Dieťa Máriino

Na kraji hlbokého čierneho lesa žil drevorubač so svojou ženou, ktorí mali jediné dieťa, trojročnú dcérku. Boli však veľmi chudobní, často nemali ani na chlieb a nevedeli, či svoje dieťa vôbec uživia. Jedného rána šiel ustarostený drevorubač do lesa za prácou, a keď rúbal stromy, zjavila sa pri ňom zrazu krásna urastená pani so žiarivou korunou na hlave a povedala, že je Panna Mária, matka Ježiša Krista, a že mu chce pomôcť, nech jej dá svoju dcérku a ona sa o ňu postará. Drevorubač to želanie vypočul rád, dcéru Panne Márii priviedol a ona ju vzala so sebou na nebesá. V nebi sa dievčatku darilo veľmi dobre; na jedenie jej dávali cukrík, na pitie sladké mlieko, šaty mala zdobené zlatom, anjelikovia boli jej kamaráti a celé dni sa s nimi hrávala.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Keď mala dievčina štrnásť rokov, Panna Mária si ju jedného dňa zavolala a povedala, že má pred sebou dlhú cestu a že jej dáva nebeské kráľovstvo do správy, má strážiť trinásťoro nebeských dverí, do dvanástich miestností môže vstúpiť bez obáv a kochať sa ich krásou a bohatstvom, ale tie trinásté dvere má prísne zakázané, ak ten zákaz poruší, bude nešťastná. Dievčina sľúbila poslušnosť a prevzala od Panny Márie do úschovy nebeské kľúče. Každý deň si na potešenie otvorila jedny dvere a tešila sa z krás vnútri, lebo v každej komnate sedel v lesku a nádhere apoštol obklopený svätou žiarou. Na jej obchôdzkach ju verne sprevádzali anjelikovia a radovali sa z tej nádhery spolu s ňou. Nakoniec zostali neotvorené len tie trinásté dvere a dievčinka horela zvedavosťou, čo sa za nimi asi skrýva. Pýtala sa anjelikov na radu, či by nemohla dvere aspoň trošku pootvoriť a škárou nahliadnuť, ale oni ju od toho odrádzali a pred hriechom ju varovali. Tak na chvíľu stíchla, ale zvedavosť a túžba v jej srdci neutíchli, naopak, strašne hlodali a hlodali, a keď raz anjelikovia niekam odišli a ona zostala sama, vtedy pristúpila k zakázaným dverám a rýchlo ich odomkla. A za tými dverami sedela na vznešenom tróne Svätá trojica a ona bola tou krásou tak unesená, že vstúpila dovnútra a ľahko sa dotkla prstíkom zlatej žiary; a zrazu ho mala zlatý! Veľmi sa toho preľakla, vybehla von, rýchlo zabuchla dvere a s búšiacim srdcom bežala zlato zmyť, ale márne.

Keď sa Panna Mária vrátila z ciest, zavolala si ju, aby vrátila nebeské kľúče, potom sa jej pýtala, či nevstúpila do trinástej komnaty. Dievčina povedala, že nie. Vtedy jej Panna Mária položila ruku na srdce a hneď ucítila, ako zbesilo bije, a tak poznala, že príkaz porušila a dvere otvorila. Znova sa jej opýtala, ale ona všetko poprela, hoci Panna Mária zazrela jej zlatý prst, ktorý sa pred ňou snažila skryť. Keď sa Matka Božia po tretí raz opýtala, či sa nechce priznať, dievčina opäť všetko zatvrdlo poprela. Vtedy sa Panna Mária zachmúrila a povedala, že luhá a porušila sľub, viac pre ňu v nebi nie je miesto a v tom okamihu dievčina upadla do hlbokého spánku, a keď sa zobudila, videla, že naokolo je len divá pustatina. Keď chcela volať o pomoc, nevydala ani hlások, bola nemá, tak vyskočila a chcela ujsť, ale okolo nej zrazu vyrástol múr z tŕnistého krovia a nedovolil jej uniknúť. Na tom kúsku pustatiny, ktorý jej bol vymedzený na život, stál starý dutý strom a ten sa stal jej domovom. Keď sa zniesla tma, vliezla si doň, aby tam prečkala uplakanú noc, v ktorej s bolesťou spomínala, ako sa jej krásne žilo v nebeskej ríši, keď sa s ňou hrávali anjelikovia a všetkého mala dostatok. Tu nemala inú potravu ako korienky a lesné plody, ktoré hľadala v okolí. Na jeseň zbierala oriešky a lístie a nosila ich do dutiny stromu, oriešky boli jej zásobou jedla na zimu a lístie mala na to, aby sa doň ako úbohé zvieratko v zime zahrabala, aby nezamrzla. Šaty už dávno roztrhala a jediným jej odevom boli jej dlhé zlaté vlasy, ktoré ju zahaľovali od hlavy až po päty.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania; a ona v samote poznávala biedu a úbohosť sveta.

