Tri sestry a žabka

V jednom meste bývali rodičia a mali tri dcéry. Najstaršiu volali Baruška, druhú Dorotka a tretiu Anuška. Staršie dve boli fifleny; celý deň sa fintili a hrali a Anuška musela za ne robiť. Žiadna práca ju nemrzela, ona najradšej po dome a v hospodárstve pracovala. Nemala síce také biele líčka, také jemnučké ručičky ako jej sestry, ale preto bola predsa oveľa krajšia a milšia než ony. Matka, ktorá by bola mala mať Anušku radšej, pochlebovala starším, a keby sa bol úbohej Anušky otec nezastal, bola by vystála horšie ako pes. Kde akákoľvek móda nastala, už ju musela matička dcérkam zaopatriť, aby sa mohli blýskať; a nespravodlivá mať mala najväčšiu radosť, keď frajeri okolo dcér obskakovali a ostatné dievčatá na ne závistlivo hľadeli. O Anuške nevedel nikto, okrem domácej čeľade a niekoľkých starých žobrákov, ktorým štedrú almužnu udeľovala. Jedenkrát bol v blízkom hlavnom meste výročný trh. Otec tam tiež šiel. Pred odchodom sa pýtal dcér, čo im má kúpiť. Baruška aj Dorotka si toho naobjednávali až hrôza; jedna brokát, druhá súkno, táto stuhy, tamtá perly.
„A čo mám priniesť Tebe?“ pýtal sa otec Anušky, ktorá niesla na stôl raňajky.
„Ja veľa nežiadam, tatíčko; čo Vám na ceste o klobúk zavadí, to mi prineste.“
„To asi nebude veľa.“
„Ona nepotrebuje celkom nič, tá špinavka,“ ozvali sa sestry, „pre ňu je režná sukňa dosť dobrá.“
„Veď je to dievča ako Vy a strojí sa rada tak ako Vy,“ odpovedal otec s karhavým pohľadom.
„A kdeže by si ju niekto všimol,“ povedala matka a vystrčila Anušku z dverí. Otec šiel na milý jarmok, nakúpil všelijakých drahých vecí a vracal sa domov. Idúc popri lesíku, zavadí klobúkom o orechovú haluz; i spomenie si na Anušku, odtrhne tri oriešky a schová ich do vrecka. Keď prišiel domov, dal dcéram drahé veci, potom vzal oriešky a šiel k Anuške.
„Tu máš, dievčatko moje, čo si žiadala, to som Ti priniesol.“
S radosťou poďakovala Anuška otcovi za malý darček a schovala si ho za pazuchu. K večeru však, keď nabierala zo studne vodu do vedier, veľmi sa nahla a oriešky žblnkli do vody.
„Ach, ja nešťastná, čo som urobila; teraz sú pekné oriešky preč!“ zaplakala Anuška, a nad studňou sa nahýnajúc, snažila sa oriešky na dne zazrieť. Ale studňa bola hlboká a oriešky boli ďaleko. Tu vyskočí na múrik zelená žabka a pýta sa:
„Čo sa Ti stalo, Anuško, že tak plačeš a nariekaš?“
„Ako nemám plakať a nariekať, keď mi spadli do studne oriešky, ktoré som dnes dostala od tatíčka?“
„Prestaň plakať, ja Ti ich prinesiem.“ I skočila žabka do studne a v okamihu bola zase hore a vypľula na múrik tri oriešky.
„Stokrát Ti ďakujem, dobrá žabka,“ vravela Anuška a rýchlo oriešky schmatla.
„Vieš však, čo je v tých orieškoch?“ pýtala sa žabka.
„A čo iné by v nich bolo ako jadro.“
„Ó, vôbec nie; v každom sú drahé šaty ušité na Teba; keď budeš chcieť, rozlúp jeden z nich a ustroj sa doň.“ Tak povedala žabka a skočila dolu.
