všetci, čo kedy videli šteniatka z doliny. V horách sú jednoducho zvieratká iné, pretože sa musia vyrovnať s dlhou zimou. Aj koza Makabejza z vedľajšej chalúpky vyzerala skôr ako kamzík. Fanynka bola na svoje šteniatka hrdá a keď sa na ne prišiel niekto pozrieť, celá žiarila. Nesmel z nich však odhŕňať deku, pretože jar si tentoraz naozaj dala načas a všade naokolo ešte ležal sneh.
Koza Makabejza, ktorá každým dňom čoraz netrpezlivejšie vyzerala bociana, bola u šteniatok každodenným hosťom. Fanynka bola rada, že sa môže s niekým porozprávať o radostiach i starostiach s deťmi a Makabejza ju rada počúvala, lebo sa tým viac tešila, kedy sa bude starať o svoje kozľatá kamzíčatá. Jedného dňa však ich rozhovor nabral prekvapivý obrat.
Fanynka obšírne rozprávala, aká je to starosť, šteniatka už aby pomaly začali behať a naháňať motýle, a zatiaľ je všetko pod snehom, keď tu si všimla, že Makabejza sa uprene pozerá na deku, pod ktorou šteniatka spokojne spali.
„Čo tam vidíš, Makabejza?“
„Ale, susedka, zdá sa mi, akoby spod tej deky trčala korčuľa.“
„Čo to hovoríš, kde by sa tu vzala korčuľa.“
„Pozri sa sama, uvidíš.“
Fanynka sa neveriacky pozrela a vyštekla od prekvapenia. Rýchlo zhrnula z najmladšieho šteniatka deku a čo nevidela. Na nôžkach malo korčule! Keď malo ešte maličké trasľavé nôžky, korčule nebolo vidieť, ale teraz vyrástli a veselo sa blýskali.
„Preboha, ako s tým bude chodiť? A veď by mohlo tými korčuľami porezať bratríčkov a sestričky! Ako sa niečo také mohlo stať?“
Začala za korčuľky ťahať, zobudila najmladšie šteniatko, ktoré začalo kňučať a zobudilo aj všetky ostatné, ale korčule nezložila. Koza Makabejza sa náhlivo rozlúčila a kamsi vyrazila. Asi o týždeň sa novina roznesla po dedine a pri psej búde sa zišli všetky zvieratká. Koza, dve kravy, sedem sliepok, dve kačice, hus a stodvadsaťdva oviec.
„Ukáž nám ho,“ bečali ovce. „Chceme ..... e tú potvoru vidi ..... e ..... eť.“
„No čo, niekto má korčule, a niekoho zasa zje vlk,“ poznamenali kravy suchо a ovce zmĺkli, lebo na psa, hoci aj na korčuliach, si vlk netrúfne.
Psia búda však zostala zatvorená.
„Tak sa nehanbi,“ volala Makabejza, ktorá sa deň predtým vrátila zo svojho tajomného výletu. „Veď už by sa tvoje šteňatá mali dávno učiť chodiť, tak sa posledné naučí korčuľovať, no.“
Zvieratká ešte chvíľu čakali a hulákali, až ovčiak zavolal ovce, ktoré s nadávaním odišli, a ostatným sa tam bez oviec nechcelo čakať.
Na druhý deň vyšli šteňatá prvýkrát z domu. Chodiť sa už naučili v teple a v suchu búdy a domu, takže im to na starom uľapkanom snehu išlo ako po masle. Všetci sa hneď zbehli a hľadali medzi nimi najmladšieho, s korčuľami, ale márne.
„Fanynka,“ presviedčala psicu Makabejza, „tak sa nehanbi, veď je tvoje,“ a tak podobne, až dosiahla svoje. Fanynka vyniesla posledné šteňa v zuboch z búdy a položila ho na zem. Ale to sa len potácalo, padalo, snažilo sa vstať a zase padalo, a nôžky sa pod ním triasli, akoby boli z rosolu, až malo skoro slzy na krajíčku.
