Ako k šťastiu cez šesť sluhov prišiel

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna stará kráľovná, ktorá bola čarodejnica, a jej dcéra bola najkrajšie dievča pod slnkom. Starena však nemyslela na nič iné, než ako ľudí hubiť a ničiť, a tak keď sa prišiel o jej krásnu dcéru niekto uchádzať, povedala, že jej dcéra chce len toho, kto uložené úlohy splní, komu sa však dariť nebude, ten prepadne hrdlom. Mnohí boli krásou dievčiny omámení a svoje šťastie skúšali, ale keď starenine úlohy nesplnili, museli pokľaknúť a kat im bez milosti sťal hlavu.
Jeden kráľovský syn sa o kráse princeznej dopočul a chcel si vyskúšať svoje šťastie, a tak svojho otca požiadal o súhlas na odchod. Ale kráľ ho na istú smrť nepustil, a tak princ ľahol a na smrť ochorel a nikto ho vyliečiť nemohol. Tak uplynulo sedem rokov, a keď kráľ videl, že niet nijakej nádeje na princovo uzdravenie, povolil a s bolesťou v srdci vypravil na cestu svojho jediného syna, ktorý sa, len čo sa dozvedel, že môže za princeznou, zázračne uzdravil.
Išiel princ cez veľkú planinu, keď tu videl veľkú kopu sena, a keď prišiel bližšie, spoznal, že to nie je kopa sena, ale brucho veľkého človeka, ktorý tu len tak ležal roztiahnutý, a jeho brucho vyzeralo ako malá hora. Tlstoň, keď videl jazdca, vstal a povedal, nech ho vezme do služby. Princ mu však odvetil, čo by si s takým nemotorom počal, tlstoň však povedal, že sa môže niekedy zísť, že keď sa dobre naje, môže byť aj 3000-krát väčší. Tak ho princ vzal so sebou.
Prešli kúsok cesty a tu uvideli muža, ako leží na zemi a ucho má na trávniku. Tu sa ho princ zvedavo opýtal, čo tak pozorne počúva, a on mu odvetil, že počúva, čo sa všade vo svete deje, že jeho sluchu a rastu trávy nič neujde. A tu mu princ povedal, či by si nepočúval, čo sa na zámku krásnej princeznej deje. A onen čudný mužík sa započúval a hovorí, že počuje svišťanie meča a pád hlavy ďalšieho nápadníka. Princ vzal do svojich služieb aj Bystrosluchého.
Ťahali ďalej teda v troch, keď tu zrazu prišli na miesto, kde na zemi ležali veľké nohy, a keď išli ďalej, videli telo až napokon došli k hlave. Dlhán princovi povedal, že keď on svoje údy dobre natiahne, je ešte 3000-krát dlhší a je omnoho vyšší než najvyššia hora na svete. Mal teda princ už tretieho sluhu.
Po chvíli uvideli jedného, ako pri ceste sedí a oči má zaviazané. Princ sa ho so súcitom opýtal, či je chorý alebo slepý, ale muž mu povedal, že keď on šatku z očí stiahne a na niečo sa prenikavo zadíva, to sa rozskočí na tisíc kúskov. Aj Ostrozraký sa mohol princovi zísť, a tak ho vzal so sebou.
Idúc ďalej našli jedného, ako sedel na slnku a celý sa triasol, zuby mu drkotali, a princ sa veľmi čudoval, lebo slnko hrialo, div nie. Tu mu ten čudný mužík povedal, že čím je teplejšie, tým je mu väčšia zima, a čím je chladnejšie, tým je mu väčšie teplo. Zmrznutý sa princovi tiež páčil, pomyslel si, že sa to môže zísť, a chlapíka do služby najal.
Blížiac sa k mestu, kde princezná žila, tu uvideli jedného, ako si dlhý krk cez vysokú horu naťahuje a kamsi nakúka. A princ sa ho opýtal, čo tam tak zaujímavé vidí, a on mu odvetil, že jeho zraku nič, čo sa kde deje, neujde, že celý svet očami prehliadne. A tak mal princ šiestich sluhov.