„Ale žabka si myslí, že som taká hlúpa, aby som tomu verila. Ako by sa vtesnali celé šaty do takého oriešku? Nechám si ich a nerozlúpem ani jeden.“ Strčila oriešky opäť za pazuchu, vzala vedrá a išla za svojou prácou. Keď išla spať, zabalila si oriešky do plátna a schovala do truhlice. Prišla nedeľa, sestry sa obliekli do nových šiat a hnali sa do kostola ako dve pávice. Matka i otec i všetka čeľaď odišli tiež do kostola, a len Anuška musela zostať doma, obed pripravovať a dom strážiť. Keď všetko poupratovala a obed postavila, sadla si na truhlicu a plakala. „Ach, bože, keby som mohla aj ja raz do toho božieho kostola ísť, je tam vraj ako v nebi. Ale čo, keby som aj mohla, ako by som tam vošla v týchto starých kanafasových sukniach? Veď by sa mi ľudia vysmiali. Keby to tak bola pravda, čo tá žabka vravela! No, nech je to tak alebo tak, rozlúpnem aspoň jeden, ešte mi zostanú dva,“ Najprv si utrela režnou zásterou slzy z očí, potom vybrala z truhlice orech, vytiahla z vrecka nožík a rozlúpla ho, len to puklo.
„Tatíčku nebeský! Možno je to predsa pravda!“ vykríkla, keď oriešok rozlúpla a čosi sa v ňom zablyslo. Sadla si na truhlicu a pomaly to rozbalila. Najprv vytiahla ružové šaty celé vyšívané striebrom, strieborný pás, biely závoj ako pavučinu, perlový skvost a striebrom vyšívané biele črievičky.
„Bože, božíčku! To je pre mňa? Ako to len na seba oblečiem? Ale veď to nejako pôjde? Obed sa varí, naši neprídu domov ani za dve hodiny, ustrojím sa a pozriem sa do kostola.“ I šla rýchlo, čisto sa umyla a začala sa strojiť. Všetko jej padlo, akoby na ňu uliali. Napokon si vpletla do vlasov rad perál, prehodila závoj a šla, len to na nej šuchotalo. Pri dverách sa pokropila svätenou vodou, vraviac:
„Hmla za mnou, hmla predo mnou, pánboh sám nado mnou! Anjelíčku, strážničku, dom za mňa opatruj!“
V kostole sa ľudia rozostupovali a šli nabok, aby mohla Anuška dopredu, lebo si každý myslel, že je to nejaká vznešená kňažná. Posadila sa práve naproti sestrám. Len čo vošla, sestry už na otčenáš ani nepomysleli, hľadiac len na perly a na krásne šaty tej neznámej kňažnej. Že to je Anuška, to by si do smrti nepomysleli. Lenže v kostole bol ešte niekto, komu Anuška padla do oka. Mladý knieža, ktorému patrila zem, išiel cez mesto, zašiel do kostola a zazrel Anušku. Hoci nemohol tvár cez závoj dobre rozoznať, predsa sa domýšľal podľa vzrastu a celej jej postavy, že musí byť pekná. Pýtal sa toho, pýtal sa onoho, ale nikto o nej nevedel. Čakal, kým pôjde z kostola; ale Anuška sa pomodlila otčenášik, trochu sa v kostole poobzerala a bežala domov. Kým sa knieža za ňou pretlačil, nebolo ju už ani vidieť.
Doma sa rýchlo vyzliekla, poskladala šaty do oriešku, zavrela truhlicu a pospiechala do kuchyne v domnení, že bude na ohnisku tma a v hrncoch prázdno. Ale oheň praskal a obed sa varil.
„I, chvalabohu, že sa to tak podarilo.“ Teraz si pospíšila a za chvíľku bolo všetko hotové. Rodičia a sestry prišli domov a Anuška im vybehla so začmudenou tvárou naproti.
„Dnes si mala byť v kostole, bola tam krásna pani,“ vraveli sestry, aby Anušku len podpichli.
„Hm, ja som ju tiež videla.“
„Kdeže si ju videla?“
„Sedela som na našej hruške, keď išla okolo.“
Hneď prikázali zlostné sestry, aby čeľadník hrušku podrúbal. Celý týždeň nehovorili o ničom inom ako o krásnej pani a o mladom kniežati, ako za ňou pospiechal a všade ju hľadal.
Druhú nedeľu odišlo zase všetko do kostola. Tu si aj Anuška všetko pripravila, umyla sa a šla sa ustrojiť. Rozlúpla druhý oriešok a vybrala šaty oblakové, perlami a diamantmi vykladané, diamantový skvost, biely závoj a biele črievičky.
