Lacné drevo

Raz bol jeden chudobný sedliak, ktorý vozil drevo na predaj do mesta. Keď tak raz zase išiel lesom, prišiel k nemu starý muž s dlhou bradou v šedom kabáte a opýtal sa ho:
„Kam s tým drevom?“
„Do mesta,“ povedal sedliak.
„No tak ti poradím, ak chceš byť šťastný, nepredávaj drahšie než za jediný grajciar.“
„To urobím!“ povedal sedliak a išiel ďalej. Síce sa čudoval, prečo za tak málo, no ani nevedel prečo, ale tomu mužovi musel veriť.
Keď dorazil do mesta a ľudia k nemu prichádzali a pýtali sa ho, za koľko to drevo predá, odpovedal:
„Za jeden grajciar.“
Tu sa mu smiali a mysleli si, že sa zbláznil, a išli ďalej svojou cestou. Napokon sa na ten obchod nechal prehovoriť jeden chudobný mešťan a za jeden grajciar to drevo kúpil. Nechal si drevo odviezť rovno domov a sám išiel popredu, aby o tom šťastnom nákupe povedal svojej žene. Ale tá tomu prirodzene nechcela veriť, vybehla von za sedliakom a potajomky sa ho pýtala na cenu. Keď sedliak slová jej muža potvrdil, náhlila sa dnu a povedala:
„Muž môj, tomu sedliakovi by sme mohli ako poďakovanie ponúknuť trochu vína na osvieženie.“
„Celkom iste, hneď prines plnú kanvicu.“
Žena išla do pivnice a priniesla víno, ale to bolo celkom zakalené.
Tu povedal muž:
„Čo je to? Načapovala si zo správneho suda? To víno predsa nebolo zakalené, asi bola špinavá kanvica. Vezmi inú a prines ešte raz!“
Tak žena opäť išla a priniesla víno, ale teraz bolo krvavočervené.
„Tak neviem, čo to je, azda tam nakoniec pôjdem sám.“
Muž umyl kanvicu a išiel. Tentoraz bolo víno krásne zlatožlté, ale také husté, že sotva z násosky tieklo. Muž išiel hore a rozprával sedliakovi tú čudnosť a ospravedlňoval sa. Ale sedliak povedal:
„Nič sa nedeje.“
A keďže v tom okamihu nemal práve smäd, poprosil mešťana, či by mu víno nenalial do torny, kým dôjde domov, možno ho pretrasie a ono zasa zrednie. Ten tak urobil.
A keď sedliak ťahal lesom domov, prišiel k nemu opäť ten muž s dlhou bradou v šedom kabáte a opýtal sa ho, ako sa mu darilo. Sedliak mu všetko porozprával. Tu starec povedal:
„Počúvaj, čo ti teraz poviem: to zakalené víno veštilo sedem hladných rokov, to krvavočervené bolo znamením siedmich vojnových rokov a to zlatožlté víno ti aj s tým grajciarom prinesie šťastie!“
S týmito slovami starec zmizol.
Keď sedliak prišiel domov a jeho žena počula, že drevo predal za jediný grajciar, tak ho vyprášila, že na ňom nitka suchá nezostala, a keď ju chcel upokojiť a rozprával, že dostal aj víno, ktoré mu nalial do torny, nemohla sa už viac ovládať a začala ho preklínať:
„Ty hlupák, čoho som sa na tebe dočkala? Či to už niekto kedy počul, aby sa víno nalievalo do torny?“
Sedliak chcel víno z torny vytriasť, no pozrime sa, z torny padali ryzie zlatáky a nakoniec aj ten grajciar za drevo.
V tom okamihu búrka prešla, na tvári jeho ženy sa zasa vyjasnilo nebo, až bola radosť pozrieť.
„Milovaný manžel, odpusť, ale ako si môžeš zo svojej ženy robiť takéto žarty?“
„Chráň Boh!“ povedal muž. „Ja som ti povedal čistú pravdu, ale vidím, že to náš Pán urobil zázrak a moju vieru tak odmenil.“
Potom jej porozprával tú príhodu s mužom s dlhou bradou v šedom kabáte.