KRÁĽ ČASU

Žili raz v malej dedine dvaja rodní bratia. Starší z nich bol veľký boháč, ale pritom zlý a bezbožný. Mladšiemu nebolo na statočnosť páru v celej dedine, ale bol pritom taký chudobný, že nemal mnohokrát ani on, ani rodina čo do úst dať. Raz, keď už nemohol hladom vydržať, išiel k svojmu bohatému bratovi prosiť ho o kúsok chleba — ale zle pochodil. „Ty taký a taký,“ oboril sa naň brat, — „ešte aby som takého ošarpanca choval.“ — A ukázal na dvere a vystrčil ho von. Keď ho tak nemilosrdne odbavil, išiel úbožiak a nevedel, kam sa obrátiť. Lačný bol, sotva nohy vliekol, nemajúc ani dostatočný odev, od zimy sa trasel. Bojac sa ísť domov, išiel do hory (lesa). Našiel tam pod hruškou napadané planky, a hoci boli také kyslé, že mu z nich zuby tŕpli, bol rád, že ich našiel. Lenže ten pokrm mu nezohrial žalúdok, zima ním triasla a ostrý vietor dul po hore. „Ach, kdeže sa ja teraz podejem, hriešny človek,“ nariekal si, „doma niet chleba ani ohňa, a brat ma vyhnal.“ — A tu mu napadlo, že počúval, ako na Sklenenom vrchu naveky oheň horí. — „Pôjdem tam,“ pomyslel si úbožiak; „azda sa mi dá zohriať, keď už nič iného človek nemá.“ — Išiel teda. Z diaľky videl už na Sklenenom vrchu veľkú vatru horieť a okolo vatry dvanásť mužov. — Keď tých mužov zbadal, strnul, nevediac, čo o nich má súdiť. „Čo sa máš báť?“ pomyslel si potom; „aj tam pánboh s tebou.“ — Stúpal priamo k ohňu. Keď prišiel k ohňu, poklonil sa, a pozdraviac ich, prosil: „Dobrí ľudia, zmilujte sa nado mnou; som človek chudobný, nik sa o mňa neobzrie, ani ohňa nemám. Dovoľte sa mi pri tom vašom ohni zohriať.“ — Všetci sa po ňom obzreli a jeden z nich povedal vážnym hlasom: „Synok, sadni medzi nás a zohrej sa o niektorého z nás.“ — Sadol si medzi nich, ohrieval sa o nich; ale keďže všetci mlčali, bál sa i on prehovoriť. Pozoroval však, že si postupne menia miesta; tak obišli oheň dookola, a keď sa zasa každý ocitol na mieste, kde sedel, keď úbožiak k ohňu prišiel, vtedy sa zdvihol spomedzi vatry starec so šedivou bradou a plešatou hlavou a takto k chudobnému prehovoril: „Človeče, netrať tu takto život, ale choď domov, usiluj sa a statočne spravuj. Naber si z tohto uhlia, veď ho beztak všetko strovíme.“ Po týchto slovách starec zmizol. Tých dvanásť povstalo, nasypali chudobnému do vreca uhlie, zdvihli mu ho na plece a kázali mu, aby sa ponáhľal domov — Pekne sa im poďakoval, ale vŕtalo mu v hlave, či to uhlie vrece nepopáli a ako on ho domov donesie; lenže necítil pálenie, a také ľahké sa mu to bremeno zdalo, akoby niesol páperie. Tešil sa, že budú mať v chyži aspoň teplo, keď nič iného. Len čo prišiel domov, vysypal vrece na krb, ale div divúci! Z každého uhlíčka, z každej iskričky sa stal zlatý peniaz! — A nevedel chudobný, čo má od radosti robiť, ani svojim očiam neveril, že tá kopa peňazí patrí jemu. A ďakoval v duchu oným dobrým ľuďom, ktorí ho zbavili všetkej biedy. Už teda mal peňazí dosť, až veľa — že si s nimi ani rady nevedel — a chcel si ich predsa premerať, aby vedel, koľko ich má; poslal ženu, aby mu išla k bratovi mericu požičať. A rozosmial sa brat, hovoriac: „Čože len ten otrhanec bude v nej merať?