„Keby ma sestry v týchto šatách spoznali, ukrižovali by ma. Ale musím sa na toho kniežaťa tiež pozrieť, veď som za svoj život takého pána nevidela.“ Pri dverách sa pokropila opäť svätenou vodou, vraviac:
„Hmla za mnou, hmla predo mnou, pánboh sám nado mnou. Anjelíčku, strážničku, dom za mňa opatruj!“ Potom pospiechala ku kostolu. Ľudia sa už chvíľu pozerali, či opäť príde, a sotva ju zazreli, každý sa uctivo poklonil a pustil ju dopredu. Keď urobila Anuška kríž, mrkla na pravú stranu, kde stál mladý knieža, ale rýchlo sa odvrátila a tvár jej vzplanula, lebo sa jej oko stretlo s ohnivým pohľadom kniežaťa. Srdce jej začalo búšiť a zachvátila ju taká úzkosť, že by bola radšej v kuchyni.
Hneď po pozdvihovaní sa náhle zdvihla, prešmykla sa cez zástup ako mieň a pospiechala domov. Knieža sa tisol v pätách za ňou, ale už ju nedostihol.
„No, videla si dnes aj kňažnú?“ pýtali sa sestry, keď prišli z kostola.
„Samozrejme, že som videla, sedela som na bránke,“ odpovedala Anuška. Hneď prikázali sestry bránku zhodiť. Celý týždeň bola zase reč len o kniežati a o cudzej kňažnej. Anuška sa tešila na nedeľu a chvíľami si aj na krásneho kniežaťa spomenula. Skôr ako kedy inokedy sa tretiu nedeľu všetci vybrali do kostola. Len čo boli za bránou, Anuška všetko pripravila a bežala sa strojiť. V tom treťom oriešku boli šaty perlovej farby, zlatom draho nariasené, zlatom lemovaný závoj, rubínový skvost a zlatom vyšívané črievice. Tentoraz si nemohla vlasy dosť pekne a hladko upliesť a dlho to trvalo, kým si vrkoč upravila a drahými kameňmi ozdobila. Napokon sa zahalila skvostným závojom, namočila dlhý prst do kropenky, vraviac:
„Hmla za mnou, hmla predo mnou, pánboh sám nado mnou; anjelíčku, strážničku, dom za mňa opatruj!“ Potom pospiechala ako srnka k Pánovmu chrámu.
Už dávno hľadel knieža na dvere, či do nich čoskoro kňažná vkročí. „Tentoraz mi neujde; musím ju vidieť, musím vedieť, kto je.“ Mal to prefíkane zariadené. Dva vozy chvojiny stáli blízko kostola a čeľadníci mali prikázané, aby hneď, ako pani vojde do kostola, cestu chvojinou zatarasili. Myslel si knieža, že skôr, ako by chvojinu prelezla, dostihne ju.
Anuška vošla do kostola, poklonila sa na obe strany, kľakla a nábožne sa začala modliť. Modlila sa za všetkých, za dobrého otca aj zlú matku a za zlé sestry, potom aj za mladého kniežaťa, ktorý tak túžobne na ňu hľadel. Po modlitbe urobila kríž, jedným očkom pozrela na kniežaťa a pospiechala domov. Tu vidí pred kostolom kopu chvojiny. Ale čo si z toho Anuška robila, ona bola zvyknutá skákať cez chvojinu! Podhrnie si perlové šaty a ako by letela, ocitne sa na druhej strane. Lenže jedna črievica zostala v chvojine.
Knieža sa pretlačil z kostola, a keď zazrel zlatom vyšívanú maličkú črievičku, smutne ju zdvihol a schoval.
Tu sa k nemu prikráda stará žobráčka a šepká:
„Milostivý knieža, tá pani je dcéra z onoho domu, ja ju poznám.“ Pritom ukázala prstom na domček Anuškinho otca.
Kým sa knieža obzrel, žobráčka bola preč. „Tá stará ma asi má za blázna. Lenže môže byť, že sa tam tá pani schovala a že ju tam poznajú.“ To povedal a vybral sa k domčeku.
