Obr a František

Žil bol raz v jednej chalupke pod horami správny chlapík menom František. Ten František rád cestoval, obzvlášť v zime a zásadne do hôr. Leto príliš rád nemal, bolo mu vždy horúco ako psovi, a preto bol v lete najradšej v pivnici pod svojou chalupkou. Len čo začalo fúkať od strnísk a žltnúť lístie na stromoch, ožíval. Vždy si pripravil zásobu dreva na zimu, objednal fúru uhlia, aby mal vo veľkých mrazoch čím prikúriť. Keď sa postaral o kúrenie, skontroloval, či má dosť lopát na odhŕňanie snehu, urobil si nové snežnice a sánky, tie staré vždy predal, kúpil si nové lyže a snowboard, tie staré si nechal ako rezervu a tešil sa na prvé vločky. Sotva napadol prvý sneh, vydával sa Franta pravidelne do hôr, každý rok ich prešiel krížom-krážom. Ostatní vedeli, že Franta pozná hory ako svoje topánky a že sa v nich suverénne pohybuje, aj keď sa rozvášnia živly tak, že by psa nevyhnal. A tak keď sa niekto v horách stratil, išli za Frantom, či by ho nenašiel. Fanda vždy ochotne vyrazil a väčšinou zblúdilca našiel.
Postupom rokov však snehu začínalo ubúdať, mrazy už neboli mrazy, ale len mrazíky, a tak to Františka v domácich horách nebavilo. Povedal si, že pôjde do sveta. Kam by šiel inam, ak nie smerom na sever a do miest, kde počul o veľkých horách plných snehu a mrazoch, až reč zamŕzala. Pobral teda novú zimnú výbavu a vyrazil. Po dvoch mesiacoch putovania stanul pred horami. Tie boli. Vysoké špicaté vrcholy sa skoro dotýkali oblohy a sneh na nich sa len trblietal.
Fanda si zaobstaral mapku týchto hôr a nedočkavo sa do nich vybral. Veľmi sa mu v tých horách páčilo. Sem-tam zašiel do nejakej horskej osady. Ľudia tu boli príjemní, veď aj takí správni horali bývajú. V každej osade bolo možné niekde prenocovať, vysušiť sa a doplniť zásoby. Samozrejme, že za takéto služby Franta ako správny horal platil nie peniazmi, ale prácou. Tu nasekal drevo, inde odpratal sneh alebo nanosil vodu či uhlie. Najradšej mal, keď dostal za úlohu niečo zaniesť na nejakú horskú chatu.
Na svojich cestách sa dopočul, že v horách žije niekoľko obrov, ktorí sú takí obrovskí, že aj tie najväčšie kopce sú pre nich menšie pahorky. Fanda tomu veľmi neveril, až raz: Pri jednej zo svojich túr sa blížil k osade, mrzlo, až praštelo, slnko svietilo a Franta sa tešil, že sa v osade trochu ohreje. Začalo trochu pofukovať, a tak Franta hľadal v batohu čiapku a vidí, že tam nemá zvyšok jedla, čo mal so sebou, hovorí si:
„To som blázon, tamto za kopcom som to určite mal, veď som tam desiatoval, deravý ruksak nemám, azda len že som to tam nechal.“ a šiel späť. Na mieste, kde desiatoval, okrem udupaného snehu nič nebolo. Bol z toho jeleň. Nakoniec nad tým mávol rukou s tým, že v osade v doline doplní zásoby. Osada, kam smeroval, bola zo všetkých strán zovretá horami, žiadny priesmyk tam nikde nebol a jej obyvatelia, nech išli kam išli, vždy len do kopca.
Fanda s eleganciou sebe vlastnou zišiel do osady a hneď zamieril do hostinca. Trochu ho prekvapilo, že tam bol sám, ale bolo tam príjemne teplo a Fanda sa tešil na papanie. Hostinský mu na jeho želanie vraví
„Panáčik, ja tu nič na jedenie nemám a pivo tiež nemám. Tu sa môžeš ohriať, vyspať, umyť a inak nič.“ František sa na neho dosť nahnevane osopil
„Čo ste to za hostinec, keď nemáte jedlo ani pitie?! Tak mi aspoň povedzte, kde tu môžem kúpiť niečo pod zub?“ Nato sa hostinský smutne usmial a vraví:
„Jój, vy musíte byť poriadne zďaleka, keď neviete o našich trápeniach. Táto dolina je začarovaná či čo. Všetky potraviny, ak sa sem dostanú, okamžite zmiznú bez stopy. Všetci obyvatelia chodia jesť do osady tamto za ten kopec. Už sme si na to zvykli, že nám stačí jesť raz za dva dni.“
Franta krútil nad týmto zvláštnym oznámením hlavou a pýtal sa, prečo sa teda všetci niekam nepresťahujú. Hostinský mu vysvetlil, že si všetci vo svojich domovoch zvykli a páči sa im tu, až na to jedlo, a ten problém je tu len pár rokov. Predtým mali vraj na námestí takú zvláštnu kašňu, v ktorej bolo, čo si kto prial na jedenie a pitie podľa ľubovôle, potom sa kašňa jedného dňa stratila. Viac o tom vraj vie ich kronikár Pírko, ktorý tú stratu objavil. Frantu posadla zvedavosť, a tak sa za Pírkom vybral.