Jedného dňa, bolo to v čase, keď sa opäť na stromoch zazelenalo lístie, sa vybral na poľovačku kráľ tej krajiny a prenasledoval nádherného jeleňa, ktorý ho zaviedol na miesta, kde žila dievčina, a potom zmizol. Kráľ stratil cestu a stál pred nepreniknuteľným múrom tŕnistého krovia, ktorý sa okolo neho zovrel zo všetkých strán. Zostúpil z koňa, vytasil svoj meč a začal si prosekávať cestu, až napokon stanul na čistinke pri dutom strome a na svoj údiv uvidel nádhernú dievčinu so zlatými vlasmi. Chvíľu ju mlčky, celý unesený, pozoroval a potom sa pýtal, či pôjde s ním na zámok. Dievčina len kývla hlavou a on ju posadil na koňa a odviezol domov, kde jej dal krásne šaty a všetko, čo k tomu patrí. A pretože bola taká krásna, čoskoro sa do nej tak zamiloval, že si ju vzal za ženu.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynul rok a mladej kráľovnej sa narodil chlapec. V noci sa v jej komnate zjavila Panna Mária, žiadala, aby sa priznala, ak bude opäť zatvrdnutá, odnesie dieťa do nebeskej ríše. Na tú malú chvíľu kráľovnej prepožičala dar reči, ale tá všetko opäť poprela. Panne Márii neostalo nič iné, len vziať chlapčeka so sebou na nebesá. Na druhý deň, keď dieťa nenašli, šla medzi ľudom zvesť, že kráľovná je iste ľudožrútka a úbohé dieťa zjedla. Kráľovná to počula, ale sama povedať nič nemohla; kráľ ju tak miloval, že tým rečiam neveril.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

O rok sa kráľovnej opäť narodil krásny synček a v noci sa zjavila Panna Mária, aby žiadala priznanie, ale kráľovnino srdce bolo zatvrdnuté a zase všetko vášnivo poprela, a tak Panna Mária odniesla aj druhého chlapca. Na druhý deň ľud volal už hlasno, že dieťa zjedla kráľovná, a radcovia radili, aby bola súdená. Ale zamilovaný kráľ tomu nemohol uveriť a pod hrozbou smrti svojim radcom zakázal, aby sa o tej veci zmieňovali.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

V treťom roku sa mladej kráľovnej narodilo krásne dievčatko. Keď sa Panna Mária zjavila po tretí raz, povedala kráľovnej, nech ju nasleduje do nebeskej ríše, kde kráľovná v úžase zazrela svojich dvoch synčekov, ako sa smejú a hrajú, dokonca sa s nimi mohla potešiť. Potom jej Panna Mária povedala, aby sa konečne priznala, ak svoj hriech vyzná, vráti jej synov, ale pyšná kráľovná opäť všetko poprela a zarmútila tak srdce Panny Márie; tá ju poslala späť na zem a dievčatko odniesla na nebesá. Ráno nastal veľký rozruch, ľud volal, že kráľovná je ľudožrútka a zjedla aj tretie dieťa, že za to musí konečne zaplatiť. A zarmútený kráľ už svojim radcom nebránil. Kráľovná bola postavená pred súd, a keďže nemohla hovoriť, bola odsúdená na smrť na hranici. Priviazali ju ku kolu uprostred veľkej hranice, a keď ohnivé jazyky dosahovali až k nej, vtedy sa zrazu v jej srdci roztopil ľad pýchy, ono sa ľútosťou zachvelo a chcelo sa v blízkosti smrti z hriechu vyznať, vtedy sa jej vrátil hlas a zvolala: „Áno, Mária, urobila som to!!!“

V tej chvíli sa z nebies spustil dážď a oheň uhasil. A dokola sa rozliala veľká žiara a v jej strede stála Panna Mária, po jej boku kráčali obaja kráľovskí synkovia a na rukách niesla dievčatko. Matka Božia kráľovnej radostne povedala, že jej hriech je odpustený, že jej vracia deti a že s nimi bude šťastne žiť až do konca svojich dní. „Žij dlho a blažene!“