Broučci - Podzim

Bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak broučci, že už nikam nepoletia. Len musel ocko kmotríčkovi sľúbiť, že sa k nim príde s mamičkou a s Broučkom ešte raz pozrieť, a to hneď zajtra, skôr než udrie zima. A tak na druhý deň po raňajkách, že pôjdu ku kmotričke. A išli. Veď už na nich čakali! Dávali si pusinky a Brouček bozkával ruku. Ale bol tam ešte niekto. Kmotrička vzala Broučka za ruku.
„Poď, Broučku, pobozkaj aj tuto Janinke ruku!“
A Brouček pobozkal, hneď sa však schoval za mamičku.
Sadli si okolo pece a začali sa rozprávať. Ale kmotrička šla do siene ku skrini, a Brouček za ňou.
„Kmotrička, čo to máte?“
„Ach, Broučku, piekli sme koláče s tvarohom a s makom.“
A už ich niesla kmotrička plný tanier a každý si jeden vzal. A Brouček, že skúsi aj ešte jeden tvarohový. A vzal si aj jeden tvarohový, a sedeli okolo pece a rozprávali sa. Ale Broučkovi sa to akosi nepríjemne sedelo.
„Poď sem, Beruška, ja ti niečo poviem!“
A Beruška šla a Brouček jej šepkal nahlas do ucha:
„Počúvaj, kto je to tá Janinka?“
„No veď to je Janinka!“
„Čia je?“
„Ona nie je ničia, ona je sama svoja.“
„A či nemá žiadneho chrobáčika a ocka?“
„Nie, ona je sama.“
„A kdeže býva?“
„Pane, tam pri lese pri vrese. Takú má krásnu chalúpku v machu.“
„A keď sa na mňa stále tak veľmi pozerá!“
„Ale choď, hlúpy! Veď ona je dobrá. Vieš, ten med ..... ten sme dostali od nej.“
„Ale keď ona ..... “
Tu však zavolala kmotrička Berušku. Šli do siene a Brouček hneď za nimi.
„Kmotrička, vy ešte niečo máte?“
„Mám, panečku! Veď ste tu tento rok už naposledy. Až zas v lete.“
„Čo máte?“
„Počkaj, to sa budeš čudovať! Poď, pomôžeš nám!“ a Brouček, že pomôže.
A tak šli, ale nie do skrine. Tam vzadu na dvore mali ešte komoru a v tej komore ..... ó, tam mala stáť kmotrička celé zrnko vína, tak ako sa zo strapca odtrhlo, také krásne modré, až do červena. A teraz sa ho kmotrička s Beruškou chopili a niesli ho celé, tak ako bolo, do izby a Brouček im pomáhal.
„Postavte ho tuto na stôl, to bude najlepšie!“ radil kmotríček.

Kohútik už mal pripravený, vzal ešte kladivko, vyrazil stopku, nasadil kohútik a kmotrička už držala krištáľový pohárik, aby do neho kmotríček načapoval. A kmotríček do neho načapoval, až sa to červenalo a priam vyskakovalo.
A teraz si pripila najprv mamička, potom Janinka, potom kmotrička, po nej ocko, potom kmotríček a Broučkovi a Beruške tiež dali, ale len si lízli. A všetci si to nesmierne chválili, také to bolo sladké! Len sa im to zdalo byť priveľmi silné. A tak kmotrička vraví:
„Beruška, rýchlo skoč na lúku s krčahom po rosu!“ A Beruška rýchlo skočila na lúku s krčahom po rosu.
Kmotríček pritiahol stôl bližšie k peci, načapoval do pohárika vína len polovicu, dolial rosou a podával dokola. A tak si sedeli a rozprávali .....
Ako raz bolo s kmotríčkom zle. Bolo to skoro potom, ako sa s kmotričkou vzali. Vyletel hneď po západe slnka, celú noc pekne svietil, a keď už k ránu letel zas domov, tu sa zrazu objavila obrovská žlna a už už ho chcela zaživa zhltnúť. Kmotríček sa náramne zľakol, ale rýchlo sa spamätal, a frrr na buk! Ale žlna hrrr za ním! A tak kmotríček rýchlo do škáry, ale žlna zobákom hneď za ním, a že bola diera malá, už ju zobákom tesala. Kmotríček sa od strachu celý triasol a vlasy mu vstávali.