Pírko Frantu privítal, prikladol do kachlí a začal rozprávať, ako pred šiestimi rokmi bola v zime veľká snehová kalamita. Snehu napadlo až po strechy a dva dni nebolo možné vôbec vystrčiť nos z domu, pretože sa čerti ženili. Keď sa trochu vyjasnilo, vybral sa Pírko na námestie ku kašni pre nejaké jedlo a pitie. Nemohol ju však nájsť, najprv myslel, že zapadla snehom, a tak ju chcel vyhrabať. Prehrabal celé námestie, ale márne. Všetci obyvatelia nakoniec hľadali kašňu po celej osade, ale zľahla sa po nej zem. Pírko si však všimol asi dva metre dlhé a meter široké miesta, kde bolo menej snehu a bol akoby udupaný. Po pár dňoch, keď mu tá stratená kašňa ležala v hlave, si uvedomil, že udupané miesta sa pravidelne striedali a prichádzali tamto od toho kopca, za ktorým nie sú žiadne osady ani chaty a vraj v tých končinách žijú obri. Pírko svoje rozprávanie uzavrel tým, že verí, že kašňu im zobral nejaký obr.
František sa rozmyslel a vraví:
„Tu sa aj tak nezdržím a o tých obroch som už viackrát počul, pôjdem sa po nich pozrieť, keď natrafím na kašňu, dám Vám vedieť, ak nie, tak sa už neozvem, napokon čo tu.“
Pírko ešte zaviedol Frantu na radnicu, kde mu starosta poprial veľa zdaru a dal mu peknú výstroj a výzbroj. Franta sa teda vybral do susednej osady najesť sa a nakúpiť nejaké jedlo na cestu. Začarovanú dolinu obišiel a vydal sa smerom, kde vraj žijú obri.
Putoval pustými krásnymi miestami, po obroch ani vidu ani slychu, po kašni ako po vymetení. Počasie mu však prialo a Franta bol vo svojom živle. Až sa raz počasie pokazilo, začalo snežiť, hmla, fúkalo, mrzlo a Fanda hneď hľadal, kde by zabivakoval. Nemohol však nájsť vhodné miesto. Po dlhom čase, keď už bol naozaj grogy, zrazu objavil taký horský zrub pre pocestných, bolo mu divné, kde sa v tejto pustatine vzal, ale bol rád, že sa k nemu trafil. Vošiel dovnútra a tam ako má byť pripravené kachle, stačilo len podpáliť, aj nejaké jedlo tam bolo a Franta v zrube zostal, aby prečkal ten nečas. Za chvíľku sa zrubom rozlialo príjemné teplo, Franta si dal sušiť veci, najedol sa a až teraz si všimol zvláštny nápis na dverách, stálo tam „Kto si sa tu ohrial, najedol a napil, dbaj, aby si uviedol všetko do stavu, ako si to tu našiel, inak nevyviazneš z hôr živý.“ Franta sa tomu veľmi čudoval, správny horal totiž v takomto zrube pripraví všetko tak, aby sa druhý mohol rýchlo ohriať a najesť. Preto František na varovanie nedbal a keď odchádzal, pripravil kachle len ich zapáliť, v zrube upratal a nechal tu nejaké jedlo.
Hodinu po tom, čo odišiel zo zrubu, začal padať mokrý ťažký sneh a cesta zaviedla mokrého Frantu do doliny, z ktorej by sa dalo krásne vystúpiť po svahu nahor, ale Franta si zvolil cestu po strmom kamenistom poli, pretože vedel, že v takomto počasí môže spadnúť lavína a všetky svahy do doliny boli pre lavínu ako stvorené. A naozaj. Franta bol v polovici kamenistého svahu, keď sa zem úplne otriasla a zo všetkých svahov zišli lavíny do doliny, kde ešte pred chvíľou stál.
Za kopcom Franta uvidel obra. Ten bol však obrovský, až sa Franta strašne zľakol. A obr hneď po ňom, že ho rozšliape. Franta len-len uhol a vtisol sa do štrbiny medzi skalami, kam sa obr, taký obrovský, nemohol dostať. Obr bol na Františka evidentne nahnevaný a vraví:
„Tak tu ťa mám ty jeden správny horal, tým, ako si v zrube všetko pripravil, si si vypýtal smrť.“ Franta videl, že je zle.