Zatiaľ skladala Anuška šaty do oriešku a jedna slza za druhou sa jej kotúľala po lícach. „Dobre tatíček vravieva, nech každý nosí, čo sa mu patrí! Ó, že som tie oriešky rozlúpla a nechala sa zviesť šperkami, čo z toho mám! Že ma už na svete nič tešiť nebude. Tá nešťastná žabka, čo mi to poradila! K tomu som ešte stratila črievicu. Čo asi s ňou ten pekný pán urobí? Ach bože, bože, zbytočne naň myslieť!“ S takým vzdychaním a nariekaním sa nebohé dievča vyzliekalo a šlo do kuchyne. Prišli sestry domov, ale ona sa ani nepýtala, ani neodpovedala.
Práve sa chystali k jedlu, keď tu zavíta na dvorček krásny voz so štyrmi koňmi a v ňom sám knieža pán. Otec vybehne von, ale tu už knieža vchádza do izby.
„Je pravda, že máte dcéru?“ pýtal sa, keď pozdravil.
„Máme, milostivý knieža!“ odpovedala žena a mrkla na muža, aby mlčal.
„Keď som dnes išiel z kostola, našiel som črievicu a umienil som si, že tá, ktorá tú črievicu obuje, bude mojou manželkou. Kde je Vaša dcéra?“
„Odpusťte, milostivý pane! Ona je veľmi hanblivá a sotva by pred Vami črievicu obliekla; dajte mi ju do ruky, ja pôjdem k nej do komôrky.“
Knieža jej ju dal a myslel, že už má vyhraté.
Prefíkaná matka vzala črievicu a vošla do komory, kde dcéry zvedavo čakali, kedy ich zavolá, „Dievčatá!“ povedala matka, „zoberte rozum do hrsti! Jedna z Vás bude kňažnou.“ Tu im všetko porozprávala a držala črievicu hore. Baruška ju schmatla, aby ju prvá obula; ale noha bola skoro o pol päty väčšia.
„Nič platné, ak chceš byť kňažnou, daj si odrezať kus päty!“ radila matka.
„Dám,“ odpovedala odhodlane Baruška. Matka jej kus päty odrezala a ona črievicu obula. Potom sa ustrojila a šla ku kniežaťu. Keď sa knieža presvedčil, že črievicu obula, nemohol nič povedať, hoci sa mu zdalo, že je trochu menšia a nie taká pekná, ako si cudziu pani predstavoval. S radosťou jej rodičia požehnali a knieža si sadol s nevestou a s matkou do svojho voza. Mal však malého psíka, ktorý s ním všade chodil. Keď prešli kus cesty, začal psík štekať: „Haf, haf, haf, náš pán si vezie bezpätú ženu!“
„Čo to hovoríš, psík?“ pýtal sa knieža a zavolal ho k sebe.
„Haf, haf, haf, náš pán si vezie bezpätú ženu!“ zaštekal psík druhýkrát.
Tu sa obrátil knieža k Baruške a prikázal, aby vyzula črievicu. Celá bledá urobila nevesta, ako knieža velil, a ukázala zaviazanú pätu.
„Ty podvodníčka, tak si ma chcela oklamať? Choď mi z očí. A Ty,“ obrátil sa k matke, „povedz, kde je tá pani, ktorej črievica patrí. Ona je vraj ukrytá v Tvojom dome.“
„Ach, odpusťte, milostivý knieža! Ja za to nemôžem, ona nechcela ísť, a poslala sestru; ak je táto hanblivá, tá druhá je ešte hanblivejšia. Ale keď prikazujete, musí byť podľa Vašej vôle.“
Vzala črievicu a šla k Dorotke, mysliac, že sa jej to snáď druhýkrát lepšie podarí. Dorotka však nemohla kvôli palcu do črievice.
„I, čo je o palec, odrežeme ho,“ povedala matka.
„Rada si to dám urobiť, len keď budem kňažnou,“ povedala Dorotka, dala si palec odrezať a matka ju viedla ku kniežaťu. Hoci sa zdala byť rovnakej veľkosti ako neznáma a tvárou krajšia než Baruška, predsa sa kniežaťu ešte nepáčila. Lenže pri tom všetkom ju vzal so sebou.