Stará kráľovná sa veľmi zaradovala, keď videla, aký to mládenec upadol do jej pasce, a tak mu povedala, že tri úlohy splniť musí, a ak splní každú jednu, vtedy jej dcéru za ženu dostane. Prvá úloha bola tá, že na dne Červeného mora ležal kráľovnin prsteň a on jej ho mal priniesť.
Tu sa rozhliadol ten Ostrozraký a prsteň na dne morskom na ostrom kameni ležať videl. Tlstoň si ľahol na morský breh a všetku vodu vypil a potom sa Dlhán natiahol a prsteň princovi podal.
Čudovala sa starena, keď svoj prsteň uvidela, ale hneď ďalšiu úlohu princovi uložila. Na lúke že sa pasie tristo tučných volov, tie má s kopytami a so srsťou zjesť, ani jeden roh nesmie zostať, a k tomu musí vypiť tristo súdov vína, ani kvapka nesmie zostať. Princ požiadal, či si môže svojich priateľov na tú hostinu pozvať, že samotnému človeku to tak nechutí. Tu sa kráľovná zle zachichotala a povedala mu, že iba jedného jediného spoločníka si vziať môže.
Princ zašiel za Tlstoňom a povedal mu, že dnes sa konečne ako jeho hosť dosýta naje. Tlstoň, keď potom bol všetko do posledného chlpčeka zjedol a všetko do poslednej kvapky vypil, povedal, že to bolo tak sotva raňajky a že by si ešte niečo dal. A princ išiel za starenou, že hostina skončila a úloha je splnená, čomu sa ona veľmi čudovala, avšak tak mu povedala, že ešte jedna úloha naňho čaká, že dnes do jeho komnaty svoju dcéru privedie a ona si vedľa neho sadne a on ju držať silou, čo má, musí a strážiť starostlivo má, aby sa mu nestratila, že ona s úderom hodiny dvanástej príde a ak dcéra v komnate nebude, on o hlavu bez milosti príde.
Tak táto úloha sa zdala princovi naozaj ľahká, veď či by ustrážiť jedno dievča nedokázal? Kráľovná podvečer princeznú priviedla, tu sa Dlhán natiahol na zem a celú miestnosť svojím telom obkolesil, Tlstoň sa postavil pred dvere a ani myš by tade neprešmykla, a princ sa posadil vedľa dievčaťa, ona ani slovíčko po celý čas nepovedala a mesačný svit dopadal na jej tvár, a princovi sa nad tou krásou tajil dych a spať sa mu nechcelo ani trošičku. Tak sedeli do jedenástej hodiny a potom na nich potmehúdska kráľovná silné kúzlo poslala, všetkých uspala a princeznú v tej chvíli preč uniesla.
Spali všetci tvrdo až do štvrť na dvanásť, keď tu kúzlo silu stratilo a princ sa prebudil a začal nariekať, že dievča zmizlo. Ten Bystrosluchý však povedal, že všetko stratené nie je a že utíchnuť majú, že on ju nájde, a potom povedal, že princezná je odtiaľto tristo hodín cesty vo skale uzavretá a tam že ju počuje nariekať nad jej krutým osudom, že Dlhán tam ľahko dobehne. Tak si Dlhán na plecia nasadil toho, čo zrak s ničivou silou mal, a za princeznou uháňal, a za pár okamihov stáli pred tou skalou a Ostrozraký si odviazal šatku z očí a na skalu sa prísne pozrel a ona azda zo studu na tisíc kúskov sa rozletela a princezná bola vyslobodená.