„Čo by si kmotrička doma počala, keby takto!“ a zaliezal do škáry ďalej a ďalej. Ale žlna tiež zobákom ďalej a ďalej, až už ďalej nemohla a kmotríčka nechala. A kmotríček chvíľu ešte čakal a potom pomaličky vyliezal. Ale opatrne a dobre sa obzeral, či tam žlna niekde nesedí. Ale nesedela, a tak letel kmotríček rýchlo domov.
Slnko už bolo vysoko na oblohe a kmotrička bola celá poľakaná. Volala a plakala, lietala a behala, pozerala a pýtala sa, ale nikde nič, o kmotríčkovi nikto nevedel. Až zabehla k Janinkinmu ockovi. A on tiež nič nevedel, ale len aby vraj kmotrička neplakala, kmotríček že býval poslušný a poslušné chrobáčiky že má Pán Boh na starosti, takže sa im nemôže nič stať. A aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre, že to Pán Boh tak chcel a že sa chrobáčikom nepatrí veľa plakať a nariekať. Aby len išla kmotrička domov a pekne čakala. A kmotrička šla domov, a keď ide, tu jej prichádza kmotríček oproti. To mala radosť!
A tak sa rozprávali a Broučkovi sa to páčilo. Len že sa Janinka tak veľmi na neho pozerala! Akosi sa jej akoby bál. A tu sa ona k nemu obráti:
„No, Broučku, kedyže ty poletíš?“ A že mu to tak pekne povedala a pekne sa naňho usmievala, už sa tak veľmi nebál.
„Ó, čoskoro!“
„Už budeš pomaly dosť veľký. Len či vieš dosť poslúchať! Uvidíme. Ale ty ma snáď pozveš, keď prvýkrát poletíš, aby sme ťa vyprevadili?“ A Brouček, že pozve, mamička k tomu s radosťou dodala, že to už snáď bude na budúceho svätého Jána.
A pri tom to zostalo. Už vstávali a chystali sa na odchod.
„Ach, zas tá zima!“ nariekala mamička.
„Ak dá Pán Boh, bude zas leto a zas sa uvidíme,“ tešila ju kmotrička.
A začalo sa lúčenie. Pekne sa bozkávali a Pánu Bohu sa porúčali. Už bolo skoro chladno, a tak sa ponáhľali, Janinka tam k lesu do vresu, Brouček s ockom a s mamičkou tam do stráne pod borievku. Už boli uprostred lúky, keď sa Brouček ešte obzrel. Janinka už bola preč; kmotríček, kmotrička a Beruška stáli pred chalúpkou pod dubom a pozerali sa za nimi.
„S Pánom Bohom, kmotrička, až zas v lete!“ vykríkol Brouček. A už ich nebolo vidieť.
Už cestou vravel ocko:
„Nie, niet čo odkladať. Mohla by zrazu udrieť zima a bolo by s nami zle. Musíme sa dať hneď do práce.“ A hneď sa dali do práce. Najprv, aby mala mamička na zimu všetko pripravené. A tak jej priniesli z komory všetko do kuchynky, hrach a krúpy aj jahly a krupicu a múku, aj trošku šošovice, a potom ešte iskričku masla. Potom sa hneď pustili do dreva. Mali ho tam na dvorčeku pekne uložené na výslní. A tak ho nanosili do kuchynky, čo sa tam zmestilo, a k tomu ešte plnú sieň, až po samé dvere. Potom vyliezol ocko po rebríku vikierom na povalu. Tam bolo plno suchučkého drobného machu. Tým strop pekne prikryl, aby im nebolo zhora zima, ostatok potom zhodil dolu, a dvierka od vikiera radšej pribil. Vlani im ich vietor vyrazil, a div že celú strechu nerozobral. Ešte šťastie, že nebola taká zlá zima. A teraz chodili okolo chalúpky, a kde bola nejaká škárka, dobre ju zapchali, takže nemohlo nikde ani prefúknuť. Potom zavreli dvere na petlicu, zastrčili špajdľu a celé dvere zarovnali drevom, aby im v sieni neprekážalo. Naposledy po všetkom vypchali machom okná, ako v kuchynke, tak v izbe, a dobre ich doštičkou zabednili. Svetla mali dosť a dosť. A teraz nech si aj mrzne! Však to už vonku burácalo! A tak sa len ešte pomodlili:
Podvečer Tvoja čeľadka,
ako ku kvočke kuriatka,
k ochrane Tvojej hľadíme,
láskavý Hospodine.
Pac a pusu, „Pán Boh s nami a zlý preč!“ a ľahli a spali a spali a spali.