Rok s deťmi a prírodou - O bielom mačiatku

Pre najmenších

Bolo raz jedno biele mačiatko a to mačiatko si hľadalo domček. Chcelo však bývať len v takom dome, kde sú dobré deti. Veď viete, zvieratká spoznajú, kde sa im bude dobre dariť.

A tak sa mačiatko vybralo do sveta. Prišlo k prvému domu, prikrčilo sa pri plote, aby ho nikto nevidel, a pozeralo sa do záhrady. Uvidelo tam deti, ako sa hrajú v piesku. Helenka robila z piesku tortu a Adam hrabal tunel. Hrali sa veľmi pekne, ale čo to? Adam pekne poprosil Helenku, aby mu na chvíľu požičala lopatku. A Helenka? Hoci lopatku práve nepotrebovala, schovala ju za chrbát: „Nepožičiam!“ A ako škaredo to povedala! Adam jej chcel lopatku zobrať a začalo sa naťahovanie. Mačiatko nečakalo a rýchlo utekalo preč - nechcelo bývať tam, kde si deti nevedia požičiavať hračky.

Deti mačiatko uvideli, prestali sa naťahovať o lopatku a volali:

„Čiči, čiči.“ Mačiatko sa im veľmi páčilo, chceli si ho pohladkať. Ale mačiatko sa bálo, že by sa oň Adam s Helenkou tiež začali naťahovať, a rýchlo bežalo preč.

Mačiatko utekalo a utekalo, až pribehlo k druhému domu. Vyskočilo na okno a pozeralo sa, čo robia deti, ktoré tam bývajú. Deti si v izbičke stavali z kociek. Jeník postavil vysoký komín, krásne sa mu podaril. Anežka stavala bábike izbičku. Aj jej práca pekne išla, už len potrebovala dlhú kocku na bábikinu postieľku. Načiahla sa po tú kocku... a predstavte si, čo sa stalo: Anežka zavadila rukávikom o Jeníkov komín a ten sa s rachotom zrútil. Jeník sa do Anežky pustil:

„Ty jedna Anežka!“ A dokonca ju udrel. Anežka mu to vrátila.

Mačiatko nečakalo a utekalo, čo mu nôžky stačili. Veď nebude bývať tam, kde sú deti na seba zlé.

Mačiatko chodilo a chodilo, hľadalo a hľadalo, až prišlo k nám. Práve sme boli všetci na dvore. Filip s Tomášom vozili na vozíku drevo, čo otecko narezal, a Jakub mi pomáhal zametať. Mačiatko sa nestačilo čudovať, aké sme mali pracovité deti, len ešte nevedelo, či sú aj dobré. Dávalo dobrý pozor, ako spolu chlapci rozprávajú, či si pomáhajú a ako počúvajú rodičov. A z toho, čo videlo, malo veľkú radosť:

„Mňau, konečne som našlo dobré deti. Mňau, tu sa mi bude páčiť, mňau, mňau.“

Pozerali sme sa, kto to mňaučí, a uvideli sme krásne mačiatko, celé biele. Sedelo pri plote. Chlapcom sa veľmi páčilo a volali na neho:

„Čiči, čiči.“

Mačiatko sa nebálo a prišlo k nim. Veď už vedelo, že sú dobrí, to zvieratká dobre spoznajú.

„Mamička, oteško, to je krásne mačiatko, mohlo by u nás zostať?“ prosili chlapci.

Radi sme mačiatko privítali, aspoň nás nebudú trápiť myši. Filip bežal po misku mlieka, mačiatko má určite hlad. Tomáš sa obzeral, kde mačiatku pripraví pelech. Jakub mačiatko hladkal a napadlo ho:

„Ako mu budeme hovoriť? Napríklad Bělásek.“

A tak u nás býva Bělásek. Je veľmi milý a je s ním zábava. Keď sú Filip s Tomášom v škole, Jakub je niekedy smutný, že sa nemá s kým hrať, ale stačí, aby vzal kúsok špagátu a ťahal ho pred Běláskom. Mačiatko začne špagát chytať a naháňať, Jakub sa smeje a má radosť.

A ako krásne vie Bělásek priasť, keď ho pohladkáte. Sme veľmi radi, že k nám prišiel. Len musíme dávať dobrý pozor, aby naši chlapci nezačali zlobiť, to by sa Běláskovi u nás prestalo páčiť.

Aj vy by ste, chlapci a dievčatká, chceli, aby k vám prišlo také krásne milé mačiatko? Tak len buďte dobrí, možno si nejaké mačiatko práve hľadá domček.