Tu zase začne nešťastný psík:
„Haf, haf, haf, náš pán si vezie bezprstú ženu!“
„Čo ten psík zase šteká?“ povedal pán a volal ho k sebe.
„Haf, haf, haf, náš pán si vezie bezprstú ženu,“ opakoval pes.
Tu sa opäť knieža na nevestu oboril a črievicu musela z nohy. I videl naozaj, že jej palec chýba.
„Vy falošnice, tak teda ma klamete? Teraz je miera naplnená a Vy trestu neujdete. Koho tu máte ukrytého?“
„Ó, milostivý knieža! Okrem niekoľkých služobných dievčat tu nie je nikto.“
„A kde sú, priveďte ich sem.“
Muž bežal, na celom tele sa trasúc, po čeľaď, rád by bol aj Anušku priviedol, ale bál sa ženy.
Keď knieža zazrel bucľaté, zavalité dievky, hneď krútil hlavou, že to nie je žiadna. „Inú ženskú už v dome nemáte?“ pýtal sa napokon, celý mrzutý, že ho žobráčka oklamala.
„Máme ešte jednu dcéru, milostivý knieža!“ ozval sa tatík bojazlivým hlasom, „ale ona je vždy taká zamazaná a taká hlúpa, že ani medzi ľudí nejde.“
„Kde je? Priveďte ju ku mne.“
„Možno sa niekam schovala, ja pre ňu dôjdem.“
Sestry zlosťou očerveneli ako pivonky a stará povedala sipľavým hlasom:
„Ten náš táta nemá ani kúsok rozumu a robí nám len hanbu ako tá zamazaná hus; ani sa k nej nechcem hlásiť ako matka.“
Anuška nebola ani v kuchyni, ani na dvore, sedela na povale na truhlici a plakala, až jej srdce usedalo. Prečo, to sama nevedela! ..... Keď knieža prišiel a Barušku do voza sadal, bodlo ju to pri srdci, a nemohúc dolu vydržať, ušla na povalu a plakala. Rada by bola zo sveta ušla, keby bola vedela kade. Tu počuje niekoho prichádzať. Bol to tatíček. „Anuško, máš ísť dolu, knieža Ťa chce tiež vidieť.“
„Knieža, hovoríte, že ma chce vidieť? Veď neodišiel s Baruškou?“
„Ba samozrejme že nie; kto vie, kto mu to napískal, že je v našom dome tá pani, ktorú v kostole videl. Mama bola taký blázon a vydávala dievčatá jednu po druhej za ňu, ale on to poznal; teraz sa hnevá a chce vidieť všetky ženské. Poď len a nehanbi sa.“
„No, tak počkajte dolu, tatíčku, ja sa trochu ustrojím.“
Tatík odišiel a Anuška sa začala strojiť do šiat perlových, zlatom vyšívaných. Srdce jej bilo, strach a nádej sa zrkadlili na jej anjelskej tvári. „Čo mi povie? Či ma nepotrestá, že som sa ja chudobná slúžka do takých šiat ustrojila a jeho oklamala?“ S takým premýšľaním kráčala dolu.
„Pre všetkých svätých!“ vykríkol tatík, keď ju zazrel. „Kde si vzala tie šaty, Anuško?“
„Len poďte, ja Vám to poviem.“ Zakryla sa závojom a šla s otcom na dvor, kde knieža ako na tŕní čakal.
„Kde sa tu vzala tá krásna pani?“ pýtali sa sestry a ako vo videní hľadeli jedna na druhú. Ale knieža bol jedným skokom pri Anuške.
„Prečo skrývaš, panna, svoju spanilú tvár a utekáš predo mnou? Nechcem Ti ublížiť, lebo túžim po Tvojom pohľade ako vo tme blúdiaci pútnik po žiare slnečnej.“
„Ach, milostivý knieža, nehovorte tak ku mne; Vy sa mýlite. To je môj otec a ja som len chudobné dievča.“ Pritom odhalila Anuška závoj a z tej nevinnej ľúbeznej tváre zažiarilo kniežaťu tmavohnedé oko, ktorého blesk mu dušou prebehol ako šíp.