„Nevie chodiť,“ povedala potichu Fanynka.
„Daj ho na ľad,“ prikázala Makabejza a ovce sa s bečaním rozosmiali.
Sotva sa však šteniatko ocitlo na ľade, stal sa zázrak. Chvíľu sa vyrovnávalo s neznámym prostredím, ale o pár minút už jazdilo po rybníku ako krasokorčuliar.
„To šteňa korčuľuje, akoby sa s tými korčuľami už narodilo,“ rozplývala sa jedna sliepka.
„Veď sa aj narodilo,“ zahulákala krava.
„A je to radosť pozrieť,“ kvákali kačice.
Ostatné šteniatka sa rozbehli na ľad a pol hodiny sa potom snažili dostať späť. Jejda, to im to kĺzalo!
„Ale čo bude robiť, keď sa ľad roztopí?“ opýtala sa hus a rozbila tak vládnucu idylu.
„No čo, čo, čo by robilo?“ spustili sliepky, ale na nič neprišli.
„Môže odísť do krajiny večného ľadu,“ navrhla romanticky naladená kačica.
„Bude vodcom svorky a bude sa mu hovoriť Biely tesák,“ vzdychla jej podobne zameraná družka. Makabejza ich síce rýchlo okríkla, kam by ho úbožiaka posielali, ale meno už psíkovi zostalo.
Rovnako ako otázka, čo bude, keď sa ľad roztopí.
„Tým sa teraz netrap, Fanynka, nejaký čas ešte vydrží,“ povedala Makabejza s takou istotou, že všetkých na čas upokojila. Vtedy, v deň, keď zbadala korčule, totiž tak rázne odcválala vybaviť niečo veľmi dôležité. Bežala do doliny, popri rieke, medzi kameňmi, kosodrevinou, lesmi i trávou, až stretla jar. Bola už len pár dní cesty od ich dedinky.
„Jar, jar,“ poprosila ju Makabejza, „zdrž sa ešte nejaký ten čas a nechoď k nám do hôr.“
„Ale akože to,“ hovorí jar, „že ma zrazu nechcete, keď za mnou zakaždým chodíte, nech sa čo najrýchlejšie ponáhľam?“
A Makabejza jej na to porozprávala o šteniatku s korčuľami. Jar sa usmiala a povedala, že to teda vezme oklikou.
Preto si bola koza taká istá, že šteniatko má dosť času.
A keď nakoniec jar predsa len prišla a ľad na rybníku sa roztopil, šteniatko korčuľovalo tak krásne, že ho aj s maminou a ostatnými psíkmi, dokonca s kamarátom capom pozvali do mesta na ľadovú revue. Biely tesák sa stal hviezdou a pán riaditeľ mu ponúkol, že môže chodiť každý rok. Všetci ho poznali, všetci sa naňho chodili pozrieť a všetci mu tlieskali. A keď do dedinky v horách prišli noviny, v ktorých sa písalo o Bielom tesákovi cez celú stranu, išli z ruky do kopyta a z kopyta do paznechta a ovce mohli puknúť od závisti. Kačice snívali o svetlách veľkomesta a kravy si spokojne prežúvali.
Na zimu prišiel Biely tesák domov, každý deň robil pre zvieratká predstavenie, a keď pritvrdlo a ovce sa odsťahovali do doliny, všetkým celú zimu rozprávali, aké sú slávne, pretože poznajú Bieleho tesáka.
Keď mal Biely tesák rok, jar si pospešila, aby ho zastihla ešte v horách. Po ceste každému hovorila, ako sa teší na Bieleho tesáka, a ako kvôli nemu vlani zmenila trasu. Ale keď dorazila do dediny, ľad sa roztopil a jar si uvedomila, že slávneho korčuliara asi zase neuvidí.
„Neboj sa, jar,“ povedal Biely tesák, „pozri, čo som si priviezol z mesta!“ Vytiahol z taštičky kolieska, pripol si ich na korčule a predviedol jare také predstavenie, ako ešte nikomu.