Bolo mu jasné, že musí obra prechytračiť, ak chce vyviaznuť z tejto šlamastiky. Vraví teda obrovi:
„Zdá sa mi, že si prevádzkovateľ toho zvláštneho zrubu.“
„To teda som a mám ich viac.“ na to obr.
„O obroch v horách som počul, že chránia ľudí, skrátka, že sú to dobrí obri. Zdá sa mi, že som natrafil na nejakú výnimku. Ty si pravdepodobne hlúpy obr, ktorý nič nedokáže, len škodiť a ťaží z toho, aký je veľký.“ Obr nahnevane vraví:
„Za toto ťa naozaj zabijem!“ Franta ešte hovoril:
„Poď súťažiť, ak ja dokážem to, čo ty nie, tak môžem ísť, a ak nie, tak ma môžeš rozšliapnuť.“ Obr súhlasil s tým, že sa aspoň pobaví. František vyliezol zo štrbiny a vraví obrovi, nech sleduje, že on vytlačí z kúska kameňa modrú vodu. A hneď to aj urobil. Mal totiž úplne premočené modré rukavice, z ktorých púšťala farba, a ako kameň tlačil, modrá voda z rukavíc kvapkala na biely sneh. Obr na to pozeral ako obarený, ale to isté nedokázal, vždy len kameň rozdrvil.
Obr Františka prepustil a zrazu sa rozplakal, tiekli mu slzy ako malé rybníky a pre seba si frflal:
„Ja som naozaj neschopný a hlúpy obr. Zabijem sa a bude to. Stále len škodím, aj keď by som chcel pomáhať.“
Frantovi to prišlo ľúto a vraví:
„Hej, snáď nebude tak zle, veď si tiež horal a horali plačú len vtedy, keď im ostrý vietor šľahá do očí. Možno by som ti mohol pomôcť. A že som ti tak vynadal, to inak nešlo, bál som sa, že ma naozaj rozšliapneš.“
Obr prestal plakať, potiahol nosom, až zahrmelo, a uctivo vraví:
„Naozaj? Tak to budeš určite Franta. Ja som Bonifác a o tebe som počul, že si najlepší horal, akého kedy naše hory nosili.“ Franta sa začervenal a len tak zabrblal:
„Nhoe, beo, snd, Bk.“
Ale Bonifác pokračoval:
„Mne nie je pomoci, keď som bol malý, nič som sa nechcel o horách učiť, pretože obri to nepotrebujú, nemôže sa im v horách nič stať, tak ani poriadne neviem, ako pomáhať, a navyše mám na svedomí troch horolezcov. Ako mladý som z hlúposti a nezbednosti zhodil lavínu a oni tam zahynuli. Potom som chcel mať ako ostatní obri zrub, kde by sa horali ohriali a najedli, aby som to odčinil, pretože ma trápilo svedomie a nikto z obrov sa so mnou nerozprával. Tak som zruby postavil, ale pretože neviem variť, tak som v jednej osade ukradol takú čarovnú kašňu a ukázal na tú dedinu, kde im chýba.“
„Viem,“ povedal Franta „myslel si to celkom dobre, len že v tej osade teraz nemajú čo jesť.“
Obr sa znovu rozplakal.
„No vidíš, nie je mi pomoci!“
„Ale je, musíš to všetko napraviť, ak chceš, ja ti poviem ako, ale hlavne už neriev a počúvaj. Kašňu vrátiš a v osade sa ospravedlníš – budú ti asi nadávať, ale musíš to vydržať a ponúknuť im, že svoje previnenie odčiníš prácou. Možno odpratávaním snehu alebo im vybuduješ protilavínové zátarasy. Ďalej, žiadny správny horal z tvojho zrubu neodíde bez toho, aby ho pripravil pre iného, ako najlepšie vie a dokáže. To je správne – tak to má byť a ty, ak chceš, môžeš to len dovylepšiť po tom, kto už nič nemal. Na tento účel sa v kašni vždy jedlo nájde. Začni sa učiť o horách z kníh aj od skúsených horalov, keď to všetko splníš a dokážeš, ostatní obri sa s tebou začnú rozprávať, ale nemysli si, že to bude hneď, bude to trvať dlho, musíš mať trpezlivosť, aby ti začali ostatní zas veriť.“ Bonifác Frantovi sľúbil, že sa bude riadiť jeho radami, a skutočne to dodržal. Nemal to jednoduché, dôvera sa vždy lepšie stráca, než nadobúda.
Bonifác to však po dvoch rokoch dokázal a nebol obetavejší a múdrejší horský obr. A František. Ak nezomrel, tak chodí niekde po svete po horách, keď ho stretnete, počúvajte ho a snažte sa od neho niečo priučiť. Nebojte sa, hneď ho spoznáte.