„Neverím tomu, čo hovoríš, chudobné dievča nemôže nosiť taký drahý odev.“
„Že je naša dcéra, to je božia pravda,“ skočila kniežaťu do reči matka, lebo v nej všetko vrelo zlosťou, že sa jej nenávidená dcéra azda má stať kňažnou. „Ale kde tie šaty vzala, to neviem. Teraz hovor, ty nezdarné stvorenie, kto Ti dal tie šaty?“
„Odpusťte, pane! Otec môj mi priniesol z jarmoku tri oriešky a v tých boli tie šaty. Ja som ich vzala do kostola, mysliac, že ma nik nepozná. Nemyslela som, že z toho vznikne také pohoršenie.“
„Neboj sa, drahá, neboj, nič sa Ti nestane. Tu máš moju ruku, ak sa Ti páčim, poď so mnou!“
Anuška zostala pri tých slovách, akoby ju bol pokryl šarlátom, a slzy skropili ťažké rúcho; ale keď jej knieža ruku podal, vložila do nej rada svoju.
Sestry vidiac, že sa opovrhnutá Anuška stala kňažnou, začali plakať a vrhli sa jej okolo krku, akoby ju bohvie ako nerady strácali, no zatiaľ plakali samou zlosťou. Len otec jej s radosťou požehnal a z úprimného srdca jej šťastie prial. Keď sadala Anuška do voza, pribehol psík, začal sa lísať a štekať:
„Haf, haf, haf, náš pán nám vezie krásnu pani domov!“
„To zviera bolo múdrejšie ako ja,“ povedal knieža a lichotil šikovnému psíkovi. Nato si sadol k svojej krásnej Anuške, kočiš práskol do koní a oni uháňali jedným cvalom domov.
Keď zmizla Anuška domácim z očí, obrátil sa hnev sestier a matky na úbohého otca a ako zhubný príval sa valil prúd jedovatých slov z ich úst.
„To je pekné,“ oborila sa stará a podoprela boky, „na mňa si huboval, že tým dvom pochlebujem, a čo si ty lepšie? Také drahé šaty kúpi tej špinavej nemotornej zamazanici, ktorá nám len hanbu plodila, a zabudne na tie, na ktoré každý hľadí, o ktorých každý hovorí. To si otec?“
„Len sa upokoj, keď nevieš, ako sa to stalo,“ chlácholil muž. „Čo som ja vedel, že sú v orieškoch šaty? Boh jej to nadelil za jej cnosť a za jej dobrotu. Vy ste ju dosť natrápili a ona všetko trpezlivo znášala. Teraz je šťastná!“
„Ó, len sa jej zastávaj, však sa toho čoskoro dočkáš, že ju knieža privedie späť. To by bola šikovná kňažná. Teraz však musíš Baruške a Dorotke zaobstarať práve také šaty, keď vieš o kre, kde také drahé oriešky rastú.“
„Ale bože, čo to odo mňa žiadate? Veď som Vám povedal, že ..... “
„Nevyhováraj sa,“ prerušila mu reč stará, „my nie sme také hlúpe, aby si nám mohol ukazovať straky na vŕbe. Ak nám šaty neprinesieš, tak si choď k svojej miláčke a k nám sa viac nehlás.“
Aby to štekanie dlhšie počúvať nemusel, šiel úbohý tatík radšej z domu a umienil si, že im orechy prinesie, nech sú akékoľvek. Šiel teda opäť k tomu kru, o ktorý predtým zavadil, a odtrhol tri orechy. Pritom si však hneď umienil, že odíde k Anuške, len čo dcéram orechy odovzdá. Keď videli otca prichádzať, bežali mu naproti, lebo si mysleli, že im istotne šaty nesie. Rýchlo mu oriešky z ruky vytrhli a každá jeden rozlúpla. Ale hľa! Z každého oriešku vyskočil na tri lakte dlhý had, obtočil sa každej okolo krku a zaškrtil ich. Zmodrelé padli na zem, tá sa pod nimi zosunula, a nezostala po nich ani pamiatka. Nikto za nimi slzy neronil! Knieža miloval Anušku viac a viac a do smrti neľutoval, že si ju za manželku vyvolil.