“ — Žena povedala, že im sused bol dlžný trochu žita, ktoré im vrátil, že si ho chcú premerať. Brat tomu neveril, a aby sa presvedčil, čo budú merať, namazal mericu na dne smolou, až potom ju bratovi požičal. Mladší brat premeral peniaze a bolo ich veľa. Keď bol hotový, išiel sám bratovi mericu odniesť, nevšimnúc si ani, že na smole sa jeden peniaz prilepil. Ako to starší brat videl, hneď si myslel, že je brat zbojník. Ihneď sa do neho s veľkým krikom pustil, nadával mu a hrozil, že ak mu nepovie, odkiaľ má toľko zlatých peňazí, obžaluje ho zo zbojníctva. — Čo si mal úbožiak počať; nechcel sa predsa s bratom pohnevať, tak mu všetko radšej vyrozprával, ako a čo sa mu na Sklenenom vrchu stalo. — Starší brat mal bohatstva dosť, ale predsa mladšiemu to šťastie závidel; keď si mladší kúpil krásny statok, zriadil si živnosť, ktorú s rodinou statočne a svorne spravoval, takže si ho všetci ľudia vážili, vtedy staršiemu závisť ani spať nedala. — A umienil si ísť tiež na Sklenený vrch. „Čo sa bratovi podarilo, môže sa podariť i mne,“ myslel si. — Išiel teda. Prišiel tiež na Sklenený vrch, kde tá vatra horí, a hneď sa začal k tým dvanástim, čo dookola sedeli, prihovárať: „Dobrí ľudia, dajte sa mi, chudobnému, pekne vás prosím, pri tom vašom ohni zohriať, lebo ma celkom zdrvilo, takže nevládzem“ — Tu mu odpovie jeden z dvanástich: „Synok, ty si sa v šťastnú hodinu narodil, máš bohatstva dosť, ale si skúpy, zlý človek. Pred nami klamať nesmieš, a že si klamal, za to ťa trest náš nemine.“ Ohromený strachom zostal boháč stáť medzi dvanástimi; bál sa len jediné slovo prehovoriť. — Tých dvanásť začalo zase meniť miesta, jeden vstal, sadol si na miesto druhého, ten na miesto tretieho, a tak to šlo, až sa vyporiadali všetci a každý zase na svojom sedel. Tu sa zdvihne opäť uprostred ohňa onen starec so šedivou bradou a k boháčovi sa obracajúc hovorí mu: „Zle sa vodí ľuďom zlým. Tvoj brat je človek dobrý, preto som ho požehnal, ty si človek zlý, preto môjmu trestu neujdeš!“ — Po týchto slovách sa tých dvanásť zdvihlo, jeden boháča chytil, udrel a podal druhému, ten urobil tiež tak, podal tretiemu, a tak to v kole šlo, až ten posledný podal ho starcovi a ten s ním v ohni zmizol. Druhý deň hľadali v dedine boháča, ale nikto ho viac nezazrel. Mladší brat tušil, kam sa asi mohol podieť, ale mlčal o tom ako nemý. — II. Boli raz muž a žena a tí sa veľmi ľúbili. On by ju nebol dal za celý svet, a ona mu všetko po vôli robila; tak žili ako dve zrnká v klasku. Raz bol on na role, a ona gazdovala doma; nemohol sa ani večera dočkať, aby sa k nej vrátil. Ale čože, keď prišiel domov, ženy nebolo: — volá, hľadá, plače, darmo všetko, ženu nenašiel. — Úbožiak bol celkom skľúčený. Nič ho netešilo, len stále na ňu myslel a kam sa mu podela. Po niekoľkých dňoch, nemohúc od žiaľu vydržať, vybral sa na cestu do sveta hľadať stratenú ženu. Nevediac, kam sa obrátiť, išiel len tak naslepo, kam ho nohy niesli; smutný chodil tak veľa dní, až sa dostal na breh veľkého jazera, pri ktorom stála chyža. „Tu si trochu oddýchnem, a môže byť, že sa aj dačoho dopočujem,“ myslel si sám pre seba a vošiel dovnútra. — Ale žena, ktorá bola v chyži, von ho vyháňala. — „Čo tu hľadáš, čo tu chceš, človeče?“ kričala naň, „tu musíš zahynúť, ak sa môjmu mužovi na oči ukážeš.“ „A kdeže tvoj muž?“ — pýtal sa pocestný. — „A či nevieš? Môj muž je kráľ vody, ktorý všetko, čo je mokré, pod svojou mocou má. Utekaj, pre boha, bo keď náhle príde, tu ťa na mieste zje!“ „Ej, veď sa už len zmilujte nado mnou,“ prosil ju muž, „skryte ma dakde. Kdeže sa mám proti noci pustiť, keď som celkom dokonaný.“ A dala sa Vodokráľovná uprosiť a skryla ho za pec. Po chvíli prišiel kráľ vody, a ešte ani pri dverách nebol, už kričal: „Žena, človečina smrdí, sem ju naraz vystav!“ — Nevoľnica, darmo by sa bola tajila, volky-nevolky musela nešťastníka vydať. Tento chudák sa triasol ako osika a bojazlivo sa začal vyhovárať, „že on nič zlého neurobil a že sa len chcel spýtať, či sa tu o jeho žene niečo nechýri.