A keď dvanásta hodina odbila, našla ich stará kráľovná všetkých sedieť v komnate v dobrej nálade veselo sa zhovárať. To je niekto, kto vie viac než ja, tak si bola pomyslela, a viac robiť nemohla, než sa mu dcéru svoju zasľúbiť. Avšak keď bola s ňou osamote, povedala jej, že je hanba pre princeznú, keď vôľu ľudu poslúchnuť musí a nemôže si ženícha sama podľa svojej vôle vybrať, že sama podmienky stanovila, za ktorých si princezná muža vybrať musí, bola už asi zabudla. Táto zlá reč však stačila, aby dievčaťu v srdci túžbu po pomste zažala, a tak princezná prikázala tristo korcov dreva priviezť a princovi povedala, že ona sa jeho ženou stane, až on či niekto z jeho priateľov na tú hranicu vstúpi, tak myslela, že nikto nebude chcieť svoj život obetovať kvôli princovi a že on sám na hranicu bude musieť vstúpiť a zahynie a ona bude voľná a podľa srdca si potom muža vyberie.
Sluhovia povedali princovi, že oni každý už niečo pre neho urobili, že teraz je na rade ten Zmrznutý, nech ukáže, čo vie. A on s radosťou na hranicu vystúpil a tri dni, čo horela, sa neukázal, až tretí deň, keď dohorela, celý trasúci sa vyliezol von a tak povedal, že taký mráz ešte v živote nezažil, že o chvíľu dlhšie a on by už celkom zmrzol.
No teraz sa naozaj nič robiť nedalo, princezná si neznámeho chlapca za manžela vziať musela. Keď sa vybrali na cestu do kostola, kráľovná svoje vojsko privolala a prenasledovať ich a všetkých pobiť prikázala, avšak princeznú priviezť späť mali. Ale jej slová Bystrosluchý princovi zopakoval a Tlstoň si vedel hneď rady. Vyklonil sa z koča a dvakrát pľul až vypľul celé more, ktoré predtým bol vypil, a vojsko sa topiť začalo. Kráľovná sa veľmi nahnevala a svojich ťažkoodencov na nich poslala, avšak Bystrosluchý začul rachot a rinčanie ich zbroje a ten Ostrozraký stiahol svoju šatku, keď bližšie boli prišli, a ostro sa na nich zadíval, až s veľkým rinčaním od seba odskakovať začali a panciere vzduchom lietali a meče sa po zemi váľali.
Tak v pokoji ku kostolu došli a tam im kňaz bol požehnal. Po obrade tých šesť sluhov sa princovi poklonilo a tak povedalo, že jeho želanie je splnené a ich už potreba nebude, že oni ďalej potiahnu svetom. A navzájom sa srdečne rozlúčili a princ s princeznou sa vydali na svoj zámok.
Asi pol hodiny cesty od zámku bola dedina, kde pastier svíň pásol svoje stádo. Tu sa princ zastavil a svojej žene povedal, že on nie je princ, ale len obyčajný pastier svíň, a ten, čo tamto pasie, je jeho otec, že mu musia oni dvaja pomáhať. Potom došli do tamojšieho hostinca a tam sa princ s hostinským tak dohovoril, že v noci spiacej princeznej jej krásne šaty vzali, a keď sa ona ráno bola prebudila a na seba čo vziať nemala, tu jej hostinská neochotne na seba pár starých záplatovaných handier požičala.
A princezná odvtedy musela pásť svine a sebe hovorila, že to má za zlú vôľu a za svoju pýchu, že po práve sa jej stalo. Tak uplynulo celých dlhých osem dní a ona už dlhšie vydržať nemohla, lebo nohy mala celé boľavé, keď tu prišli nejakí ľudia a na jej manžela sa pýtali a ona im bola povedala, že so stuhami a šnúrkami za obchodom šiel.
Oni jej však povedali, nech s nimi ide, že oni ju k nemu zavedú. A viedli ju do zámku, a keď do veľkej siene prišli, tu videla s prekvapením tam svojho manžela v kráľovskom rúchu stáť. A on ju radostne vzal za ruky a pobozkal a takto jej povedal, že on bol pre ňu skúšaný, a ona mala byť pre neho skúšaná tiež.
Teraz konečne svadbu sláviť mali prenádhernú a potom spolu žili spokojne až do konca svojich dní.