“ — „No, keď si taký statočný a ženu svoju tak ľúbiš, už ti len odpúšťam,“ povedal kráľ vodný, „ale ti spomôcť nemôžem, lebo o tvojej žene neviem, krem že včera som po vode pár kačíc videl plávať; hádam medzi tými nebude. Vieš ty čo, choď k môjmu bratovi, ten je kráľ nad ohňom, azda on ti bude vedieť viac povedať.“ — Úbožiačik bol rád, že si po toľkom strachu smie odpočinúť, poďakoval sa kráľovi vody a hneď na druhý deň sa vydal na cestu ku kráľovi nad ohňom. Ale ani ten nevedel, čo povedať, a len ho zase ďalej poslal k bratovi, čo bol kráľom vetrov. Ani ten, hoci do každého kúta zadúchal, s istotou mu o žene povedať nemohol, ale predsa ho natoľko potešil, že mu povedal, že takú ženu videl pod Skleneným vrchom. Ako to milý muž započul, že jeho žena je pod Skleneným vrchom, hneď sa pustil cestou nazad, lebo jeho chyža bola práve neďaleko Skleneného vrchu. Keď tam došiel, nepozrel sa ani domov, ale dal sa hore potokom, ktorý pod Skleneným vrchom tiekol. — V potoku sa kúpalo mnoho kačíc a tie na neho volali: „Dobrý človek, dobrý človek, nechoď tam, bo tam musíš zahynúť.“ — On sa ale nedal odstrašiť a len išiel. Natrafil tu na mnoho chýž, ktoré keď radom prešiel, do najväčšej z nich vstúpil. Tam ho ale náhle veľký dav strig a strigoňov obstúpil a všetci naňho kričali, čo tam chce. „Prišiel som si moju ženu hľadať, že je vraj tu dakde,“ odpovedal muž. „Ej je tu, ej je tu!“ — kričali strigy, obskakujúc pocestného, „ale ju skôr nedostaneš, len keď si ju medzi dvesto ženami poznáš!“ „Eh, akože by som jej nepoznal; — aha, lala, veď je tu!“ vykríkol, ženu svoju zachytil a objal. Aj žena ho objímala a láskala, a tešili sa, že zase boli vedno. — Po chvíli mu žena pošepkala do ucha: „Milý môj, teraz si ma len poznal, ale neviem, či ma poznáš zajtra, lebo nás tu bude veľa rovnako poobliekaných. Ale vieš ty čo? — Choď v noci na Sklenený vrch, tam je kráľ nad časom a má dvanástich sluhov. Spýtaj sa ho, ako by si ma mohol poznať. Ak si dobrý, pomôžu ti, ale ak si zlý, zožerú ťa, že ani kostky z teba nezostane.“ — „Dobre,“ vraví muž, „pôjdem sa spýtať; ale mi skôr povedz, ženička moja, prečo si mi tak nenazdajky zutekala? Ach, veď ťa už tak dávno všade po svete hľadám!“ „Ja som,“ povie ona, „nezutekala, ale ma jeden lovec von na potôčik vylákal, a keď som tam prišla, len čo ma a seba vodou pofŕkal, naraz mi aj jemu krídla narástli. On krídlom strepotal, a v tom okamihu sme sa obaja na kačice obrátili. — Už som potom volky-nevolky musela za ním ísť, až ma doviedol sem; a tu ma zase ženskou urobili. — Ale už teraz pôjdem s tebou, ak si dobrý, lebo ma len tak budeš môcť poznať.“ — S tým sa rozlúčili; ona šla medzi iné a on sa uberal na Sklenený vrch. Na Sklenenom vrchu horela veľká vatra a okolo nej sedelo dvanásť mužov, to boli sluhovia kráľa nad časom. K tým si muž zamieril. Ako k nim prišiel, pekne krásne ich pozdravil. „Čo žiadaš?“ — pýtali sa ho. — „Rád by som zvedel, ako by som mohol moju ženu medzi dvesto rovnako poobliekanými poznať?“ — „Jaj, dobrý človek, my ti v tom poradiť nevieme, ale počkaj trochu, azda náš kráľ bude vedieť.“ — O chvíľu sa vyzdvihne z plameňa starý človek s hlavou plešatou, bradou šedivou, a keď mu pocestný svoju žiadosť povedal, takto mu riekol: „Vnuk môj, všetky budú rovnako poobliekané, len tvoja žena bude mať na pravej nohe v krpci čiernu nitku!“ — Ako to dopovedal, zmizol. Potešený muž poďakoval sluhom a ponáhľal sa z vrchu. Na druhý deň, keď medzi dvesto ženskými svoju ženu vyberal, nebol by ju iste poznal, keby nebol videl tú čiernu niť v krpci. Strigy mu ju odtajiť už nemohli. — A vzal si ju, ponáhľajúc sa s ňou do svojej chyže, rád, že ju zase má.